Vždycky som odsudzovala ženy, ktoré svoje dieťa umiestnili do štátnej starostlivosti a zriekli sa akýchkoľvek práv na jeho výchovu, rozhodovanie o jeho budúcnosti a predovšetkým toho oslovenia pozostávajúceho zo štyroch písmen. Mama. To je pasé. Aspoň pre mňa.

Pred pár minútami som učinila podobný krok. Samozrejme, nie dobrovoľne. Pozašívali ma, vzali mi dieťa a potom ma na vozíku previezli na izbu. Pred izbou stáli dvaja policajti. Odmietli sa odtiaľ pohnúť. V hlave mám iba detský plač. Nedokážem sa ho striasť.

V slabinách ma páli, stehy sú čerstvé. Som odvážaná v aute pre kriminálnikov. Pred nami sa roztvorí brána. S vrzgotom. Kvílenie pripomína stonanie mŕtveho. Zarýva sa mi do mozgu ako červík a rozvrtáva v ňom hnilobné diery.

Zatvorím oči, kým ma bachár preváža cez hrboľatý nános so zeminou k vstupným dverám tejto utešenej inštitúcie. Rodila som iba včera. Nemá žiadnu trpezlivosť. Nahlas mi prikáže, aby som sa postavila a prešla po svojich. Keď mi to ide pomalšie, zdrapí ma za lakeť, surovo ma vytiahne na rovné a vlečie ma ku dverám.

V pozore stoja dvaja takíto milí páni. Zhovievavosť z nich priam srší. Ťahám nohy za sebou. Bolesť mi vyráža do každého údu, chvejem sa a krúti sa mi hlava.

„Počkaj tu!" neobťažuje sa s vykaním. Vojde cez ďalšie dvere. Dozor mi robia dvaja uniformovaní chlapi. Pohŕdavo si ma prezerajú. Opriem sa celou svojou váhou o stenu. Zveziem sa na zem, no vtom prichádza zase on a sotí ma dovnútra.

V malej miestnosti stojí žena s elastickými rukavicami. Prežúva nahlas žuvačku. Aj ona sa uškerí. „Vyzleč sa!" nakáže mi rozkazovačne a pristúpi ku mne. Vzhliadnem hore k chlapovi, ktorý ma sem priniesol. Nehne sa ani o milimeter. Nechystá sa odísť. Prevráti sa mi žalúdok.

„Nepočula si?" schválne mi zopakuje a úlisne sa zasmeje. Pozostatky svojej hrdosti som stratila na tej pôrodnej sále. Už mi je vcelku jedno, kto ma bude vidieť nahú. On ma pripravil o úctu k sebe samej. To mu nikdy nezabudnem.

Vyzliekam sa. Stojím pred nimi ba v spodnej bielizni, medzi nohami mám zacapenú vložku a po stehnách sa mi o malú chvíľu dozaista začne prelievať krv. Pristúpi a prešacuje ma, hoci si je dobre vedomá, že pre ňu nie som žiadnym ohrozením. Moja ľudskosť je fuč.

V samoobsluhe si kupujem víno, prejdem k regálu so sladkosťami a plním nimi vrchovate svoj košík. Som jedna z mála, ktorá nezarába, ale môže si dovoliť použiť manželovu bankomatovú kartu. Aspoň na niečo mi je Michal dobrý.

Obzriem sa za chrbát. Cítim na ňom čísi pohľad. Nikto ma však nesleduje. Musím zo seba zmyť túto paranoju. Nielenže ma nik nesleduje, dokonca si ma žiaden zo zákazníkov ani nevšíma. Keď na mňa serie vlastný manžel, čo ma po druhých, nie?

Pri pokladni si vystojím nekonečný rad. Predavačka je pomalá ako osemdesiatročný starček na Viagre a ja bojujem s nutkaním, že nakúpený tovar nechám tu a vrátim sa domov bez neho. Pravdaže, len žartujem. Nemerala som sem cestu autobusom zbytočne.

