Sedí na žltej sedačke. Hompáľa nohami vo vzduchu, zvedavo si obzerá obrázky zvieratiek nalepené na stene. Tiež aj farebné ruky na výkresoch. Je to tu veselé. Mamička mu povedala, že ho tu chvíľu nechá, aby sa porozprával s pani doktorkou.

Nemá na sebe klasický biely plášť. Sedí oproti nemu a ponúkne ho farebnými cukríkmi a lízankami. Nevzal si. Prišlo mu to ako podplácanie. Celkovo sa mu táto žena nepáči. Priveľmi sa na neho usmieva. Osloví ho po mene. Zaregistruje jej hlas. Teraz sa začne pýtať.

Maminka mu povedala, že bude pokladať rôzne otázky. Dohovorila mu, aby odpovedal úprimne. Aby si nemyslel, že je tam za trest. Robí to kvôli jeho dobru. Lenže on nerád hovorí s cudzími. Preto sa rozhodol, že jej pravdu nepovie.

„Ako sa cítiš? Páči sa ti tu?" zaznie z jej úst a prívetivo sa usmeje.

„Čo budeme robiť?" spýta sa i on, lebo nevie, ako presne jej má odpovedať. Teda vie, ale keby jej odpovedal pravdivo, žalovala by ho maminke.

„Iba sa rozprávať. Nič sa neboj," posmeľuje ho. „Počula som o tom, čo sa stalo. Chcel by si mi o tom niečo povedať?" sladkým tónom mu položí otázku.

Zošpúli pery a uvažuje. Čo chce počuť? Chlapa už od toho dňa viac nevidel. Ale uprostred dňa si často spomenie na slová, ktoré mu povedal. A čím dlhšie si ich opakuje, tým je presvedčenejší, že vôbec nie je taký zlý, ako si to myslia druhí.

„A čo vám mám povedať?" ozve sa previnilo.

Posunie sa bližšie k nemu. Srší z nej zhovievavosť. „Čo len chceš. Toto tu je bezpečné miesto. Môžeš mi povedať čokoľvek. Ak máš z niečoho obavy, alebo proste čosi, o čom nevieš povedať svojim rodičom," navrhuje mu. Predsa ak o tom nechce povedať rodičom, aký zmysel by malo potom hovoriť o tom jej? Táto žena sa mu nepozdáva.

„Ja neviem. Chcel by som sa vrátiť domov," prehlási trochu bojazlivo. Chce jej zahrať trochu na city.

„Pôjdeš domov. Mamička ťa čaká za dverami," povzbudivo ho stisne za líce. Nerozumie, prečo sa k nemu správa takto priateľsky. Ani sa nepoznajú. Je čudná. „Objednala ťa sem kvôli tomu, že má o teba strach. Je možné, že ťa ten chlap zastrašil, aby si nikomu nič nepovedal?" napadne jej zmieniť ho. Všetci si myslia, že ho uniesol. Nie je to tak. Vzal ho iba na prechádzku. Neurobil mu nič zlé.

„Nie. On bol ku mne milý," zavrhne jej slová a potrasie hlavou.

„Odniesol ťa do lesa," povie a sadne si naspäť do kresla. „Môžeš mi povedať, čo ste tam spolu robili?" Toto je chyták. Nenechá sa obalamutiť. Za dverami spálne počul, ako rodičia hovorili o tom, že v kufri jeho auta sa našli lopaty. Vedia, že vykopal jamu.

„Prechádzali sme sa," zaklame. Nie si je istý, prečo má potrebu ochrániť toho chlapa s náušnicami v ušiach, ale cíti k nemu akúsi formu náklonnosti. Či už je to uveriteľné alebo nie, považuje ho za svojho priateľa.

„Iba prechádzali?" Použije podozrievavý tón. Je mladá. Má dlhé ryšavé vlasy. Modré oči. Avšak nedôveruje jej. Ide jej len o to, aby ho priniesla do úzkych. „Nič si nevidel?"

„Vzal ma na prechádzku, áno," trvá si na svojom. Nehodlá jej nič prezradiť. „Videl som stromy, vtáky, aj malú veveričku," vykladá ďalšie lži. Odpije si zo svojho pohára s bublinkovou vodou.

