„Ani sme sa od môjho príchodu nerozprávali...," ozve sa Michal ceste k mojej sestre, ktorá dnes slávi narodeniny. Prekvapene sa na neho pozriem zo sedadla spolujazdca a on mi znenazdajky položí ruku na koleno. „Zanedbávam ťa a je mi to ľúto. Občas si hovorím, že sa na tú robotu vyseriem a ostanem doma s tebou," pokračuje ďalej vo svojom zverovaní a ja iba neveriacky podvihujem obočím.

Milo sa usmejem. Pomlčím o tom, že mi jeho neprítomnosť extrémne vyhovuje. To počuť nechce. Predpokladám, že tam na svojich cestách vykonal niečo zlé a teraz si to dopredu žehlí pre prípad, že by som to zistila. „Netráp sa tým. Viem, že tvoja práca si to vyžaduje. Nebolo by odo mňa spravodlivé, keby som ti to vyčítala," zahrám sa na chápavú manželku a položím svoju dlaň na vrch tej jeho.

Zaimponuje mu to. Od kolena mi rukou prejde vyššie až k stehnu a pohladí ma. Zvláštne, že jeho dotyk so mnou už nič nerobí. „Si úžasná. Mnoho žien by mi vytváralo scény, ale ty si rozumná. To som na tebe vždy miloval," polichotí mi, čo je pravdepodobne len ďalším z bodov pre očistenie vlastného svedomia.

Asi by ma malo hnevať, že ma podviedol, no opäť v sebe nenachádzam ani štipku zloby. Nie po tom, ako som včera odchádzala z ďalšieho nášho intímneho rande zmorená a uspokojená nad hranicami chápania.

„Nie sme spolu týždeň. Poznáme sa už roky a ja ti dôverujem. Si môj manžel už navždy," ubezpečím ho, pretože navzdory všetkému sa vážne nepripravím o pomenovanie manželka. Nadmieru mi to vyhovuje presne takto, ako to je. „Ja som znovu začala pracovať v salóne. Robím nechty, stretávam sa s Mončou, leňoším," opisujem mu svoje všedné dni. A šukám s neznámym pravidelne každý štvrtok, doplním len vo svojej hlave.

„Ach, to som rád," pousmeje sa prívetivo a nakloní sa, aby ma mohol pobozkať na líce. Chlapi chcú počuť takéto uisťujúce slová, že si dokážeme poradiť samy. No zároveň nenápadne čakajú, kedy zmienime aj ich dôležitú rolu pre naše komplexné blaho.

„Samozrejme, že mi veľmi chýbaš. Dni bez teba sú osamelé, o to viac sa teším na to, kedy sa vrátiš a si doma so mnou," hľadám slová, ktorými by som mu čo najväčšmi pohonila ego a presuniem sa rukou na jeho rozkrok. Zastaví na najbližšom odpočívadle, kde mu to urobím ústami a týmto poslušným gestom manželky ho zbavím akejkoveľvek podozrievavosti, že mi počas svojej neprítomnosti nechýba.

Ďalej sa vezieme v tichosti. Mužom stačí málo. Odkedy si zo mňa tí skurvení čuráci urobili rohožku, prešla som na stratégiu, v ktorej si rohožku robím ja za nich. A v najbližšej ani vzdialenej dobe sa to nechystám zmeniť.

Zastaneme pred Mončiným domom. Stojí pred ním jej auto a tiež aj kabriolet, ktorého sa Denis do dnešného dňa nezbavil. Michal vyskočí s rozžiarenými očami von a strmhlav sa rozbehne k červenému tátošovi, pozerajúc sa na neho ako na nejakú modlu. Obzerá si ho z každej strany, poťapká kapotu a zaraz vyjde von aj Denis a obaja sa pohrúžia o trápnej diskusii s koňmi, otáčkami a čo ja viem, čím ešte.