Pri východe narazím s košíkom do nejakého chlapa. Gavaliersky sa ospravedlní on mne. Dokonca mi venuje úsmev a pohľadom zablúdi k môjmu výstrihu. Osirelé lono zavibruje túžbou. Mám pocit, že som už ho niekde videla. Nie. Rozhodne toto nie je naše prvé stretnutie.

Milujem pánske vône. Ich intenzita je na úplne inej úrovni ako tie dámske. Na mňa účinkujú vždy ako nejaké silné afrodiziakum. A on vonia mimoriadne. Až tak, že chvíľami mám chuť vrhnúť sa po ňom.

Vykoľajená svojimi pohnútkami sa ponáhľam čo najďalej od neho. Otočí sa a kričí za mnou, ale ja už ho neregistrujem. Vezmem si do ruky tašku a bežím na svoj spoj. K nám autobusy často nechodia. V dome odrezanom od sveta bývam sama, pretože on je takmer neustále na cestách.

Aj zastávka je aspoň o pol kilometra ďalej. Je to moje jediné vzrušenie dňa. Sadnúť si do vlastného auta by znamenalo, že sa ukrátim o nadržaných chlapov, ktorí ma zvliekajú očami. Rada som príčinou ich stvrdnutých rozkrokov. Ako každá žena potrebujem z času na čas potvrdenie o tom, že som žiadaná.

Bývame na začiatku lesa. Spoza hustých korún stromov je náš dom sotva vidieť. Sme obkolesení zeleňou. A samotou. Michal tvrdil, že si na ňu zvyknem. Pre neho a jeho introvertnú povahu nebol žiaden problém vytratiť sa z ruchu veľkomesta. No pre mňa je to doslovné utrpenie.

Kamienkovým chodníčkom si razím cestu k dverám so sklenou výplňou. Urobili sme kompromis. On vybral lokalitu a ja všetko ostatné, interiér, fasádu, nábytok. Dom doslovne podľa mojich snov. Od manžela ako svadobný dar. Všetci mi závideli, akého mám romantického manžela.

Impotentný kokot, akurát tak!

Odomknem kľúčom schovaným pod kameňom. Očami zbehnem k alarmu, ktorý som zabudla pri svojom odchode aktivovať. Napchám si ústa gumenými medvedíkmi a zbežne prejdem po rozľahlej predsieni. Všetko je na správnom mieste. Toto miesto je odpudivé ešte aj pre zlodejov.

V kuchyni sa postavím k skrinke a keďže som absolútne nedbala na praktickosť, bez stoličky na ňu nedotiahnem. Vyberiem si pohár na stopke, zvliekam zo seba oblečenie popritom ako vystupujem po sklených schodoch, až kým nestojím úplne nahá pred zrkadlom v spálni.

Bruškami palcom si prechádzam po pokožke. Obrysujem svoje pevné prsia, brucho, posúvam sa k svojim dolným partiám a privriem oči, keď sa dostanem k citlivému miestu. Pred očami si vyjavím chlapa z obchodu. A jeho pery na tom mieste. Pritláčam. Zrýchľujem tempo.

Každá žena sa musí najprv naučiť hrať sama so sebou. Až potom si hľadá kamarátky.

Má rada Rulandské modré ročník 2015. Musí si to zapísať. Niežeby si to nepamätal, no pri nej potrebuje mať istotu, že nikdy na nič nezabudne. Na žiadnu z vecí, ktoré miluje. Ani na jednu jedinú vetu, ktorú mu povie alebo napíše. Z nej si potrebuje uchovať všetko. Celú abecedu, ktorú spolu prežijú.

Preto sa pripravuje. Pozoruje. Čaká na vhodnú dobu, kedy si bude dopodrobna istý tým, že o nej vie aj tú najdrobnejšiu maličkosť. Nesmie sa unáhliť. Ťahajú to spolu už rok. Nachádza sa na každom jej kroku. Je jedinečná a výnimočná. V detstve ho často rodičia oslovovali výnimočným.