Podvihne obočím a do svojho hnedého notesu si niečo poznačí. „Takže tvrdíš, že vy dvaja ste sa spolu iba prechádzali?" overuje si a zdôrazňuje slová.

Kývne poslušne hlavou. Rád by sa s tým chlapom ešte stretol a porozprával. Teda chcel by ho počúvať. Mal z neho dojem, že on jediný sa s ním rozprával normálne a nič neprikrášľoval. Ostatní ho považujú za malé dieťa. Chránia ho pred realitou.

„Hm," vyjadrí svoje začudovanie, „on je zlý človek, vieš," narýchlo sa vynájde. „Už sa k tebe viac nedostane, lebo je zavretý a strážený. Nemusíš sa obávať povedať mi, čo ste spolu robili. Je veľmi dôležité, aby si o tom s niekým hovoril," naliehavo na neho tlačí. Nazvala ho zlým. Ako to o ňom môže povedať, keď ho ani nevidela a tiež sa s ním ani nerozprávala?

Iba počula, že je zlý. Ostatní si to myslia, a keďže si to myslia druhí, taký istý názor má aj táto žena. To sa mu nezdá spravodlivé. Prečo sa nepokúšala aj s ním takto hovoriť? Nepozná dôvody.

„On nie je zlý!" obhajuje ho a zatne ruky do pästí pri tele. Je to jeho kamarát a nestrpí, že ho táto žena tak uráža.

„Upokoj sa," zarazene vyvalí očami, ale navonok ostáva pokojná. Sadne si porazenecky naspäť na posteľ, ale k tejto žene už necíti žiadne sympatie. Práve sa postarala o to, aby ju naozaj nemal rád. „Prečo tvrdíš, že nie je zlý?" ide na neho inou metódou.

Pomrví sa. Mykne plecami. „Lebo je môj kamarát, preto," odpovie jej jednoducho a za svoje slová sa nehanbí. Každý jeden ho považuje za nepriateľa. Človek súdi a odsúdi. Je plný predsudkov a nevidí skutočné dôvody. Čo mal urobiť, keď ho jeho žena oklamala? Jasné, že ju potrestal.

„Takže máš Michala doma. Udobril si ťa vínom," drgá do mňa Monča, keď si prisadne k nášmu stolu a mešká ako zvyčajne takmer dvadsať minút. Prehodí si horčicový kabát cez stoličku a vyškiera sa.

Prevrátim nad ňou očami. „To víno nebolo od neho," odpovedám hneď na jej narážku na môj dnešný príspevok a ona veľavýznamne podvihuje upraveným obočím.

Len málokto by tipoval, že my dve sme sestry. Ničím sa na seba nepodobáme. Aspoň povahovo sme si sadli. Ona má mnoho kamarátok, ale ja som jej najlepšia. A ona zas moja.

„No tak o tomto chcem počuť viac," zaujato mi nakúka do tváre, nedočkavo vyčkávajúc na moje pikošky.

„Michal prišiel a ja mám asi tajného ctiteľa. Neviem, od koho to víno bolo," priznám sa na rovinu a zalomcujem rukami. „Možno ako dar na uzmierenie od Dominika. Veď vieš, vychrstla som mu do tváre víno," vrátim sa k onému večeru, aj keď som jej o tom už vykladala.

„Tak to by si basu vína mala poslať asi ty jemu," rypne si do mňa a pokukuje po barmanovom zadku v obtiahnutých čiernych nohaviciach, ktorý zo stolu pred nami berie dopité šálky. Je to taký tridsiatnik hipster s hustou bradou. Nič pre mňa. „Ale vážne, vystrašila si ma, keď si mi včera písala o tých policajtoch. Mala som sto chutí skočiť do auta a ísť za tebou, ale Didi mala jednu z tých nocí, kedy visela na mojom prsníku a Denis drichmal v posteli," odfrkne si.

„Ja myslím, že je to v pohode," mávnem rukou. „Nič na mňa nemajú. Nemôžu ma zavrieť za to, že som s ním spala, nie?" presviedčam samu seba. „Navyše, dúfam, že k nám viac neprídu. Michal je doma a vysvetliť mu to by bolo náročné."

