„Vypadni. Ty s nami sedieť nebudeš!" ohriakne ho Tobiáš, keď so svojou partiou kamarátov nastúpia do autobusu a zbadá ho sedieť vzadu. „Si čudák a kazíš iba náladu. Možno ťa v tom lese konečne zožerie medveď!" vyplazuje sa mu a jeho partička priateľov sa na jeho výsmeškoch dosýta zabáva.

Je taký hlučný, že si ho zakrátko všimnú aj ostatní z triedy. Ani jeden sa ho nezastane. Veď akoby aj, s nikým z nich nenadviazal hlbšie puto, pretože všetci sú prefíkaní a hlúpi. Nerobí si ťažkú hlavu z toho, že ho nemajú radi. Je mu to jedno. Ale určite mu ani nikto nebude takto nadávať.

Presadne si. Tobiáš do neho strčí a on dopadne nosom na tvrdú zablatenú podlahu v autobuse. Udrie si nos a cíti, že sa mu odlomilo aj kúsok zo zubu. Prikryje si tvár dlaňou. Odmieta plakať. Tečie mu krv. Každý videl, že spadol, ale nepomohol mu ani jeden. Namiesto pomoci sa začali smiať a potom zhovárať medzi sebou.

Keď dnu vošli dve učiteľky, ktoré na nich dvoch majú dávať počas výletu pozor, tvárili sa, že nič nevideli a on tiež nepriznal, k tomu to urobil. Oklamal ich a povedal, že spadol. Nie je žalobaba. Nepotrebuje, aby ho chránili druhí.

Sadne si celkom dopredu. Je sám. Neprekáža mu to. Teší sa, že nastal týždeň školy prírody. Naposledy tu bol s chlapom, ktorý sa pomstil svojej manželke. Odvtedy ho nevidel. A rodičia ho nikdy nevzali do lesa, lebo sa obávali, že sa mu prinavrátia zlé spomienky. Oni stále nechápu, že v ten deň sa naučil o ľuďoch najviac.

Riadi sa tými radami dodnes. A je presvedčený o tom, že sa nimi bude riadiť aj vtedy, keď už aj z neho bude dospelý.

Pozerá sa von oknom. Na nose si pridŕža servítku. Krv sa mu do nej okamžite vpíja a pôsobí... zaujímavo. Vlastne je pomerne krásna. Je zaujímavé, že jej v sebe máme toľko, že sa nič nestane, ak z nej trošku v našich telách ubudne.

Vonia zvláštne. Podobne voňajú aj klince v otcovej garáži. Farba je sýta, no celkom presne si pamätá, že krv tej ženy bola tmavšia. Zaschnutá. Nie čerstvá. Táto vyzerá lahodnejšie. Biela servítka do seba vsiakla jeho krv. Presne ako tie papierové kvety, ktoré farbili na výtvarnej.

Učiteľka si k nemu prisadne. Vypytuje sa ho, či sa cíti dobre a že či nemá zavolať jeho mamine. Rázne odmietne. Nechce byť pred druhými za plačka. Ich posmešky sa ho nemôžu dotknúť. Tieto ohavné decká nestoja za to, aby ronil slzy.

Učiteľka je utáraná a v jednom kuse kváka. On nemá náladu na jej bľabotanie a najradšej by všetkým v autobuse prelepil ústa páskou. A potom by vybral rádio a zahodil by ho von oknom na cestu. Pospevujú si pesničky:

Mama mi dala korunu,

že mám kúpiť rybu,

ja som miesto ryby, ryby

kúpil velerybu.

Ide mu z toho prasknúť hlava. Nepáči sa mu to. Učiteľka pri ňom do neho hustí, aby spieval spolu s nimi. Nasilu otvára ústa a tvári sa, že spieva. Potom všetci začínajú tlieskať do rytmu a on je znovu vyzvaný, aby sa k nim pridal.

Keby to bolo iba na ňom, nezúčastnil by sa tohto výletu. Neznáša chodiť niekam s ľuďmi, ktorých neznáša. Je rád, že týchto tupcov už po škole nemusí vidieť, ale lákal ho ten les. Vie, že nepôjdu presne do toho istého, ako šiel pred rokmi s mužom, ale niečím sa bude podobať na ten predchádzajúci.

