Pozvem ich dnu. Posadia sa do našej priestrannej obývačky. Župan si uviažem pevnejšie okolo pásu, pretože mi z neho vykúkal pravý prsník a je nad slnko jasné, že ten mladší policajt si to všimol. Vlastne to aj ten starší.

Ponúknem ich kávou. Hocijakým nápojom, aby som bola presná, a snažím sa zachovať pokoj, hoci sa mi ledva darí udržať sa na nohách. Tvárim sa ako pohostinná hostiteľka, lenže oni dvaja ma odbijú, že nemajú čas a nemôžu sa zbytočne zdržiavať.

Prikývnem a konečne si aj ja sadnem. Nie som schopná sa sústrediť a myslím iba na to, že to musí byť naozaj vážne, keď za mnou prišli až domov. Ale adresu som mu napísala do správy, a ak sa dostali k jeho notebooku, potom je samozrejmé, že prišli na adresu, ktorú som ja sama napísala.

Z tohto hľadiska by to malo byť v poriadku. Logický počin z ich strany. Musím zachovať racionalitu. Prišli zistiť, či vykážem nejaké známky nervozity. O to ide každému policajtovi. Nájsť si podozrivého.

„Čo robil u vás doma?" prehovorí ten starší a rozvalí sa na našom maslovom koženom gauči.

Pretiahol ma. A k tomu ešte dosť nezáživne. Zahryznem si do jazyka. Nemá cenu klamať. Aj tak by sa dozvedeli, že sem ku mne prišiel kvôli šukačke. „No, s manželom si nerozumieme, neklape nám to v posteli," vychrstnem bez akéhokoľvek náznaku zahanbenia. Policajt blondiak sa uškrnie a hánky si oprie zaujato o pery. „Je často preč. Na cestách, obchoduje na burze... a chápete," vystriem sa a preložím si nohu cez nohu, „občas je to tu osamelé. Posteľ je osirelá a chladná a ja nie som kus ľadu, každý občas potrebujeme vedľa seba cudziu prítomnosť," vykladám im.

„Prišiel sem kvôli sexu?" zastará sa blondiak a nedbanlivo zamrká.

Prikývnem. „Nepoznám ho osobne. Bola to len tá jedna noc a verte mi, že som nemala absolútne žiaden záujem pozvať ho sem znovu," dodám a zatvárim sa znechutene.

„O koľkej sem zhruba prišiel a ako dlho sa zdržal?" ten starší nereaguje a pokračuje v improvizovanom výsluchu. Očividne na mňa skúšajú hru s dobrým a zlým policajtom.

V mužskej spoločnosti som sa cítila vždy uvoľnene. Keby sem prišli za iných podmienok, určite by som nebola napätá ako pružina v matraci. „Mohlo byť niečo po šiestej hodine a odišiel zhruba okolo pol siedmej, pol aj päť minút," odhadujem čas a môj vyškerený blondiačik opäť nahodí pobavený úškľabok. Je fakt nepríjemné, že ma aj v takejto situácii rajcuje.

„O čom ste sa zhovárali?"

Založím si ruky na prsiach. „No, viete, ono tam o rozprávanie vôbec nešlo. Ako som vám už spomínala, jednalo sa čisto len a len o sex. Natiahol si nohavice, dali sme si pusu na líce, vyprevadila som ho a potom som si dopriala bublinkový kúpeľ, aby som ho zo seba zmyla," nechodím okolo horúcej kaše. Nechcem, aby na mňa vyhrabali niečo, čo by som im zatajila kvôli vlastnej hrdosti.

Zádumčivo sa škriabe na brade. „Rozumiem. Čiže vaše spoznávanie prebehlo za akých podmienok?"

„Spoznali sme sa na jednej akcii. Dal mi na seba kontakt. Potom sa mi ozval, asi dva týždne sme si písali a potom som si povedala, že tomu dám šancu a pozvala som ho k sebe. Poznám len jeho meno a že je odtiaľto. Nič špecifické," rozhodím rukami.

„Rozumiem," hovorí znovu, ako taký opakovací papagáj. „Nemáte teda žiadnu vedomosť o jeho nepriateľoch?"

