Má dvanásť. Je starší, ale tu nejde o vek. Naučil sa, že zo svojich narodenín nemá a nemusí robiť veľkú vedu. Mama to tak neberie. Vždy mu napečie obrovskú tortu a dáva mu na ne tie hnusné farebné sviečky, ktoré proti svojej vôli musí sfúknuť a niečo si želať. Každý rok si želá spravidla to isté.

Otcovu smrť. Bol by to ten najkrajší a najúžasnejší darček. Dokonca možno aj lepší, ako to červené autíčko, ktoré mu pred rokmi daroval jeho starý otec.

Otec mu to sťažuje. V jednej chvíli je milý, láskavý a dáva mu vreckové, aby si šiel niečo pekné kúpiť. A v tej druhej sa s mamou zavrie v spálni, vytiahne svoj opasok a zanecháva na jej útlom tele rany. No všetko to robí za dverami. Za stenami. Mimo očí, ktoré nechce, aby tú scénku videli.

Lenže on ju počuje. Vtedy sa priblíži k dverám, zatína päste a rozmýšľa, čo presne by mal urobiť, aby mamu ochránil. Otec je veľký chlap. Nemal by proti nemu šancu. Keby sa mu postavil, už nikdy by od neho nedostal vreckové a pochvalu. S tým by dokázal žiť. Ale nezmieril by sa s tým, že hoci by sa pokúsil mamu ochrániť, aj tak by jej nepomohol.

Raz v noci sa o to pokúsil. Konal v absolútnom amoku. Dych mal zrýchlený. Impulzívne sa postavil zo svojej postele, ani sa nenazdal a stál v ich izbe. Obaja sa na neho prekvapene pozreli. V maminých očiach prevládalo zdesenie. Mala vyhrnutú blúzku. Pod ňou bola nahá. Narýchlo si ju zapínala.

Pribehol k otcovi a začal do neho mlátiť päsťami. Nechápe, kde sa to v ňom vzalo. Neuvažoval. Pamätá si iba na to, že mu chcel veľmi ublížiť. Otec ho zdrapil za zápästie, chytil do vzduchu a vyhodil pred dvere. Zatvoril na kľúč. Odvtedy sa v kuse na noc zamykajú. Mama k nemu neprišla. Nechala ho postávať takého rozčúleného na chodbe.

Netušil, čo mal v tej chvíli robiť. Začul vŕzganie matracov a zrýchlené pachtenie. Pokračovali tam, kde prestali, akoby sa nič z uplynulých minút nebolo stalo. S výčitkou hľadel na dvere. Z očí sa mu rinuli tiché slzy. Päste pri tele nepovoľovali, naďalej ich silno zatínal.

Otočil sa a odkráčal do svojej izby. Červené autíčko si privinul k svojej hrudi, zavrel sa do šatníka a celú noc sa knísal v klbku. Nezažmúril oka. V tú noc sa mu zaspať nepodarilo. Ráno sa bál vyjsť von. Objavilo sa svetlo. S ranným svitaním sa zjavil aj mamin odľahčený tón. Volala ho na raňajky. Myslel si, že si to iba predstavuje. Včera v noci bola zronená. Ako sa môže správať tak prirodzene?

Prišla k nemu do izby a prikázala mu, nech vyjde. Poslúchol ju. Neobratne vstal a postavil sa pred ňu. Stlačila mu líce, pobozkala ho na temeno hlavy a poprosila ho, aby sa prezliekol z pyžamy. Keď prišiel ku okrúhlemu stolu umiestnenému pod oknom, otec tam už čítal noviny.

Jedol vajíčka so slaninou. Chlípal z kávy, ktorú mal naliatu vo svojom hrnčeku - Najlepší muž a otec pod slnkom. Nezaujato ho pozdravil. Rovnakým tónom, akým sa mu prihováral bežne, ak bol v dané ráno pri nich doma. Vysvetlenie hľadal u mamy. Očami ju pobádal, lenže ona sa zmohla iba na žmurknutie.

Pripravila mu chlieb s džemom a do šálky mu naliala kakao. Zvŕtala sa pri sporáku, s radosťou pre nich dvoch pripravila raňajky a spod rukáva na kvetovaných šatách jej vyčnievali fialové modriny na zápästiach.

