Prebúdzam sa na svetlo z notebooku, ktoré mi svieti priamo do očí. Poobzerám sa okolo seba. V hlave mi triešti. Natiahnem si cez oči prikrývku a keď mi ani táto pozícia nevyhovuje, posadím sa a pozriem sa na obrazovku. Hm. Svieti mi tam príspevok. Chcela som niečo napísať, ale tá skomolenina, pri ktorej mi bliká kurzor, sa našťastie neodoslala.

Ako zisťujem, Michal sa ešte stále neobťažoval prísť domov. Vojdem do kúpeľne, všetok nábytok v spálni sa so mnou točí, ako keby som bola na kolotoči, a pridŕžajúc sa steny si zastanem k umývadlu. Niekedy uprostred noci som pravdepodobne aj plakala.

Maskaru mám celú roztečenú pod očami a na hlave doslovné vtáčie hniezdo. Prepláchnem sa vodou. Sadnem si na záchodovú dosku. Potom mi dôjde, že sa mi chce aj cikať. Mala by som sa hodiť do vane a spustiť si jej masážne trysky. Cítim sa ako po hodine spinningu.

Neviem, čo sme včera s Mončou pili, ale bolo to sakra silné. A drinky nám už potom chlapi kupovali aj sami od seba, čiže v nich mohlo byť všeličo. Musím jej zavolať, ako došla domov ona.

Zvoní mi telefón. Doterigám sa k nemu a úmysel zdvihnúť ho okamžite opadáva. Na mamine lekcie teraz nemám chuť. Nechám ho vyzváňať, doprajem si vaňu a prezlečiem sa do vyťahaných teplákov a trička o dve čísla väčšieho. Niekedy je pohodlné vypnúť a nepredvádzať. Jasné, že obtiahnuté oblečenie a vysoké štekle sú sexi, ale v žiadnom prípade nie sú pohodlné.

Hodím sa naspäť do postele. Na nočný stolík si položím šumivé magnézium a zavolám mame s vymyslenou lžou, že som bola v kúpeľni a nepočula som, že mi volala. Pozýva nás na obed. Mňa, Michala, Monču a jej Denisa.

V stredu má narodeniny a každému z nás poslala nenápadnú správu, čo by sa jej hodilo teraz kúpiť alebo o čom premýšľa, že si kúpi. Robí to tak každý rok, pretože dary, ktoré sme jej vždy vybrali my, sa jej nikdy nepáčili.

Napomína ma a hovorí mi, že mi ťahá na štyridsiatku a neviem, čo od života chcem. Nehovorí to priamo. Nemá odvahu svoj nesúhlas s mojím životom vyjadriť otvorene, tak to zaobalí do rôznych narážok, ktoré dúfa, že mi dôjdu. Ani s jednou z nás nie je spokojná, ale pokiaľ sa jedná o absolútne odsúdenie, vyhrávam s jasným predstihom. Monča má už prinajmenšom dieťa.

Ďalšie tri roky sa môže hrať na matku a byť zaneprázdnená svojou dcérou. Čo sa týka mňa, ja som maximálne tak vyťažená vyprázdňovaním fliaš s vínom a upozorňovaním na seba. Netvrdím, že to nie je pravda. Jednoducho len nepotrebujem počuť, aby mi to hovorili aj iní.

Po skončení hovoru hodím mobil o posteľ a zaleziem pod perinu. Prisuniem si k sebe notebook, kde na mňa čaká stále stratený PinotNoirD. Vyklepávam prstami po klávesnici odpoveď. Som v tej správnej vytočenej nálade.

AgátaNazuch: Pretože deti sú v našom svete celoživotným poslaním! Akonáhle ich zmieniš, celá zemeguľa sa začne točiť len okolo nich!!!

Som vytočená. Najradšej by som sa vrhla po ďalšiu fľašu, preto toľko výkričníkov. Potlačím urgenciu smädu a pozorne sledujem, či od neho nabehne odpoveď. Obnovujem stránku a po hodine prestávam veriť, že na moje volanie o rozptýlenie zareaguje.