„Hej, manželovi sa ťažko vysvetľuje, že ťa trtkala mŕtvola," použije svoj vulgárny slovník a obe nespôsobne vybuchneme smiechom. „Ale vážne, Gigi, niekedy sa zamýšľam, že Denisovi by som najradšej tie jeho sprosté gule odstrelila. Včera mi povedal takú kravinu, že mať deti je čistý egocentrizmus. Má síce Didi rád, ale tiež by bol aj rád, keby sme ostali iba sami dvaja. Takú som mu vylepila, že ešte aj teraz ma páli ruka. Ako také niečo mohol vysloviť? Chuj jeden!" rozčuľuje sa.

„Kto ti dal pokutu tentokrát?" Prechádza okolo nás Želka a pravdaže jej neujde kvetnatý slovník mojej sestry, ktorá je notoricky známa pre parkovanie na miestach, ktoré sú vyhradené pre zdravotne postihnutých či na rezervovaných, keď ani nemá parkovačku.

„Ja som mala dať celoživotnú pokutu Denisovi k vstupu do mojej vagíny," precedí otrávene cez zuby a my sa nahlas zachichoceme. „Prines mi írsku kávu s kopou likéru. Alebo lepšie povedané, likér s troškou kávy," zahlási jej svoju objednávku.

„Nekojíš náhodou?" zachovám sa ako racionálna sestra.

„Odpumpovala som si dve hodiny. Dnes mám nárok vyhodiť si z kopýtka," zatvári sa zmordovane a ja si radšej zahryznem do jazyka a neprezradím jej, že s Denisom zdieľam rovnaký názor.

Poťapkám ju podporne po pleci. „Jasné, že máš. Objednáme si taxík."

„To sme také zúfalé, že sa opijeme v kaviarni?" vyjadrí zúfalstvo. „Mali by sme si ísť posedieť niekam do baru. Dohodnime sa na tom, že tu to bude iba také začiatočné kolo a zošrotujeme sa až tam, okej?" nalieha na mňa.

„S tým nemám absolútne žiaden problém," privolím. Alkohol bodne i mne. I keď ním podporujem ten svoj ašpirujúci post alkoholičky. Včera som nepila! Teda iba ráno, ale to sa neráta.

*****

Sotva trafím do kľúčovej dierky. Krčím sa pri našich vchodových dverách, kde ma taxík vyložil už asi pred desiatimi minútami. Ledva som sa dovliekla až sem, musím si chvíľu odpočinúť. V garáži zase nestojí Michalove auto. Prinajmenšom mi napísal správu, že sa dlhšie zdrží vo svojej kancelárii.

Debilný workoholik.

Za chrbtom mi čosi zašuští. Strhnem sa a pozriem sa za seba. Skenujem okolie. Asi sa mi to len zdalo. Vrátim sa k zámku a na desiaty pokus sa mi podarí otvoriť dvere. Vpadnem dnu a zvalím sa na podlahu. Ležím a rehocem sa. Kľúče šmarím do kúta. Plesknú o zrkadlo. Seriem to.

Štvornožky sa plazím k schodom. Nie som v nálade na chodenie. Nejakým spôsobom sa doteperím na poschodie. Nestihnem dôjsť k záchodom a zvraciam rovno na biely koberec. Poznámka pre seba ­- odniesť do čistiarne! Alebo ešte lepšie - vyhodiť a objednať ešte drahší!

Odkopnem topánky, zvliekam zo seba oblečenie a opieram sa o zárubňu pri obrázku prázdnej postele, ktorá sa mi veselo vysmieva do tváre. Som iba v podprsenke a v nohavičkách. Sadnem si k notebooku a sledujem odpovede pri svojom vínovom príspevku.

Michal na môj profil nechodí. Nepreferuje sociálne siete. Raz mi povedal, že som strašne detinská a sebestredná, keď si neustále niečo fotím a potom to pridávam na svoj profil. Neustále ma súdi!

Vezmem si notebook do postele a otvorím si diskusné fórum. Prikryjem sa perinou. Vonku za oknom panuje hlboká noc. Mesiac svieti jasnou žltou. Napína ma a ja preglgávam. Chcem počkať Michala a poriadne sa s ním pohádať. Ale mám tušenie, že dnes v noci domov nepríde.

Kliknem na diskusiu s názvom: Nepopulárne témy

PinotNoirD: Zamýšľali ste sa už nad tým, aké sebecké je priniesť na tento svet dieťa?