Často myslí aj na chlapa. Vo svojom deväťročnom živote nenašiel nikoho, koho by smel nazývať svojím skutočným priateľom. Mamička sa ho neustále vypytuje, prečo je radšej sám, ale pravdou je, že ona tomu nemôže rozumieť. On je iný ako väčšina ľudí. A tiež vie aj to, že väčšina ľudí ho za jeho inakosť súdi.

Vo svete niet veľa miesta pre odlišnosť. A jemu je úplne jedno, či ho ten svet prijme. On je spokojný sám so sebou. Aj so svojím maličkým svetom, do ktorého tieto bezmozgovité atrapy nepatria.

Po dvoch hodinách autobus zastaví. Vystupujú. Učiteľky vyberajú stany a prikazujú deťom, aby sa držali v skupinkách, nevzďaľovali sa a boli im neustále na očiach. Lenže tento ich príkaz má menšiu trhlinu. Ony sú dve a ich je dvadsať. Je neslýchané, aby dohliadli na všetkých.

Nepozorovane sa vytratí po vychodenej cestičke. Pre neho to nie je nič ťažké. Zväčša nemá problémy stať sa neviditeľným. Je to vlastne výhoda. Kedykoľvek chce zmiznúť, učiní tak a nič ho netankuje. Pravdou totiž je, že svoj vlastný svet má každý. Je len na danom človeku, koľko ľudí si do toho svojho ohraničeného kruhu vpustí.

Samota je oslobodzujúca. Nikto a nič nás v nej neskľučuje. Je to ako červený kabriolet, ktorý mu daroval starý otec. Neobmedzená sloboda. Buď si necháš strechu stiahnutú alebo sa ňou zakuklíš.

Tak je to aj so svetom. Môžeš sa predvádzať alebo si svoje krásne auto budeš užívať len sám so sebou. Potom si však rozmysli, či si ochotný sa deliť? Tak mu to často hovorieval. Prízvukoval, že chvála druhých je len obyčajná maska pre závisť. Preto dal na jeho radu a nikdy sa nikomu so svojím autíčkom nepochválil.

Vykračuje si vpred. Nohy v krátkych nohaviciach mu párkrát oliznú listy pŕhľavy. Zasyčí, ale nepoľavuje v kroku. Vidí samé stromy a kríky. Mal pravdu. Naozaj sa to tu celkom podobá na les, v ktorom bol ešte ako škôlkar.

Sadne si na široký peň. Je v ňom veľa letokruhov. Tento strom je pravdepodobne veľmi starý. Vyberie si autíčko a krúži ním dokola po hnedej kôre. Pod nohami zazrie mravenisko. Vyjde z neho asi tisícka drobných mravcov. Dlaňou sa ponorí do toho mora s kmitajúcimi nožičkami a necháva si ich pozvoľna liezť po ruke.

Vystrašil ich. Snažia sa rozpŕchnuť kadeľahšie. Hmýria sa. Spomína, že aj žene z očí vychádzalo niekoľko chrobákov. Bolo to celkom pekné. Vidieť, ako jej obžierali očnú buľvu. Zaujímalo by ho, či by si títo drobní hladoši pochutnali aj na inom tele.

Niekto sa k nemu zozadu prikradne a štuchne do neho tak silno, že neudrží rovnováhu a dopadne zase tvárou k zemi. Obije si čelo. Pery má celé od piesku a z nosa sa mu opätovne začne prelievať krv. Nasrdene sa postaví a zbadá pred sebou stáť Tobiáša. Zdá sa, že ho sledoval.

Vysmieva sa mu. Zbadá jeho autíčko a ukradne mu ho. „Vráť mi ho!" žiada ho. Je taký rozčúlený, že ledva dokáže rozprávať. Chlapec sa mu vyškiera a začne bežať. Tak sa začne naháňačka.

Tobiáš kľučkuje poza stromy, ukrýva sa za kmene a chichúňa sa na tom, ako ho nedokáže dolapiť. Jeho autíčko si strčí pod nohavice a potom aj pod pazuchy. Neuvedomuje si, akú zlosť v ňom vyvoláva. On iba silno zatína päste pri tele, už ho viac nenaháňa a na rozdiel od toho sa pohne podľa zvukov prichádzajúcich z pravej strany.

