Nemá rád návštevy u starých rodičov. Niežeby mal niečo proti nim, ale celkovo mu prekáža to ich obludné psisko, ktoré neustále breše a nikdy ho nenechá prejsť cez bránu, pretože na neho cerí zuby a zúri doňho. Nepáčia sa mu pocity, ktoré v ňom to zviera vyvoláva. Nepozdáva sa mu strach, ktorý sa v ňom kopí, keď je blízko pri ňom.

Pred pár dňami sa v škole zomlel obrovský ruch a chaos. Pani učiteľka z pochopiteľných dôvodov na ich hodinu neprišla. Spolužiaci boli zvedaví, šuškali si medzi sebou a niektorí voľnú hodinu uvítali a príliš pani učiteľkinu neprítomnosť neregistrovali.

On sedel so zloženými rukami na lavici, kreslil si do svojho skicára už asi päťdesiate červené autíčko, a keď vošla do triedy pani učiteľka Jamnická, každý sa tváril čudne. Povedala im iba, že sa vyučovanie končí a po každého z nich si prídu rodičia.

Tváril sa nechápavo, len čo sa ho Samko opýtal, prečo pôjdu domov skôr. No než mu stihol odpovedať, už skákal do vzduchu a prešiel okolo každej lavice, kde si symbolicky s každým tľapol rukou. Ako v jednej z tých televíznych relácií, ktoré pozerá ocko, kde sa televízny moderátor zvíta s divákmi po stranách uličky a potom si zastane na miesto.

Nerozumel, čo to vystrája, tiež ani tomu, prečo je taký naradostený, keďže jemu nikdy neprekážalo skoré vstávanie do školy. Rád niesol na svojom chrbte aktovku a písal si domáce úlohy. Získaval nové vedomosti. Tak mu to neustále prízvukoval jeho ocko. Vedomosti znamenajú inteligenciu a on jej mal už teraz v porovnaní s ostatnými rovesníkmi nadbytok.

Prekážala mu prítomnosť spolužiakov. Áno, to bola rozhodne vec, ktorú by v mihu okamihu vymenil. Tie ich huncútstva a neschopnosť koncentrovať sa pri konverzáciách. Nepovažoval ich za seberovných. V skutočnosti vedel, že ich prevyšuje vo všetkom. Bol zdatnejší a omnoho vynaliezavejší.

Ľudia mu vyslovene vadili. Ich existenciu vôkol seba považoval za neznesiteľnú a len ťažko sa ovládal, aby ich akceptoval. Keby mal inú možnosť, nesedel by tu s nimi. Alebo lepšie povedané - zbavil by sa ich. Pekne jeden po druhom. Koľko takých malých nehôd sa môže stať, aby nezačali byť podozrivé pre ľudské zmysly oddeľujúce nehodu od zámerného aktu?

Nie. On pani učiteľku nepostrčil. Spadla, keď polievala vyschnuté muškáty. Pán školník to zanedbal a neprišiel opraviť. Staré zábradlie sa jednoducho podvolilo a neudržalo jej váhu. I keď bola pomerne štíhla, nestabilná konštrukcia to nevydržala a pod ťarchou jej tela to vzdala. Presne takto to bolo.

Nikomu nič nepovedal, lebo vedel, že sa to o malú chvíľu dozvedia a jemu by kládli nepríjemné otázky. Je iba malý chlapec, čo by už len on mohol vedieť o rozkolísanej bariére rozostúpenej okolo balkónu. Keď bol na záchode, videl ju starať sa o kvetiny. Zavrel za sebou dvere a pripravoval sa na hodinu.

Nikto by nemohol dosvedčiť, že sa to takto nestalo. On neklame. Vždy tvrdí pravdu. Každý, kto by jeho tvrdeniam protirečil, by v skutočnosti bol tým, kto tu vykladá lži. Nemal vôbec žiaden dôvod urobiť niečo také. Pani učiteľku rešpektoval. Na začiatok školského roka jej priniesol kvetiny z ich záhrady a drahú bonboniéru, ktorú dostal otec v práci.

Sadne si na schodíky na zadnom dvore. Rodičia mu nechceli nič konkrétne povedať, preto sa rozhodol načúvať a vypočuť si ich konverzáciu. Mamička na ocka nadávala. Tvrdila, že ju určite podvádza, keď je toľko na cestách a s nimi dvomi trávi iba tak málo času. Zapchával si uši a pohmkával si tóny Mozartovho Lacrimosa.

Zhruba po desiatich minútach začali preberať aj učiteľkinu záhadnú a nešťastnú smrť. Tak to všetci označovali. Ako nešťastnú náhodu. To je pre neho kľúčové. Znamená to, že skutok, ktorý neurobil, ostane v očiach každého ako ten, ktorý neurobil.

