Okolo Agáty sa točí veľa chlapov. Mal by si na to asi zvyknúť. Nie je žiadna zakríknutá šedá myška. S mužmi to vie. Jej šarm zaberá. No nie je mu to proti vôli. Vraví si, že by ju pred nimi mal ochraňovať. Zhodou okolností jej najväčšou príťažou nie je Michal. Ten mu práveže ustupuje z cesty.

Na rozdiel od neho sa tí druhí motajú pri nej. Hoci by nemali. Lebo ona patrí len jemu. Je ťažké o tom niekoho presvedčiť, keď musí byť nenápadný. Splývanie mu vždy išlo zo všetkého najlepšie. Nie je problém stať sa pre ostatných ľudí neviditeľný. Slabou stránkou ľudstva je rozhodne to, že sa predovšetkým starajú sami o seba.

On už má svoju vlastnú pyramídu priorít. Čoskoro sa Agáta bude nachádzať v jednej bubline spolu s ním. Nikto na nich nedosiahne. Spolu si budú žiť idylickým životom. Nerušeným. Odviazaným. Zabezpečí jej útočisko pred jej osobnými démonmi.

Jej neustála potreba hľadať útechu v mužoch je spôsobená nedostatkom sebalásky. Žiaden z tých chlapov ju nedokázal presvedčiť o tom, že je skutočne dôležitá. A popritom je to to jediné, na čom jej záleží. Stále sa hľadá. Nájde sa až v jeho náručí. On jej pomôže. Ich láska nebude iba o fyzickom spojení. Napoja sa na seba dušami.

Lásku vnímal ako hendikep. Otec aj bol maminým tŕňom v oku. Pred ostatnými sa hrali na manželský pár každodennej reality, no za dverami ich spálne sa obaja menili na prisluhovačoch svojich nedostatkov. Otec bol labilný, tyran a despotický buran, mama zas naivná, jednoduchá a zamilovaná žena.

Neboli k sebe úprimní. Poučil sa z toho. On Agáte povie všetko. Prerozpráva jej celý svoj doterajší životný priebeh. Asi sa zľakne. Nepochybuje však o tom, že sa s tým časom zmieri. Je podstatné vidieť vo farbách človeka. Nedá sa povedať, že by ľutoval mŕtvych, ktorých za sebou zanechal.

Ak by to oľutoval, čo by to po tom o ňom vypovedalo? Znamenalo by to iba to, že jednal skratovo. Priznával by, že v tom vidí akúsi chybu. Nemá žiaden význam priať si odčiniť uskutočnené. Tí ľudia dostali svoji spravodlivý trest. Pre neho osobne neexistovalo žiadne iné riešenie. Vyhovovalo mu kántriť tých, ktorí mu ubližovali.

Kráča tmavou uličkou. Noc mu nespôsobuje žiadne tiesnivé pulzovanie v tepnách, či zvieranie hrdla. Vychutnáva si šero neodkrytých tajomstiev. Omnoho nebezpečnejší je denný svit. S nocou každý automaticky predzvestuje paranormálne výjavy a skazu. S dňom sa nespája toľko mrazivých udalostí.

Lacný trik režisérov. Postaviť si horor na skutočnosti, že vonku sa zotmelo. Je to prirodzené. Lenže tu nejde o nás, ale o to, čo sa skrýva hlboko v nás. Pod kožou, preniká to až do kostí, v samotnom vnútri.

Otočí sa, pretože za chrbtom začuje zvuky. Prenasleduje ho pes. Cerí na neho z diaľky zuby. Blíži sa. Má dosť naponáhlo. On zastane v kroku. Otočí sa mu čelom. Ani mu nenapadne zaťať ruky do pästí. Preukázal by tým svoju slabosť. Pocítil by, že sa ho bojí. Útok vychádza zo strachu.

Kedykoľvek už daná korisť vykáže prvé náznaky vydesenia, alebo odchýlku vo svojom správaní, útočník je v presile, ktorej si je vedomý. Mozog sa automaticky naladí na vlnu, v ktorej má potenciálne väčšiu šancu na zvíťazenie v danom súboji.