Hnev v ňom blčí. V očiach ho štípu slzy, ale povedal si, že sa nenechá len tak ľahko vytočiť. Sluch ho nezradil. Rozpoznal žblnkotanie vody pri náraze vetrom. Pred ním sa na úzkom móle rozlieha rieka. Číra voda je všade naokolo.

Sadne si do tureckého sedu a čaká. Hánky prstov má celé červené od toho, ako ich silno o seba stláčal. Napokon sa však dočká. Tobiáš ho nasledoval až ku rieke. Stále sa uškŕňa. Robí opičky a dáva mu všelijaké pomenovania.

Nepohne sa ani o centimeter. Pochopil, že naháňať ho nebol múdry nápad. Nič by tým nedocielil a len čo by sa zadýchal. Rozčúli ho viac, keď si ho nebude všímať. Totiž ignorovanie je najlepšia taktika pri šikanovaní.

„Ty sprostý debil, už nechceš svoje autíčko?" snaží sa získať si jeho pozornosť pomocou nadávok. Nereaguje. Sedí čelom k rieke a má privreté oči. Počuje približujúce sa kroky. Pomaličky sa k nemu prikráda.

„Hej, ty, si hluchý?" kričí na neho. „Nikto ťa tu nemá rád. Boli by sme veľmi šťastní, keby si sa utopil v tomto jazere, haha," smeje sa škodoradostne. Stojí blízko pri ňom. Ešte pár sekúnd ho nechá v tom, že si ho nevšíma.

Priblíži sa ešte bližšie. Už sa takmer dotýkajú. „Nechceme ťa tu. Kazíš kolektív. Takých úbohých a tichých retardov nemajú rady ani učiteľky," posmieva sa. Pozrie sa na neho. Nozdry sa mu rozšíria. Neberie si jeho slová k srdcu. Koniec koncov, deti sú najväčšie monštrá. Nik nevie človeka doživotne poznačiť a dosrať mu život viac ako také nevinné dieťa.

Využije svoje rýchle reflexy. Vytrhne mu autíčko, podkopne nohy a sotí do neho. Tobiáš neudrží rovnováhu a vrúti sa priamou cestou do vody. Metie sa. Snaží sa nadýchnuť. Kričí o pomoc. Pekne ho prosí. Sľubuje mu, že už nikdy mu nebude nadávať.

Netrvá dlho, kým ho voda naveky pohltí do svojej čírej majestátnosti. Jeho výkriky sa zlejú do jedného s prirodzeným šumom vodného prostredia. On sa otočí a Tobiáša a jeho zlomyseľnosť necháva za sebou.

„Chcem svojho právnika. Bez neho vám nepoviem už ani slovo," trvám si na svojom. Potrebujem mať pocit, že si ešte môžem klásť podmienky.

Vyšetrovatelia si vymenia pohľady. „Krv na vašich sedadlách. Záznamy z hotela, kde prespával. Nemáte žiadne alibi..." vymenúva s víťazoslávnym výrazom, „dôkazy hovoria sami za seba. Agáta, nemáte na výber. Buď sa k tomu priznáte a váš trest sa o niekoľko rokov skráti, alebo si za úmyselnú vraždu posedíte v chládku najmenej tridsať rokov a zmeškáte nielen synovu maturitu, ale aj svadbu či prvé vnúčatko," nahodí výsmešný tón a užíva si, že ma môže takto zhadzovať. Ani vo sne by mi nenapadlo, že skončím takto.

Áno, naša hra bola riskantná. „Bol to on. Slepo som mu dôverovala. Priznávam, že som bola naivná, ale jednoducho som ho milovala. Kvôli tomu mám zhniť v base? Ja som nič neurobila. Ak chcete niekoho obviňovať, potom jeho. Ja som nevinná!" zdôrazním a chvejem sa na celom tele.

Blondína so zopnutými vlasmi a prísnym výrazom našpúli pery. „Nemalo by sa o mŕtvych hovoriť len v dobrom? Ten chlap mal na rováši mnoho, ale táto vražda je vaše dielo. Nie ste taká nevinná a cnostná, ako sa nás o tom snažíte presvedčiť."