Vraveli, že prípad uzavreli. Do konca týždňa im pán riaditeľ udelil vynútené prázdniny. Je nervózny z toho, koľko toho vymešká. Skontrolujú všetky zabezpečujúce bariéry, okná, dvere, už nič neprenechajú na náhodu. Nemôžu riskovať, že sa v budúcnosti bude opakovať podobný scenár. Nebodaj ešte k tomu s jedným zo žiakov.

Chcel byť sám, ale pravdaže ho tá ušatá a srstnatá ohava prišla opäť vyrušovať. Vytŕča zuby a breše do neho. V nepozorovanej chvíli mu vytrhne z rúk červené autíčko a beží s ním pod dedkovo auto. Hnev v ňom blčí. Toto si nenechá! Nemôže mu vziať jeho obľúbenú vec!

Zabehne do kôlne. Babka tam vysypala otravu pre potkany, ktoré jej vyžierajú zásoby potravín v špajzy. Pozrie do kúta. Je tam. Nedotknutá, lebo tie hlodavce nie sú také sprosté, aby sa ulakomili na ružové granule. Vie však o niekom, kto taký sprostý je.

Podíde k drevenej poličke, dedko tam má uložené svoje náradie a klince. Vysype ich z vrecúška a následne do neho naberie niekoľko tých granúl. Beží s nimi za psiskom. Stále nevyšiel. Autíčko mu zahrabal pod zem.

Zohne sa pod auto. Nasype mu odmenu. Pravdou je, že bol od nepamäti hlúpy. Zje všetko a pýta si dokonca aj dupľu. Usúdi, že by to malo stačiť, tak sa rukou natiahne k vytŕčajúcemu koliesku, na psa napľuje a vráti sa do kuchyne, kde obedujú jeho rodičia.

Zdržia sa až do večera. Potom ide babka na záhradu pozbierať úrodu. Rozkričí sa z plného hrdla a začne nariekať. Babka dokáže byť niekedy neskutočne dramatická. Na jej krik celá posádka kuchyne pribehne dozadu k nej.

Zrak im okamžite padne na hnedé čudo, ktoré sa zvíja v kŕčoch, nahlas kňučí a okolo papule mu prská hnusná pena. Poťapká si autíčko vo vrecku. Zachránil ho a psa potrestal. Už dlho mu ležal v zuboch. Dostal, čo si zaslúžil.

Krúžim si lyžičkou vo svojom vanilkovom latte a vyčkávam Monču, s ktorou sme ako každý štvrtok dohodnuté na kávu v našej obľúbenej reštaurácii. Nemám rada kávu samotnú, je na mňa príliš horká a nemá žiadnu chuť. Za to si ale vždy doprajem nejaký kávový nápoj s nadýchanou penou a k tomu zákusok, za ktorý si neskôr doma pred zrkadlom budem nadávať.

Mešká. Lenže to už je overený fakt, že nepríde načas. Odkedy porodila, je z nej dvakrát tak nedochvíľna žena, akou kedy bývala v minulosti. Ako staršia sestra som si zvykla. Nemám rada, keď so sebou berie aj Denisa. Neznesiem totiž, aká som vzrušená z jeho slov a pohľadu, ktorý mi venuje.

Nie som si istá, či som iba domýšľavá alebo nadržaná. Zrejme obe z týchto vecí.

Odľahne mi, lebo za pár sekúnd ju za priesvitným sklom zazriem valiť sa cez chodník s kočíkom, s ktorým sa ledva doteperí cez dvere. Tu nás už poznajú. Dokonca si s čašníkmi už aj tykáme.

Dovalí sa k nášmu boxu pri záchodoch. Vieme, že toto miesto sa len ťažko zaplní, pretože nikto nechce sedieť pri dverách, za ktorými ostatní vykonávajú svoje malé a veľké potreby. Až na nás dve. Sme z povolania divné.

„Prepáč, zlato, meškám," ospravedlní sa a luskne prstami vo vzduchu, dávajúc Želke na vedomie, že si chce objednať. „Gigi, dnes mám len polhodinu, tak švihni zadkom," náhli ma do rozprávania a počas toho vloží Dianke do úst cumeľ, eliminujúc tak príležitosť skrátiť naše posedenie.

„Urobila som to. Vyspala som sa s neznámym chlapom," vyslovím a všetko napätie zo mňa vyprchá presne ako zátka zakliesnená v hrdle drahého sektu.

Modré oči jej vykĺznu z jamôk až na dlážku. „A aký bol?" prejde rovno k veci, keďže ona sama mi navrhla, aby som si sexuálny život okorenila vzhľadom na Michalovu impotenciu a večné služobky.

Zamyslím sa a spomeniem si, že to bolo nechutné. „Šepkal mi do ucha oplzlosti a urobil sa za asi tri minúty," zhnusene odvrknem. „Cítila som sa ako štetka. On bol odpudivý a celkovo asi zomriem na znudenosť. Michalovi som ukradnutá. Mohla by som z toho domu zmiznúť a on by si nič nevšimol," ťažkám si. Nemám zlé svedomie, že som ho podviedla. Pravdepodobne on trtká každú ženskú, ktorá na neho zvodne vystrčí poprsie.