Nerozumel, prečo ho vláčili po kadejakých psychológoch. Vždy sa pred nimi tváril, že je v poriadku a neprezradil im, čo mu v skutočnosti behá po hlave. Naučil sa, že ľudia nie sú schopní pochopiť jeho unikátnu myseľ. Apropo ľudia boli pre neho od nepamäti nezaujímavé atrapy, o ktoré nestál.

Nemal priateľov. Nie kvôli tomu, že by si ich nedokázal nájsť, jednoducho iba neznášal, akí neúprimní a prelietaví dokážu byť. Nemal záujem deliť sa s niekým o pozornosť. Vyžadoval sto percent. Každý, kto mu venoval menej, ako bola jeho požiadavka, nemal šancu priblížiť sa k nemu. Nikoho si nepripustil k telu.

Darmo sa snažil. Človeka, ktorý by bol hoden jeho priateľstva, nenašiel. Až pokiaľ nezbadal ju. Och, aká to len bola láska na prvý pohľad. Sedela na zadnom sedadle. Mala na seba čierno-biele bodkované šaty značky Only. Trvalo mu celú noc, ale vyhľadal ich. V ten deň si urobil do pamäte prvú snímku jej výzoru.

Nebolo na škodu, že oplýval darom fotogenickej pamäte. Agáta mu počarovala. Jej krásne vnady vypĺňali priestor v hlbokom výstrihu. Nemala podprsenku. Sedela sama. Nerozumel, ako môže taká nádherná žena cestovať osamote.

Vystúpil na rovnakom mieste. Bol jej v pätách a ona si ho pravdepodobne nevšimla. Bojoval s nutkaním ju osloviť. Chcel ju okamžite pomilovať, vychváliť jej nádherné nohy, ku ktorým by si ľahol a splnil by jej každé želanie, ktoré jej videl na očiach.

Problém však bol, že o nej nič nevedel. Nepripravenosť neakceptoval. Nebol žiaden amatér. Musel si najprv naštudovať materiály. A tak sa pustil do učebného procesu a látky menom Agáta.

V ten deň s ňou išiel domov. Zastal pod jej oknom, sklenené okná a dvere mu uľahčovali prístup. Videl, ako sa vyzliekla a urobila si sama dobre. Vyvrcholili spolu. On si predstavoval ju a dúfal, že ona si predstavovala jeho, aj keď dobre tušil, že k ich prvému stretnutiu oficiálne nedošlo.

Jediným problémom bol jej manžel. Okamžite si jej profil vyhľadal na sociálnych sieťach. Zistil mnohé veci, ktoré ho mali zastaviť. Podľa všeobecných predpokladov sa mal stiahnuť, no on vždy reagoval opačne ako ostatní. Ešte viac to posilnilo ich puto. Agáta bola presne žena pre neho. A on muž pre ňu.

Stiahne si hore nohavice. Už nebude musieť dlho používať iba pravačku a robiť si dobre pri pohľade na to, ako sa sama uspokojuje. Bude jej to robiť on. Niekoľkokrát za deň. Vlastne bude v nej takmer neustále.

Stiahne sa za strom. Ktosi parkuje pred domom. Nie je to červená Škoda patriaca jej mužovi. Toto auto nepozná. Agáta si na seba prevlečie hodvábny župan. Je pod ním nahá. Návštevu očakáva. Zbystrí pozornosť, premáha sa, aby nevystúpil zo svojho tieňa a nezakročil.

Je to chlap. Otvorí mu dvere a privíta ho u seba v dome. Zažne svetlo. Ponúkne ho vínom, ale než sa k nemu dostanú, on ju otočí, zvlečie si nohavice a zasunie ho do nej. Nie! Toto nemôže byť pravda. Agáta je predsa jeho...