Možno vedel, že čo urobil učiteľke pred rokmi nebolo pekné. Zrejme chápal aj to, že otráviť psa starej mamy a starého otca bolo nesprávne. No nikdy nechápal, prečo otec a mama žijú takýmto životom a pretvarujú sa, že noc neexistuje. Lebo taký mal z toho pocit. Obaja popierali.

Otec si nechcel priznať, že jej ubližuje. A mama? Tá ho chránila. Nešlo mu to do hlavy, ale hral tú hru spolu s nimi. Vedel, že otec musí jedného dňa z ich životov zmiznúť, aby mama netrpela jeho násilie. Bol si vedomý toho, že ak neopustí on ju, ona mu bude navždy tolerovať takéto správanie.

Vždy keď už hútal plány o poprave otca, na um mu prišli myšlienky, či takto žije každý manželský pár. Bolo normálne, že ju bil a ona plakala? Jej modriny patrili k tomu, čo obnáša pojem byť niekoho manželkou? Nikdy sa jej na to otvorene nespýtal. Nemal dojem, že chce počuť odpoveď. Respektíve vedel dopredu, že z jej úst nebude pravdivá.

Počas vyrastania prichádzal na množstvo druhov právd. Úprimnosť vo svete dospelých bola ojedinelým javom. Preto nemal zapotreby patriť k jedným z tých úprimných, keď mu to druhí neoplácali rovnakou mincou. Mohol jeho život vyzerať inak, keby si ho mama všímala viac, ako krytie jeho otca pred očividným zneužívaním a znásilňovaním?

Nie. On v tom čase netušil, čo presne jej robil. Ale on rástol uprostred toho chaosu. Od útleho detstva vnímal svoju inakosť. Neschopnosť cítenia empatie. Umocnené túžby vyvŕšiť si zlosť na živom a prizerať sa, ako ten živí trpí.

Niekedy bolo ťažké ovládať svoj hnev. Neskôr sa už ani nezamýšľal nad tým, že ho v sebe bude potláčať. A mama to videla. Raz za ňou prišiel a povedal jej, čo vykonal svojej pani učiteľke.

„Ale, zlatko, to nie je pravda. Asi si mal iba zlý sen. Smrť tvojej pani učiteľky bola iba nešťastná náhoda. Nezaťažuj si s tým tú svoju malú hlavičku. Všetko je s tebou v poriadku," ubezpečovala ho a hladila po hlave. Prikývol a bol v poriadku.

Viac sa neobťažoval presviedčať ju o opaku. V maminých očiach by predsa vždy vyznelo všetko ako nešťastná nehoda.

˷

„Môžem sa ťa niečo spýtať?" neistým hlasom sa ozve Alan, keď sa prechádzajú po parku patriacemu k detskému domovu.

S rukami vo vreckách zastane a uškrnie sa nad jeho zvedavými očami. „Pýtaj sa. Ak budem chcieť, tak ti odpoviem," pousmeje sa. Čoraz náročnejšie je pre neho akceptovať túto svoju stránku, ktorá je pre neho celkom nová a neprirodzená. Už sa zmieril s tým, že zbožňuje Agátu celým svojím bytím, ale stále si úplne nezvykol na to, že má rád aj Alana.

„Mal si v detstve veľa kamarátov?" položí mu otázku, ktorá v ňom opäť vyvolá smiech.

Sadnú si na lavičku. „Nemal som žiadnych kamarátov. Nepotreboval som ich. Páčilo sa mi byť sám so sebou. Ľudia sú skurvení narcisi. Nedokážu byť verní iba jednej osobe," vychrstne zo seba bez pozlátka. Niekto ho musí naučiť všeobecnú pravdu o živote.

„Čo tým myslíš?" zatvári sa zmätene. Občas sa mu podarí zabudnúť na to, že je dieťa.

„Nestačí im iba jeden. Chcú mať okolo seba húfy ľudí. Aby sa mohli ponosovať, predvádzať a usporiadavať trápne večierky," zhrnie to. „Okrem toho tvoja generácia je na sračky. Budete na tom ešte horšie ako my. Ľudia prejavujúci svoju slobodnú vôľu v snahe zapadnúť medzi nadmernú väčšinu vyznávačov svojej kvázi slobodnej vôli." Uškrnie sa na vlastnom vtipe, avšak Alanovi to stále celkom nedochádza.