„Nepoznám ani jeho priateľov, dôstojník," oslovím ho a z nejakého dôvodu to znie neskutočne oplzlo, hoci som to ani nezamýšľala. „Je mi ľúto, že je mŕtvy, ale nepoznali sme sa bližšie," zosumarizujem to.

„V poriadku," nachádza po chvíľke ticha svoj hlas. „Keby sme ešte niečo potrebovali, ozveme sa vám. Odporúčam vám nevzďaľovať sa ďaleko od mesta, v prípade, že vás budeme chcieť kontaktovať, bude príhodnejšie, ak nám budete po ruke." Zberá sa na odchod a pritom mi nezabudne naschvál pripomenúť, že ešte z tohto záhadného prípadu nie som vonku.

„Samozrejme," pristanem na jeho podmienky, pretože akú možnosť vlastne mám?

Obaja páni sa rezkým krokom pohnú k vchodovým dverám, blondiak si ma nediskrétne premeria a vycerí na mňa rad nie príliš bielych, nie príliš rovných, zubov. Ruky si položí za chrbát a pred samotným odchodom zastanú. „Pani Nazuchová, ďakujeme za spoluprácu. Snáď už nebude ďalej nutné vás kontaktovať," povie mierne výsmešným tónom a otočí sa k svojmu autu.

„Dovidenia," pozdraví ma starší a nastúpi si do auta na sedadlo spolujazdca. Stojím vonku, až kým mi to ich hnusné policajné auto nezmizne z dohľadu a až teraz sa konečne uvoľním.

Odpľujem si a ukryjem sa naspäť do bezpečia svojho domu. Nemôžu na mňa našiť vraždu, keď som nevinná, všakže? Vážne to nemôžu? Čo ak budem jediná podozrivá? Nemám alibi. Noc som v dome strávila osamote.

Bežím ku barovému pultu. Vytiahnem fľašu červeného a v zásuvke lovím napochytre vývrtku. Korok vyslobodím z hrdla fľaše a víno si nalejem priamo do úst. Ruky sa mi chvejú. Na kuchynskej doske zhliadnem svoj mobil. Beriem ho do ruky a okamžite vytáčam Mončino číslo.

Nohy vlečiem. Schválne idem pomaly. Strká do mňa a doslova ma vláči po chodbe. Šepká mi hrozby, vyhrážky, čo všetko si odskáčem, ak nebudem spolupracovať. On si stále myslí, že ma ešte môžu o niečo obrať. Pripravili ma o dieťa a o slobodu.

Ja už nemám čo stratiť. Nech ma zabijú. Pokojne. Budem vďačná, ak ma ušetria od tohto utrpenia. Nepripadám si ako ja. Som všetko to, čím som nebola.

Postrčí ma cez dvere. On dnu nevojde. Stojím otočená čelom. Za mnou sa ozve niečí hlas. Zvrtnem sa a hľadím na nich s prázdnym a skleným pohľadom. Žena a chlap. Sedia na dvoch stoličkách. Oproti je vyhradená druhá pre mňa. Stôl je v strede.

„Sadnite si," vyzve ma. V hlase tohto chlapa je akási chápavosť. Alebo prinajmenšom súcit. V porovnaní s bachárom sa správa ako dobrá sudička z rozprávky.

Poslúchnem ho. Odkväcnem na stoličku. Zrak upriamim presne na nich. Nebudem skláňať hlavu do zeme. „Máte na výber. Buď začnete hovoriť, alebo tu strávite tridsať rokov," ozve sa žena, automaticky privlastňujúc si dominanciu a autoritu.

Myknem plecami. „Bola to sebaobrana," poviem im to, čo aj pred dvomi týždňami.

Tentoraz sa k slovu dostane chlap. „Vy a tiež aj my vieme, že to tak nebolo. Alebo aspoň nie pri druhej vražde."

„On bol posadnutý. Ak by som nezabila ja jeho, zabil by on mňa. Taká je pravda," hovorím šepky, ani sa už nesnažím hájiť, či docieliť, aby vnímali moju nevinu.

