Neviem sa z toho spamätať. Pohojdávam sa vo svojom klbku. Zrak mi padá k stoličke v strede miestnosti. Tá je prázdna. Nebol to sen. Videla som ho. Naozaj tu sedel, no akonáhle ten bachár rozsvietil, Michal bol preč. Chvejem sa a striasa ma od zimy. Dala by som všetko za to, aby som si mohla zapnúť aspoň malú lampičku.

Spolubývajúca na posteli podo mnou sa šepky ozve. „Čo sa stalo?" v hlase jej počuť zvedavosť, postaví sa a nakúka hore ku mne.

Znepokojene sa otrasiem. Priviniem si perinu tesnejšie k telu. „Tam na stoličke sedel môj manžel," ukážem prstom, a hoci počujem, ako šialene to znie, naozaj hovorím pravdu. Otočí sa za svoj chrbát a pozrie sa na miesto, kam ukazujem. Zamračí sa a nadvihne neupraveným obočím.

„Na tej stoličke nikto nesedel," zahlási a ľahne si naspäť do svojej postele. Nepáči sa mi, že ma spochybňuje. Viem úplne presne, čo som videla. Ona mi to nebude vyvracať.

Nakloním sa dolu ku nej. Leží rozvalená s rukou podloženou pod hlavou. Zdvihne hore ku mne posmešný pohľad a zasmeje sa popod fúzy. „Pozerala som sa tam a nikoho som nevidela. Pravdepodobne už z toho začínaš blázniť. Vzchop sa trochu, keď nás pridelia na cely, bude to stokrát horšie. Priprav sa, že budeš musieť často otvárať nohy. A nielen pred bachármi," zlomyseľne na mňa mrkne.

Odpľujem si na zem. „Mňa nezastrašíš!" syknem podráždene. „On tam sedel. Hrajú sa so mnou, nastražili to na mňa a teraz chcú docieliť, aby som sa k tomu priznala. Mňa nezlomia," poviem odhodlane, ľahnúc si naspäť do postele. Už som prišla na to, že ma len skúšajú.

„Ty si fakt úplne mimo," skonštatuje a za malú chvíľu ju už počujem chrápať. Unavene privriem viečka. Píli ako taký drevorubač. Ja som bdelá a prehrávam si Michalovu tvár pred svojimi očami.

Nedostanú ma. Vrátim sa na slobodu k svojmu synovi. Vyplatia mi peniaze z manželovej poistky. Vynadám Monči, že ma tak rýchlo zatratila. Keď sa odtiaľto dostanem, budem ešte silnejšia a zákernejšia ako predtým. Súd presvedčím, že som manžela nezavraždila. V podstate iba tápajú. Neuľahčím im to tým, že sa teraz nechám nimi zlomiť.

*****

„Mali povolenie na domovú prehliadku. Kontrolovali váš počítač," prihovára sa ku mne ráno môj právnik. Tón má oficiálny, nie súcitný, skôr vecný a pristupuje ku mne otvorene, zatiaľ čo ja sedím pri stole a obhrýzam si nervózne nechty. „Podľa všetkého ste sa s ním stretávali dobrovoľne. Tu vzniká otázka, či to bola skutočne sebaobrana. Pravdepodobne otvoria aj ten druhý prípad," oboznamuje ma s kopou nových a absolútne nie priaznivých informácií.

Urobila som si záder. Štípe to a začína mi z palca kvapkať krv. „Bola to sebaobrana. Zaútočil na mňa. Opakovala som im to niekoľkokrát. Bola som v zlom stave, naháňal ma, otrieskal mi hlavu o sklo, všetko je v lekárskych záznamoch!" skríknem a päsťou udriem do stola. Neznesiem túto bezmocnosť. Môj osud neleží v mojich rukách. Obhajovať ma má tento chlap, ktorému by nemohlo byť viac jedno, či skončím na tridsať rokov v base.