PinotNoirD.: Deti sú naším odkazom. My umrieme a oni... presne, umrú tiež. Vážne si myslíme, že je prirodzené privádzať deti do sveta, v ktorom sú odkázaní na zánik? Je jedno, koľko skvelého a výnimočného počas svojho života zažiješ, nikdy nejde o to, čo je uprostred. Myslíš len na začiatok a koniec. A končí sa to smrťou. Skôr či neskôr. Bolesť a žiaľ trvá vždy dlhšie ako šťastie a radosť. A bolia ešte viac, keď si na nich spomenieš a uvedomíš si, že si to o šťastie a radosť prišiel.

AgátaNazuch: Pšt, pred deťmi by sa o smrti nemalo hovoriť. Je dôležité klamať im do očí, aj keď im neustále prízvukujeme, že klamať sa nemá.

PinotNoirD.: Už chápeš to pokrytectvo? Manželia sa množia. Prečo? Lebo je to prirodzené. Deti dospejú a budú mať ďalšie deti. A potom. No veď to poznáš. Život sa točí okolo narodenia nového života.

AgátaNazuch: Lebo je populárne mať deti. Fajn, ja neodsudzujem, ale prečo, dopekla, musím byť odsudzovaná ja, keď si žiadneho fagana na krk uviazať nechcem?

PinotNoirD.: Pozri sa na názov tejto diskusie. JE TO NEPOPULÁRNE!

AgátaNazuch: Ja som populárna svojským spôsobom. A seriem na to, či si moja matka o mne bude myslieť, že som sebestredná mrcha, keď jej k dverám neprinesie vnúčatá, ktoré rozmazná, bude ich napchávať čokoládou, ktorú mne v detstve vždy zakazovala, až sa z toho dieťaťa stane obézne decko a tučko, ktorého si každý doberá a vďaka svojim komplexom si nikdy nezapichá. #sorrynotsorry :)

PinotNoirD.: Obetavosť sa v dnešnej dobe považuje za vypočítavosť. Buď cestuješ, rozbiehaš kariéru alebo máš decko. Nič medzi :)

AgátaNazuch: Ja ti poviem, čo je medzi. Vydržiavaná žena, ktorá má sex so svojím mužom raz za uhorský rok, nemá ambície a zo všetkého najviac miluje, keď si môže dopriať červené modré bez toho, že by ju druhí nazývali alkoholičkou. To je medzi :p

PinotNoirD.: Žena, čo (ne)pozná, čo chce :) Máš odvahu, druhí by tvrdili, že žijú na voľnej nohe...

AgátaNazuch: Urobím tomu decku láskavosť. Ber to ako obetavosť.

PinotNoirD.: Škoda, že ťa nepočujú tí kvázi preafektovaní rodičia s disciplínou sparťanských táborov. Najhoršie je, keď vznikneš ako nehoda a ostaneš tou nehodou po celý zvyšok života. Alebo ešte lepšie, aj svoj život ukončíš jednou fatálne veľkou smrteľnou nehodou.

AgátaNazuch: To má hĺbku. Daj si to niekde zapísať. Môžem to použiť? Vieš, pýtam si povolenie pre nezneužitie autorských práv.

PinotNoirD.: Zneužitie autorských práv je vychovať si z decka vlastnú kópiu. Máš sa rád, rozumiem, ale fakt po svete nemusí behať ďalších desať tvojich pridrbaných kópií. Stačí nám jeden obmedzenec.

AgátaNazuch: Splníš si sny cez vlastné deti. Ty si to nikde nedotiahol, tvoje deti to urobia za teba.

AgátaNazuch: Len si vezmi, koľko samovrážd denne pribúda kvôli rodičovského nátlaku.

PinotNoirD.: Stvoríš si ho a potom ti kvôli tebe aj zamrie. Nie je to paradox? Ľudia sú slabí. Buď si prísni alebo benevolentní. Kde je tá zlatá stredná cesta?

AgátaNazuch: Nikde. Buď sa ti deti vyškierajú do ksichtu alebo sú kvôli tebe úplne na sračky. Tak či tak, nemáš šancu vyjsť z toho ako víťaz.