Prejdem k Monči do kuchyne, pripravuje studené misy a tvári sa, že počúva našu matku, čo som si istá, že nerobí, lebo iba na všetko reflexne prikyvuje a pokúša sa nejaviť otrávene. Nemusím jej ani vidieť do tváre a som presvedčená o tom, že pravidelne pretáča očami a tvári sa kyslo.

Obe ich pozdravím, s mamou sa zvítame pusou na líce a v tej chvíli zazriem vojsť do kuchyne aj Dušana, s ktorým si tiež povinne vymeníme slušný pozdrav. Zacítim z neho petrolej a mimovoľne pokrčím nosom.

Nerozumiem, ako mi mohol prísť príťažlivý. Nemá v sebe ani ten posratý šmrnc. A to ani nehovorím o tom, že mama mala vždy ten najhorší možný zmysel, pokiaľ sa jednalo o chlapov. Respektíve, celkovo má dosť napiču odhad na ľudí.

„Tak ako sa má naša oslávenkyňa?" podpichnem ju schválne, lebo podobne ako aj ja a naša mama, Monča je tiež na svoj vek háklivá.

Zavrčí ako besný pes krátko pred tým, ako sa chystá napadnúť svoju potenciálnu obeť, a zahemží vo vzduchu rukami. „Prisahám, ešte raz niekto zmieni môj vek a sadnem do auta a môžete oslavovať bezo mňa," vyhráža sa namosúrene a nepekne sa na nás zagáni.

Dušan ju objíme otcovsky okolo pliec, je mi z neho na zvracanie a ovládam sa, aby som mu nevychrstla pohár do tváre, a tvári sa podlízavo. „Stále si krásna. Vek je len číslo, Monika. Nebuď taká namrzená," chlácholí ju a pritom na mňa hodí jeden koketný pohľad. Musím sa odvrátiť, aby som zadržala nutkanie hodiť mu pohár o hlavu.

„Nič v zlom, Dušan, ale vážne takéto lichôtky nepotrebujem počuť. Ak chceš, aby som sa aspoň pokúsila tváriť sa šťastne, takéto motivačné kecy skúšaj na niekoho iného," odbije ho hrubo, nedávajúc si pritom pozor na to, či ho urazí alebo nie.

Mama nahodí zlomyseľný a zároveň zahanbujúci pohľad, pretože takéto správanie od nás dvoch nikdy netolerovala. Aj napriek snahám z nás dvoch nevychovala dve slušné a zdvorilé dievčatká. „Monika, prestaň sa správať ako dieťa. Prišli sme sem, aby sme to s tebou oslávili. Netvár sa ako na pohrebe," ohriakne ju a hodí k Dušanovi jeden poľutovaniahodný pohľad.

Monča ma odozvu na jazyku, ale skôr ako stihne niečo povedať, dnu sa dovalia naši manželia, stále plne pohrúžení do diskusie o Denisovom fajnšmekerskom úlovku. Denis si ako prvý všimne vypätú atmosféru a ako klasický podlízavý červ vie presne, na akú strunu má zahrať, aby to odľahčil.

„Teda Viola, ty tuším každý týždeň vyzeráš mladšie a mladšie. Už viem, po kom moja manželka zdedila takú krásnu pleť," jednou ranou zabije hneď dve muchy. Avšak zatiaľ čo mama sa rozplýva ako taká pubertiačka, Monča hneď vie, koľká bije, preto sa radšej otočí a pokračuje v príprave jedla pre naše posedenie.

Postavím sa k nej a pomáham jej, druhí sa rozpŕchnu do obývačky a my tak máme trochu priestoru na klebetenie. K jej veku sa viac nevraciam, takpovediac som tú potýčku odštartovala ja a nechcem ju ešte viac znechutiť, keďže som si istá, že pri mojich najbližších narodeninách mi to stonásobne oplatí.

„Si v pohode?" spýtam sa jej a obliznem jogurtový dresing, ktorý som pripravila.

Otočí sa na mňa a nahodí pomerne nečitateľný výraz. V rukách má nôž, tak celkom neviem, či mám od nej ustúpiť. „A ty si v pohode?" ozve sa previnilo. Chvíľu mi nedochádza, na čo konkrétne naráža. „Je to už dávno, ale..."