„Netáraj a nebuď dramatická. Denis ma už tiež nie je schopný tak pretiahnuť, ako kedysi. Uvedom si, že už nie sme pubertálne frndy, ktoré po sebe skákali ako také králiky," Monča do mojej sebaľútosti zasiahne so svojím zdravým nadhľadom a ja sa zacerím.

„V nedeľu idem ku Kláre na obed. Nechceš sa pripojiť?" zmením tému, hoci už dopredu viem, že nepôjde.

Pozrie na mňa, odsudzujúco krútiac hlavou, zatiaľ čo zahlási Želke svoju objednávku. Nikdy mi nedovolí objednať aj pre ňu, pretože si zaumienila z menového lístku ochutnať všetky nápoje. Je to že vraj jej spôsob vyrovnávania sa s krízou stredného veku. Pomlčím o tom, že staršia som tu stále ja.

„Obedovať s kurvou nášho otca? Nie, ďakujem. Nechápem, ako tam môžeš chodiť."

„Otec je dva roky mŕtvy a mama mu odpustila. Navyše Klára je v tom dome sama..." orodujem tu za milenku svojho otca.

„Aj ty si sama," odvrkne a zaškerí sa. „A ona má aj Dávida."

„Prosím ťa, videla si už nejakého tínedžera, aby sa držal maminej sukni?" prekrútim očami.

„Hej, Denisa. V kuse mama toto, mama hento... porazí ma z neho," otrávene ma napodobní a tiež pretočí oči dohora.

„Fajn, kašlem na teba, ségra. Klára je celkom v pohode, ak by ťa to zaujímalo," stále ju presviedčam. Viem, že by sa s ňou rada zmierila. Monča ju ale nemôže vystáť a nedokáže si priznať, že manželstvo našich rodičov sa rozpadlo omnoho skôr, ako ho stihla narušiť Klára.

„Kašlem na teba a nikde nejdem, ségra," vyplazí mi detinsky jazyk a obe sa nahlas rehoceme. „Navrhujem, aby si skúsila ďalšieho. Nikdy nevieš, možno natrafíš na zázračný penis, ktorý ťa naplno očarí," žartuje na môj účet a ja sa tvárim naoko urazene. Pravdou však je, že jej trochu závidím šťastné manželstvo. Denis vyzerá stále mladistvo. A čo je najpodstatnejšie, nestratil apetít.

*****

Doma si sadnem k počítaču, stôl mám obrátený k lesu a mám výhľad na husté koruny dubov a vysokých topoľov. Z nudy si načítam diskusné fórum s rôznymi témami, o ktorých ľudia nekonverzujú z očí do očí.

Otvorte si oči a konečne recyklujte. Plasty zabíjajú prírodu!

Nahlas si zívnem, keď sa akýsi mudrlant snaží vštiepiť ostatným tieto svoje múdra o záchrannej misii - recykluj a bude ti dopriate.

Ak začneme od svojej domácnosti, je to prvý krok k tomu, aby sme zabránili vyhynutiu nevinných tvorov.

Obchody by mali byť uvedomenejšie. Nechápu, ako ničia prírodu a predovšetkým seba.

Priložím si ruku na klávesnicu so štipľavou odozvou, ale radšej sa myšou pohnem ku krížiku, ktorým by som celú diskusiu uzavrela a pobrala sa do postele s fľašou Rulandského modrého. Keď vtom...

PinotNoirD. Fanatici s progresívnou ideou vyhýbať sa všetkým plastom. Plasty sú smrť. Spôsobujú umieranie. Trieďme odpad. Venujme svoj čas dobrým veciam. Koľko z vás skutočne premýšľalo o tom, ako zveľadiť svoje bytie? Nakupujete do sieťových tašiek, zatiaľ čo sa každý deň vyvážate na svojich luxusných kárach a smradíte to vaše ovzdušie nezdravými emisiami. Nakupujete v zľavách, zásobíte sa potravinami, ktoré po mesiaci aj tak poputujú do odpadu a predovšetkým prispievate svojimi nedbalými dvomi percentami z daní na rôzne dobročinné zväzky, spolky a charity. Preberte sa! Svet je špinavé miesto a tou špinou ste vy!

Posledné písmená napíše hrubým. Vylejem si víno do hrdla a smejem sa, ako ich znemožnil. Chystám sa odpovedať mu a napísať, ako s ním súhlasím, no z nejakého dôvodu jeho príspevok zmizne. A on tiež.

Nakuknem do každej témy. Nerozumiem prečo, ale potrebujem si s niekým uťahovať z týchto hlúpych enviromentálnych fanatikov. Navyše... jeho prezývka. Asi to bude tým promile, ale smejem a som... Vzrušená.