Akt prekvapenia je doslovný trhák. Napadnutý sa nebráni, pretože nemá ani šajnu, že na neho čosi striehne. Nie sme podozrievavé tvory. Báť sa začíname, až keď k tomu dostaneme aj reálny dôvod. Inak sú to iba domnienky a tyranizujúce predpoklady a dohady.

Smradľavé a špinavé psisko pobehne pár krokov k nemu. V bielej srsti má blato. Vlastne je viac čierny ako biely. Malé tmavé oči upiera hore k nemu. Zavrčí a zabreše. Navzájom si nie sú sympatickí. Nadviažu očný kontakt. On sa provokačne zasmeje. Snaží sa psa rozladiť. Nadvihne hornú peru a urobí trhaný krok dopredu.

Pes zakňučí. Viditeľne zúri. Na dlhú srsť okolo úst mu tečú husté sliny. Je rozladený. Pohne sa bližšie. Tesáky cerí nebezpečne a nevťahuje ich dnu. On to využije. Obráti sa mu čelom vzad, ruky si zasunie do vreciek a začne kráčať tam, kam mal namierené. To je pre psa konečná.

Rozbehne sa náhlivo za ním a ostrými zubami sa mu zakvačí na stehno. Skolí ho k zemi. Zatiaľ neprenikol ku koži, ale začne mu trhať nohavice. On sa metie, zo všetkých síl sa ho snaží odkopnúť. Zápasia na zemi v mláke. Pes smrdí. Je agresívny. Útočí na neho, ako keby medzi sebou mali dlho nevyriešené spory.

Periférne zahliadne drevenú palicu. Stále sa ho snaží striasť, no takto neozbrojený a nepripravený proti nemu veľa nezmôže. Ťahá sa naprieč studeným a vlhkým chodníkom, oškrie si lakte aj kolená. Keď už má tú palicu na dosah ruky, ten zdochliak sa mu zahryzne do pravej ruky. Od bolesti vidí iba matne. Zahmlene. Nahmatáva vo vzduchu. Zdrapne tenký kus dreva a udrie mu ňou do hlavy.

Vyslobodí sa. Pes bolestne zakňučí, venuje mu jeden súcitný pohľad a potom sa taký otrasený vyberie naspäť trasou, akou sa k nemu dostal. Skurvené psisko!

Posadí sa. Pritvára oči a chce nadvihnúť ruku, ale cíti v nej iba nemohúcu slabosť. Pred očami sa mu mihajú farebné prskavice. Cíti nezvyčajnú bezvládnosť. Koža po uhryznutí ho páli. Dostal sa k nej aj cez vrstvy oblečenia. Musí to byť hlboká rana.

Naokolo niet ani živej duše. Občas mu osirelé uličky spôsobia takúto neplechu. S tým však musí človek rátať. Tomu skurvencovi zavšivavenému sa nepáčil. Veď to ani on jemu. Dáva mu pomyselný bod za odvahu. Mali by sme byť schopní preukázať druhému svoju nevraživosť. Rýchly útok rovná sa rýchla obrana.

Krúti sa mu hlava. Je z toho nesvoj, tak iba nesucho pregĺga a ráta do sto. Koncentruje sa na počítanie, odbúra tým náhly psychický stres a postaví sa až vtedy, keď si bude stopercentne istý tým, že nezamdlie.

Asi by mal začať nosiť vreckový paralyzér. Rozhodne si musí jeden zaobstarať. Nikdy nie je na škodu byť pripravený. Očakávať to najhoršie je tá najužitočnejšia vec, ktorú pre seba môžeme urobiť.

Som navlečená v posratej zástere a krájam debilnú cibuľu, z ktorej mi nonstop slzia oči, ako keby som mala pridrbané PMS. Michal sa veselo zvŕta pri sporáku, chlípe odporné biele víno a žmurká na mňa, zatiaľ čo ja sa na neho zakaždým potuteľne usmejem a mám chuť zavraždiť ho svojimi dvomi holými rukami.

Čo za debilný nápad to bol pozvať k nám domov na večeru Dominika s jeho malou kurvou? Keď mi to ráno oznámil, mala som chuť otrieskať mu hlavu o zrkadlo zabudované v šatníkovej skrini, pretože seriózne nikto nemôže byť takto sprostý.