„Vzniká tu však precedens... budú vás posudzovať na základe toho, čo v prvom prípade zanedbali. Vyzniete ako nespoľahlivá osoba. Klamali ste o skutočnom vzťahu, ktorý vás s obeťou spájal."

„Opakovala som niekoľkokrát, že sa mu podarilo spracovať ma natoľko, že som ním bola pobláznená," vydýchnem neisto a zatnem päste pri tele, „navštevoval ma u mňa doma, ja som však mala na očiach vždy masku. Mne samotnej jeho identita nebola jasná. Nahovoril mi veci, ktoré chce počuť každá žena. Zapôsobil na mňa," bránim sa a opisujem im začiatky nášho romániku. Bola som hlúpa. Ale dnes to už nedokážem vziať späť a momentálne za to pykám.

Blúdi očami po miestnosti. Zrakom pristane i na mne, až napokon znovu prehovorí. „Pôjdeme pred súd s týmito argumentmi. Potrebujem, aby ste to zahrali ešte presvedčivejšie. Slzy, žiaľ, hovorte o tom, aká ste sa cítila nepotrebná. Keď u sudkyni vzbudíme dôveryhodnosť, bude ľahšie presvedčiť ju o tom, že ste vášho manžela nezabila. Mali by sme si prejsť hodiny krátko pred jeho smrťou. Videli ste sa s ním?" nahodí rozumný tón, s ktorým sa mu podarí upokojiť ma. Zotriem si slzy a pritiahnem sa k stolu bližšie.

„Ako som už spomínala, Michal odišiel z domu. Nedarilo sa mu v práci. Bola som v pokročilom štádiu tehotenstva. Nechcel, aby som si to odniesla ja," prerozprávam mu dopodrobna svoju výpoveď. Bola som na prehliadke u gynekológa, keď mi zazvonil mobil s neznámym číslom, oznamujúci mi správu o úmrtí manžela. Podľa všetkého to bola vražda. Ktosi to chce na mňa ušiť. Ale ja sa nedám.

„Čo by si povedala na malú zmenu vizáže?" navrhnem Kláre, keď si všimnem jej šedivejúce vlasy a zapadnutú tvár. Mieša si lyžičkou kávu pri stole v kuchyni a podľa jej okamžitého výrazu usúdim, že sa do premeny nehrnie.

„Agátka, ja sa už nemám komu páčiť," zavrhne to zo stola zamietavým hlasom.

„Umrel otec, nie ty," vštepujem jej raz a znovu do hlavy, keďže za ním ešte stále smúti. „Ty si stále mladá. Keď si mohla niekoho nájsť moja matka, tak prečo by si mala držať celibát ty, Klára? Veď Dávid je už starý cap a pochopil by to," presviedčam svoju nevlastnú mamu, aj keď nahlas som toto oslovenie nevyslovila ani raz. Popravde, neberiem ju ako macochu. Je iba o desať rokov staršia. V podstate by z nás mohli byť aj sestry. Lenže ona sa bohvieprečo stelesnila do úlohy trpiteľky.

„Ja sa bojím. Žila som dlho s tvojím otcom," vykladá mi a vrásky pri očiach sa jej akosi prehlbujú, „neviem si predstaviť, že sa stretnem s nejakým mužom a zaľúbim sa do neho. Dúfala som, že s tvojím otcom spolu zostarneme."

„To je milé, zlatko, ale on už medzi nami nie je a česť jeho pamiatke, bol dosť veľký kurevník. On by na tvojom mieste mal náhradu už do dvoch mesiacov," nedávam si servítku pred ústa, aj keď sa jedná o môjho vlastného otca. Mal rád sex. V tomto som sa na neho dosť podala. Monogamia asi nie je pre všetkých. „Nemusíš nosiť tie škaredé handry a renovovať nábytok vo vašom dome. Kedy chceš skutočne začať žiť, ak nie teraz?" dohováram jej mentorsky, lebo dúfam, že sa mi konečne podarí otvoriť jej oči.