Zastavím ju. „Nemienim sa o tom rozprávať. Je to zabudnutá vec," poviem tvrdo a ľutujem, že o tom vie aj niekto iný okrem mňa. Zvyčajne to nerozoberáme.

„Fajn, ako chceš. Som tu pre teba, ak by si sa potrebovala vyrozprávať."

„Nie som prvá a ani posledná, ktorej sa to stalo. Nemienim nad tým lamentovať." V hlave znie môj hlas prirodzene, no vychádzajúc mi z hrdla vyznie úplne odlišne. Nespoznávam sa a štve ma to.

Chytí ma za plece a objíme. Nerozcítim sa. Nerozplačem. Iba v mojom vnútri niečo zvláštne horí a ozýva sa po dlhšej dobe. „Prepáč, už o tom nebudem hovoriť," prijme moju uzatvorenosť a pustí sa do rozoberania inej témy. Nanešťastie pre mňa ja sa nezbavím toho, čo vo mne nanovo otvorila.

Vyjdem von pred dom. Denis sedí na schodoch a fajčí. Prisadnem si k nemu. „Môžem si pofajčiť?" spýtam sa ho a on ku mne vrhne posmešný pohľad.

„Keď len cigaretu, tak myslím, že hej," uškrnie sa.

„Tie vaše dvojzmysly," povzdychnem si naoko znudene. Podávanú cigaretu si strčím do úst a pripálim si od neho. „Povedz mi pravdu, máš to auto kvôli sebe alebo babám, ktoré by si na ne teoreticky mohol zbaliť?" Kývnem hlavou smerom k tomu naleštenému dopravnému prostriedku na štyroch kolesách a hovorím si, že keby ma oslovil chlap na takom aute, zrejme by som sa nebránila a prijala jeho pozvanie. Kamkoľvek.

Vydýchne dym nosom a pokrúti hlavou. „Netvrdím, že to nie je magnet na ženy," priznáva otvorene a vykriví spodnú peru. Cigaretu drží bruškami palca a ukazováka.

„Podvádzaš ju?" opätujem mu rovnakú mincu priamočiarou otázkou. Denis sa mi páči, ale takto hnusne by som svoju sestru nemohla podviesť. Niečo mi však nahovára, že jej nie je verný.

„Podľa seba súdim teba, Agátka?" odpovie mi otázkou. Vie. Netuším, či od Monči alebo som iba taká priehľadná. „Z času na čas si nikto neodoprie malé maškrtenie. Som gurmán, pusa," cekne stroho, postaví sa a vojde naspäť do domu. Vyvalím na neho očami. Práve sa mi priznal?

Otvorím oči. Nachádzam sa vo vodorovnej pozícii a ležím na posteli. Som znovu vo svojej cele. Do tej, do ktorej ma zavreli, pretože na oficiálny súd si ešte počkám a oni sa so mnou snažia vyjednávať. Zamdlela som. Doľahla na mňa celá ťarcha mojich rozhodnutí.

„Si v poriadku?" zaznie mi blízko pri hlave a ja sa strhnem, pretože som pozabudla, že sa tu nenachádzam sama. Žena sedí na stoličke a upiera ku mne zvedavý zrak.

„Nie, nie som," odpoviem a vlastná odpoveď ma znepokojí.

„Za čo tu si?" vyzvedá.

„Myslia si, že som zabila svojho muža," vykĺzne mi z úst.

„A zabila?"

„Nie, sedím tu neprávom. Dostanem sa odtiaľto. Toto tu je len cela predbežného zadržania, nič na mňa nemajú. Iba tápajú a myslia si, že ma zlomia," poviem rozhodne a zaumienim si, že im ani náhodou nedám to, čo odo mňa chcú. Za pár dní sa vrátim na slobodu. Budú ma musieť prepustiť. Som nevinná. Ja som Michala nezabila.