„Bolo mi ľúto mamy. Videl som, ako ju otec udieral do hlavy a ona sa nebránila," prehovorí potichu a v očiach sa mu zalesknú utrápené slzy. Hej. Asi to bude tým, že sa v tomto chlapcovi vidí. Kvôli tomu ho vzal pod svoje osobné krídla. Aby si na neho v budúcnosti už nikto nedovoľoval. Musí z neho vytvoriť človeka, ktorý je neochvejný a svoj bôľ vykompenzuje bôľmi iných. „Potom začal biť aj mňa. Mama iba stála a pozerala sa na to, ako ma kope do hlavy. Pozri, tu mám jazvu od toho, keď ma odsotil a ja som chrbtom dopadol na roh železnej postele." Vyhŕňa si zozadu tričko a ukazuje mu jazvu. Je skutočne tam. Nepochyboval, že ju tam zazrie.

„Pomstíš sa mu. Chceš, aby trpel?" pri pohľade na jeho celoživotnú značku mu skrsne myšlienka, že by predsa mohol urobiť viac, ako len byť jeho priateľom. Ukázať mu, že trest je účinný prostriedok pre vykompenzovanie strachu.

Bez uvažovania kývne. „Áno, veľmi," dvakrát nerozmýšľa.

Uznanlivo potrasie hlavou. „To je dobrý základ. Na tom budeme stavať. Keď ti povolia vychádzky, mali by sme tvojim rodičom venovať jednu krátku návštevu," nabáda ho a zamyslene si klepká prstami po brade.

Alan nesúhlasí. „Ja ich už nechcem vidieť."

„Ani keď budem s tebou? So mnou sa ti nič nestane. Ja viem, ako sa mám o seba a o teba postarať," presviedča ho serióznym tónom a v Alanových očiach sa mihne náznak zaváhania.

„Nemusíme ich navštíviť hneď teraz, však?" opýta sa preľakane. Do tváre vybledne. Ešte nie je pripravený skoncovať so svojou zdesenosťou z ostatných ľudí.

„Nie," ubezpečí ho, „počkáme, kým sa nenaučíš ovládať svoj strach a použiť ho nie proti sebe, ale proti druhým."

„To sa dá?" vyjavene na neho zíza. „Ako môžem použiť vlastný strach proti druhým?"

„Dá sa to. Mám to odskúšané, ver mi," nahodí sebavedomý výraz. „Vo svete sa musíš naučiť narábať so strachom. S tým svojím a tiež aj so strachmi iných. Bez obáv neexistuje adrenalín a z neho potom ťažíš. Kvôli nemu máš silu prekonať to, čoho si sa najviac obával."

„A čoho sa bojíš ty?"

„Že ty a Agáta budete mojou zraniteľnosťou a katom zároveň."

„A kto je Agáta?" neprestáva sa vypytovať. Pozdáva sa mu, ako sa s ním zhovára otvorene. U dospelých takýto prístup často nevidí. Správajú sa k nemu ako k hlúpemu.

„Matka mojich detí," zanôti prešťastne a opäť sa neubráni šťastnému úsmevu, keď si predstaví, ako ju v tej tme priviedol včera k slastnému vrcholu. Veľmi sa bál, že sa od nej nedokáže odtrhnúť a bude pod ňou dlho po tom, ako sa rozsvietia svetlá.

Rozkrok ho mučenícky bolel. Urobil si to pri najbližšom strome a predstavoval si, ako bola mokrá a ako jej chuť cítil stále na svojom jazyku. Bol v nekonečnom opojení. Žiadna z jeho doterajších predstáv sa nevyrovnala realite.

Nasledujúce mesiace sa stretávali v tej tme. Zbližovali sa. Spoznával ju a jej telo. Hovorila iba ona. Nemohol dopustiť, aby ho spoznala podľa hlasu. Vedel, že podobne ako Alan, ani ona ešte nie je pripravená čeliť svojmu strachu.

Raz sa to dozvie. Budú žiť v šťastnom manželstve. Jej nikdy neublíži. Nemusí sa ho báť.