„A čo sa mám prihlásiť na zoznamku?" pobavene sa zasmeje. Klárin prízvuk nie je tak znateľný ako Dávidov. „Vieš si ma predstaviť vypisovať si s nejakými chlapmi?" zdesene vyvalí očami a div, že sa neprežehná pri vyrieknutí tejto otázky, ako keby bolo trestné zoznamovať sa s niekým po manželovej smrti.

„Je to úplne bežné," mávnem rukou a z misy na ovocie si vyberiem prezretý banán, „nebudeš prvá ani posledná, ktorá sa posunie ďalej. Držíš smútok už neprimerane dlho a neprospieva to ani tvojej psychike. Musíš na chvíľu vypadnúť z tohto domu, zabaviť sa a ísť - čo ja viem - len tak na kávu s niekým, veď ti nikto nekáže, aby si sa nechala ošukať na záchodoch pre zákazníkov," strieľam si z nej, pretože hoci si vychutnáva moje rozprávanie o šteklivých polohách, v ktorých som to už robila, neprizná si sama pred sebou, že po niečom takom túži aj ona sama.

„Minule sa mi ozval starý priateľ. Napísal mi, ako sa mám a či by som nešla niekedy na kávu," priznáva sa. Prekvapene na ňu vyvalím oči.

„A čo si mu povedala?" hovorím s plnými ústami, zahrýzajúc sa do banánu.

„Nič, ani som mu neodpovedala," povie zahanbene a odvráti pohľad do okna, za ktorým sa práve spúšťa intenzívny lejak.

Pohoršene na ňu zagánim. „To nemyslíš vážne?" hlas mi preskočí. „To okamžite naprav! Vezmi si mobil a zavolaj mu," súrim ju a tlieskam rukami, aby som v nej vzbudila rešpekt.

Zhrozene odmietne. „Teraz? Nie, na to sa musím pripraviť. Čo by som mu asi tak povedala?" snaží sa z toho vycúvať.

„Že pôjdeš veľmi rada, čo asi?" nechápavo nad ňou krútim hlavou. „Porodila si dvadsaťročného narcisa a bojíš sa zavolať jednému chlapovi? Prosím ťa, Klára, to zvládneš!" dodávam jej odvahu, zastanem si k drevenej skrinke a vytiahnem odtiaľ neotvorenú fľašu domácej pálenky. Nalejem jej za štamperlík a vsuniem jej ho do ruky. „A bez papuľovania!" zatvárim sa naoko nekompromisne a ona do seba naozaj kopne číry destilát. Na jeden hlt a potom sa postaví a hlasno zanadáva, lebo jej to nepochybne vypálilo hrdlo.

„Kristepane, to čo za svinstvo si mi dala?" popadáva dych a ja jej medzitým položím do zatvorenej dlane mobil. Pozrie na mňa, ja prikývnem a ona sa potom vzdiali do svojej spálne.

Sadnem si za stôl, no keď je v spálni neprimerane dlho, od zvedavosti začnem pobehovať hore-dole po kuchyni a som v takom vytržení, ako keby sa to rande týkalo aj mňa. Keď konečne po dlhých pätnástich minútach príde nazad, v lícach je červená ako paradajka a usmieva sa.

„Tak?" Nedočkavo čakám na jej opísanie rozhovoru.

Posadí sa za stôl a zahryzne si do pier ako nejaké nezbedné dievčatko. „Zastaví sa po mňa zajtra o štvrtej. Mám sa obliecť elegantne, asi pôjdeme na večeru," zaplesá a oči sa jej od samej radosti rozžiaria túžbou.

„Ako sa volá?" Chcem poznať detaily.

„Dušan Stankovský," odpovie mi okamžite a v tej chvíli zo mňa všetko nadšenie opadne. Ten perverzný zdochliak!

„No to nie. S ním nikam nechoď!" zavelím rázne, lebo nedovolím, aby sa ten úchyl zahrával s mojou mamou a Klárou súčasne. To je ale bastard!