Veľavýznamne si vymenia pohľady. Z papierového zakladaču vyberie niekoľko fotiek a hodí ich na prázdny stôl. Mlčí a čaká na moju reakciu. „S tým nemám nič spoločné," odmietnem ich domnienky, keď zazriem mŕtve telo.

„My si myslíme niečo iné. A tiež aj dôkazy hovoria proti vám," chladnokrvne mi šplechne do tváre a fotografie vo veľkosti A4 posunie ešte bližšie k mojim očiam.

Nie. Nie. Dokelu! Takto to vôbec nechcel. Agáta nemôže byť ich podozrivá. Ona nemá predsa nič spoločné s tým, že ten bastard skapal. Musel byť znesený z tohto sveta, pretože pre ňu bol nepodstatný a rozhodne jej ani nebol hoden. Nepremýšľal nad tým, komu jeho smrť prišije. Mal ho poslať do rieky spolu s jeho prekliatym autom.

Na to je už teraz neskoro. Urobil chybu a za jeho chybu teraz platí jeho milovaná Agáta. Jeho stopy vedú k nej. Nemôže za to, že sa cítila sama. Keď jej konečne ukáže svoju pravú tvár, už nikdy si do postele nebude líhať bez neho. Nezahorí túžbou po žiadnom inom.

Bude chcieť len jeho. Pomiluje ju. Ochutná. Splní všetky jej rozkazy. Musí však na to dozrieť čas. A predovšetkým je teraz prvoradé, aby ju zachránil a zbavil podozrenia.

Telo toho kokota odtiahol do lesa. Vzal mu peňaženku a mobil. Vybral z neho kartu, vypol ho. Jeho veci zahrabal v lese. Nevedel, či ich má spáliť. Teraz sa mu zídu. Rozmýšľa a je natoľko ponorený vo svojich myšlienkach, že si ani nevšimne špinavého chlapíka s mastnými šedivými vlasmi, ktorý sedí na zemi a na niečom sa smeje.

Rozpráva si sám pre seba. Plieska sa po lícach a potom sa snaží vydriapať na nohy, ale nejde mu to, a tak ostáva sedieť na kartóne, ktorý je mokrý, pravdepodobne od jeho telesných tekutín. Zhnusene vykriví pery a chystá sa ho obísť, keď mu vtom skrsne v hlave perfektný plán.

Cúva a beží do lesa, kde jeho veci zakopal. Pamätá si strom, pri ktorom vykopal dieru. Nie príliš plytkú, aby ju hneď niekto nezbadal, no tiež ani hlbokú, aby musel dlho kopať, kým z nej jeho veci dostane. Vonku je už šero. Obzerá sa za chrbát. Nikdy nie je na škodu byť podozrievavý.

Je si istý, že je sám, a tak začne rukou prehrabávať hlinu. V latexových rukaviciach sa natiahne po predmety, chytro ich vyberie a beží naspäť k onému miestu, kde zazrel bezdomovca. Pristaví sa pri ňom, telefón zapne, baterka je nabitá na päťdesiat percent. Vloží peňaženku aj telefón do ruky toho dementného bezdomovca a dúfa, že naši skorumpovaní páni zákona vystopujú podľa zapnutého GPS toto miesto a dolapia ho.

Vlastne tým urobí tomuto chudákovi láskavosť. Tu by zmrzol. Väznica by predstavovala teplé miesto, pravidelnú stravu a posteľ na prespanie. Z jeho strany by to bol dobrý skutok.

Dúfa, že tento plán vyjde a Agáta bude mimo policajného radaru. Nesmie doplatiť na jeho neobozretnosť. 

......................................................................................................................

Zdravím vás! 

Také aké sú zatiaľ vaše dojmy z tohto netradičnéh príbehu? Ja sa odosobňujem, ako sa len dá, a premáham sa takmer pri každej scéne. Mám už celkom dosť kapitol dopredu predpísaných, takže odteraz budú kapitoly vychádzať dvakrát do týždňa  - vždy v sobotu a nedeľu. Dúfam, že vás to trochu potešilo a prajem pekný zvyšok víkendu ♥