PinotNoirD.: Sláva víťazom, česť porazeným.

AgátaNazuch: Nie som si istá, či tu sú nejakí víťazi.

PinotNoirD.: My dvaja predsa ;), Žmurk. Žmurk.

AgátaNazuch: Teší ma, že nám veríš. Nepopulárni víťazi. To sa mi páči. Má to šťavu :)

PinotNoirD.: Nech žijú anonymné fóra!

AgátaNazuch: Sláva komukoľvek, kto vymyslel online komunikáciu.

PinotNoirD.: Také veci by sa nemali písať. Deti našej generácie vďaka týmto výdobytkom nepoznajú skutočný svet a kysnú pred svojimi počítačmi a mobilmi. Čo na tom, že tie im kúpili práve tí ich rodičia.

AgátaNazuch: Deti sú naša budúcnosť! Musíme sa preľudniť.

PinotNoirD.: Z vesmírnej pozície aj tak nikdy nezaberieme toľko priestoru, aby sme po sebe zanechali viac, ako len spomienky a prchavé fotky.

S Agátou to ide podľa plánov. Konečne nadviazali konverzáciu. Je nadšení. Tak veľmi, že dokonca má chuť tancovať a spievať. Každého objímať a skákať dva metre nad zemou. Žena jeho snov s ním komunikuje. Dlho si pripravoval túto ich diskusiu. Počúval jej telefonáty. Čítal si jej správy.

Raz jej vzal mobil. Bola v bare. Opitá a on využil príležitosť a skontroloval priestor dámskych toaliet. Našiel ho na umývadle. Prepojil si jej iCloud s tým svojím. Agáta mu to uľahčila tým, že v jej poznámkach našiel všetky prístupové heslá.

Dokonca aj k alarmu ich domu. Ten však nemusel často využívať, pretože jeho prekrásna ryšavá kvetinka pri svojom odchode vždy zabúda ho aktivovať. Za iných okolností by ho to znepokojovalo, lebo sa okolo nej premávajú kadejakí pochybní ľudia, ale na to je tu on. Vždy na ňu dá pozor. Dohliadne na ňu. Aj keby ho to malo stáť vlastný život.

Kráča po ulici. Radosť v ňom je narúšaná pochybnosťami z vyšetrovania smrti toho trtka. Ešte stále sa nedopátrali k bezdomovcovi s jeho mobilom. Chodí ho kontrolovať, ale vždy ho nájde sedieť na rovnakom mieste. Je z toho vynervovaný.

Zamieri do detského domova. Chlapec je ako vždy osamostatnený. Hrá sa sám s loptou. Je to takto najlepšie. Nech si nevyžaduje od nich pozornosť. Bolo by to pod jeho úroveň. Dehonestujúce. Nechce, aby z neho vyrástol zúfalý otrok prahnúci po pozornosti.

„Prišiel si?" privíta ho nadšene. Kopne mu loptu a on ju zachytí kolenom. Zasmeje sa. Nepopierateľne mu lichotí, že na neho čakal.

„To vieš. Sme kamoši," povie mu a prihrá mu ufúľanú futbalku naspäť k nohám.

Chlapec sa sústredí, aby mu neodletela a aj napriek smutným očiam má na perách úsmev. „Včera tu boli ľudia. Chceli si niekoho z nás vziať. Ja som sa im asi nepáčil."

„Nepotrebuješ druhých, aby sa o teba starali," prízvukuje mu. „Nauč sa fungovať samostatne. Bude to pre teba iba výhodné. Nespoliehaj sa na to, že ťa príde niekto zachrániť," povie trochu drsnejšie a loptu silnejšie odkopne. Chlapec ako keby pochopil narážku, oprie sa do toho a loptu celou silou odkopne až k plotu na druhej strane.

„Ty si mi pomohol," namieta.

„Áno, ale nečakaj, že ti takto bude pomáhať každý. Pripravujem ťa na to, že skôr ako väčšie dieťa si domov vezmú bábätko. Lebo ty si... použitý tovar, chlapče," povie hrubo a následne za svojím chrbtom zazrie policajtov. Nekráčajú okolo, idú presne za ním!