Chce mi že vraj urobiť radosť. A to ho vôbec nenapadlo, že nenávidím varenie, obhliadnuc od toho, že Dominik ma príležitostne šukal počas celej dĺžky nášho manželstva. Toto, samozrejme, nevie, ale aspoň tú prvú vec mohol mať na pamäti, keď sa rozhodol pripraviť im domáce cestoviny s paradajkovou omáčkou a zeleninový šalát.

Zúrim. Ale iba vo vnútri, pretože vysvetľovanie týchto súvislostí by ma pravdepodobne pripravilo o výhody, ktoré sa s týmto manželstvom spájajú. Kedysi dávno som Michala ľúbila, dnes je to viac-menej iba o zotrvačnosti. Na očiach som nemala nikdy nasadené ružové okuliare. Tušila som, že to jedného dňa príde. Avšak za to ešte fakt nemusím strpieť spoločnosť bývalého milenca a jeho terajšej cundry.

„Mala by si sa ísť pripraviť," nakloní sa k môjmu uchu, pobozká ma na líce a týmito slovami ma vyslobodzuje z nenávidenej činnosti.

Hrám sa naoko na slušnú s úmyslom presvedčiť ho o tom, že si toto jeho prekvapenie nesmierne užívam. Nakoniec sa predsa len nechám zlomiť a bežím sa prezliecť. Dávam si schválne načas. Prezliekam sa a pobehujem nahá. Usmievam sa na odraz svojho tela v zrkadle. Skúšam si drahé šaty.

Až keď zazvoní zvonček pri dverách, zvážniem a ryšavé vlasy si nechám voľne padnúť k pleciam. Vyjdem von na chodbu a okázalo prejdem ako hlavná hostiteľka dole po schodoch do obývačky. Dominik v ruke drží ozdobnú tašku, nesmelo sa usmieva, druhú ruku má ofačovanú obväzom.

Prejdem k nim a falošne sa s nimi zvítam pusou na líce. Zastanem si k Michalovi, dovolím mu, nech si ma pritiahne za pás k sebe a pár sekúnd sa zaoberáme trápnymi zdvorilostnými vetami. Nenápadne si premeriam tú jeho nádheru. Celkom fádna. Vychrtlina. Nízka. Špinavé blond vlasy. Žiadne prsia. Rovná ako lata. Bože, veď vyzerá ako nejaká pubertiačka z deviateho ročníka!

Zasmejem sa škodoradostne popod fúzy. Nemusím sa cítiť ponížene. Táto tu sa mne nikdy nevyrovná. Je taká nevýrazná, že môže fakt slúžiť iba ako doplnok proti vyzývavému Dominikovi s uhrančivým pohľadom. Len z tohto dôvodu by to medzi nami nemohlo klapať. Obaja sa radi predvádzame.

Michal pozve Vanesu do našej kuchyne, s mojím najlepším kamarátom osamieme a ja si neodpustím sarkastickú poznámku. „To ťa dohrýzla tá tvoja Vanesa, keď zistila, že si prijal pozvanie?" Založím si ruky pri prsiach. Tvári sa zvláštne. Ako keby ho moja otázka vyviedla z miery.

„Je to len malý úraz," zhodnotí príkro a zagáni sa na ruku. „Ďakujeme za pozvanie," okamžite prechádza do inej nálady, nahne sa a my dvaja sa privítame bozkom na líce.

Nepochybne sa mierne červenám. Položil si ruku na spodnú časť môjho chrbta. Aj keby si to rozmyslel, nepristúpila by som na sex. Mal ma a odmietol, dvakrát šance nedávam. „Ďakuj Michalovi. To on prišiel s týmto prevratným nápadom," poviem ostrým tónom.

„Nebodaj nie si rada, že ma vidíš, Bambuľka?" naráža na moje bodkované šaty.

„Trhni si," zašveholím milo a tiež sa odpracem do kuchyne. Michal nalieva Vanese víno, debatujú, ako keby sa poznali už neviem koľko rokov a ja si nasadím strojený úsmev. Odratúvam minúty, kedy vypadne Dominik aj Michal súčasne. Chcem len JEHO.