Silno zatne ruky do pästí. Líca mu horia. Telo sa mu roztrasie a hánkami začne udierať do kmeňa stromu. Odvráti svoj pohľad. Nepozerá sa na to, ako ženu jeho života obšťastňuje ten skurvený trtko! Toto mu nedaruje.

Uteká do svojho auta, ktoré nechal stáť na zastávke. Neznámemu chlapovi je v pätách, keď sa po polhodine vráti k svojmu autu. Kontroluje si vzdialenosti, cesta je vyhasnutá a on na seba nechce upriamiť pozornosť. Stihol mu prepichnúť gumu. Je nútený zastaviť. Toto je jeho okamih.

V škole sa učili, že na cudzí majetok by sa siahať nemalo. On to z duše nemohol zniesť. Ešte viac ako neúprimných ľudí nenávidel tých, ktorí berú veci, ktoré patria iba jemu. Nemieni tolerovať, ako si Agátu prisvojil. Ona patrí a bude patriť výlučne jemu.

Na šiltovku si pretiahne kapucňu. Je tma. Zakráda sa pomaly. Už sa naučil, že musí reagovať svižne a využiť akt prekvapenia. Z kufra svojho auta vyloví račňu. Poťažká si ju v rukách, auto nechal schválne svietiť, aby si chlapík myslel, že ho iba zbadal a chce mu pomôcť.

Nahlas nadáva. Skláňa sa k pneumatike a pozerá si na nej napáchané škody. „Dobrý večer," pozdraví sa mu a prejaví slušné maniere.

Chlap znovu zanadáva. Rozčúlene ho odzdraví. „Dobrý," vypľuje to slovo.

„Potrebujete s tým pomôcť?" pekne sa mu prihovorí. Nevenuje mu žiadnu pozornosť. Obíde auto a otvorí zadný kufor. S rukou vo vrecku kopíruje jeho kroky a v nepozorovanej chvíli vytiahne ťažký predmet spoza chrbta.

Udrie ho ním do hlavy. Chlap sa zháči a dotkne sa udereného miesta, ale on ho uderí znovu. Tretíkrát, štvrtý, až pokiaľ sa nezloží na zem. Rozmláti mu tvár. Udiera mu do nosa, vybije mu zuby a chlap sa z posledných síl naťahuje po kameň.

Už s ním nestráca trpezlivosť a zasadí mu najtvrdšiu ranu. Chlap bolestne zachrčí, chvíľu sa ešte myká a potom zmeravie. Skontroluje mu pulz. Priloží malé zrkadlo k ústam. Nedýcha. Jeho misia je dokončená. Vyberie mu osobné veci, peňaženku, telefón, musí konať rýchlo. 

Dotiahne ho na sedadlo a spoločne sa prevezú k rieke, ktorá je len o pár metrov ďalej. Má rukavice. Dáva si pozor, aby nezanechal odtlačky. Auto odšoféruje k brehu a nechá ho skotúľať. Voda ho postupne zhltne. Zbaviť sa všetkých dôkazov je prvoradé.

Z vrecka nohavíc si vytiahne červené autíčko. Vo vzduchu znázorní krivku. So satisfakčným úsmevom sa vráti domov. Vyzlečie sa a ľahne si do postele. Koniec koncov, mal dnes nesmierne produktívny deň. 

..................................................................................................................

Zdravím vás! 

Ako som sľúbila, dneska som tu s novou kapitolou. Tento príbeh je niečo úplne iné, ako zvyknem písať. Obscénne, nehumánne a pri jeho písaní sa úplne odosobňujem. Zoznámili ste sa s hlavnými postavami, aký máte na nich názor? Bude zaujímavé vidieť vás hádať identitu postavy ON a hlavne som zvedavá, či prídete na to, kto ním je. Kapitoly budú vychádzať vždy v sobotu. 

Teším sa na vaše názory a určite sa so mnou o ne podeľte! Pekný zvyšok víkendu vám želám :)