Sedí v lavici. Hrá sa s autíčkom, ktoré mu venoval starý otec. Takmer oň prišiel, keď mu ho tá zlá učiteľka vzala, pretože podľa nej že vraj nedával pozor na jej hodine a nevenoval sa učeniu. Teraz je ale prestávka. Iné deti sa hrajú spolu. On preferuje samotu. Nemá rád tie uvrešťané decká, ktoré sa doťahujú a v kuse riešia všetko s plačom.

On plače overene iba vtedy, keď vie, že tým dosiahne zaručený úspech. Jeho rodičia priskočia ako na povel. Stačí trochu zamrnkať a poprosiť. To sú dva pravidlá v ich rodine. On sa naučil, že keď niečo chce, musí sa spoľahnúť na túto metódu.

V škole zvonilo na prestávku. Jeho spolužiaci sa klbčia. Hašteria. Kričia. Vyrušujú ho. Navyše on je ešte stále trochu nesvoj, pretože ho pani učiteľka príšerne naštvala. Hrozila mu tým, že autíčko mu späť nevráti. To by si k nemu nemala dovoľovať.

Rázne sa postaví, odsunie stoličku a nasledovne ju pekne zasunie naspäť pod lavicu. Mávne rukou, keď ho spolužiak Samko potiahne k sebe a snaží sa ho ukecať na skrývačku. Takéto detinské hry sa nehrá. Okrem toho by mu tú ruku najradšej vykrútil, až by začul praskanie slabých kostičiek na tej jeho útlej ručičke.

Živo si takú situáciu dokáže predstaviť. Tou rukou by na neho viac nesiahol. To je isté.

Vykročí von dverami, pomalým krokom sa postaví na chodbu, ale keďže je iba malá prestávka, viacero detí je pozašívaných vo svojich triedach. Tvári sa, že potrebuje ísť na malú potrebu, ale úkosom zazrie triednu pani učiteľku.

Polieva vyschnuté kvetiny postavené v kvetináčoch na bielej parapete. Pôsobí nesústredene. Zrejme si ho nevšimla. Tak sa teda postaví ku svojej skrinke, tvári sa, že v nej niečo hľadá a pozoruje uvoľnené skrutky na zábradlí. Keď sa nikto nepozerá, hrá sa s nimi. Povoľuje ich. Každý deň iba o kúsok, aby si nik nič nevšimol.

Vytiahne skrutkovač, ktorý vzal z ockovej dielne. Pár dní dozadu ho hľadal, ale maminka ho upokojila, že určite ho musel niekam zapatrošiť a teraz si nespomenie, kam presne. Ľúbi svoju maminku. Vždy mu život uľahčí.

Pán školník hovoril, že sa na to príde pozrieť ešte pred mesiacom. Zabudol. Alebo sa mu to iba nechce robiť. Jemu to takto vyhovuje. Aspoň svoju prácu môže dnes dokončiť.

Nepozorovane prejde tých pár krokov, dvere na balkóne sú otvorené, pretože pani učiteľka sa pred chvíľou starala o ružové muškáty v hnedých kvetináčoch. Prestúpi prah, dvere nechá otvorené, pretože mu je jasné, že pani učiteľka ho čochvíľa spozoruje.

Zaprie sa rukami do čierneho zábradlia, ktoré chráni balkón. Kýva sa, ale nie dostatočne. Znovu začne uvoľňovať matice. Najprv tie dolné, ktoré si človek hneď nevšimne. Opora je nestabilnejšia. Avšak ešte stále dosť pevná, a to sa mu nepozdáva. Rýchlo pokračuje ďalej. Odhaduje, že už nemá veľa času a nechce predsa spôsobiť okolo seba humbug.

Tie vrchné nechá akože tam, ale povolí ich takmer na doraz. Skúsi, ako sa bude javiť roky stará balustráda tentoraz. Už sa jej iba jemne dotkne, nezapiera sa, pretože si je vedomý, ako ľahko by si mohol ublížiť. Maminka by potom bola smutná.

Otočí sa a naoko sa vyľaká, keď ho pani učiteľka karhá pohľadom a so založenými rukami vbok mu nakazuje, aby odtiaľ okamžite zliezol dovnútra. Kývne nesúhlasne hlavou. Potrebuje ju dostať sem. Rýchlo. Aby si to nikto nevšimol.

Posadí sa trucovito na zem, vytiahne si svoje autíčko a hrá sa s ním, predstierajúc, že ju vôbec nepočul. Tým ju už znateľne rozčúli. Hlas sa mladej učiteľke roztrasie, vo vysokých lodičkách prekročí vyšší prah dverí a postaví ho zo zeme.

Ani len trochu sa mu nepáči, ako násilnícky ho zdrapila. Červené autíčko si ukryje do vrecka na krátkych tmavomodrých nohaviciach, potiahne ju za dlhú sukňu a vymenia si strany. On je pri dverách a ona chrbtom otočená k balkónu.

Roztiahne ruky dopredu. Zatvorí oči a sotí do nej. Pani učiteľka sa zatacká. Vo vysokých ihličkách neudrží rovnováhu, odskrutkované matice jej váhu nezadržia a ona sa prepadne kdesi dole. Letí voľným pádom. Nahlas zakričí. Chlapček si vychutnáva jej vystrašené oči.

Jeho plán naozaj vyšiel! Potrestal pani učiteľku, že k nemu bola vždy neslušná a nepriateľská. Pricupitá k okraju, čierne zábradlie sa už iba poslednými zvyškami vôle drží stále pripevnené k podlahe, ale vykrútené telo pani učiteľky ho akosi upokojí.

Potmehúdsky sa usmeje. Zvesí plecia. Vojde na chodbu, zvoní práve v minúte, keď si sadne naspäť do lavice a vyloží si zošit na matematiku. Otvorí si ho na strane, kde si včera napísal domácu úlohu. Všetci pozorne čakajú.

Pani učiteľka nemá vo zvyku meškať na hodiny. Od dnešného dňa bude meškať už naveky. 

..............................................................................................................

Ahojte, moji milí! 

V túto sviatočnú nedeľu sem prichádzam s novým príbehom, ktorý skrsol v mojej hlave iba prednedávnom, ale keďže ešte stále pracujem na písaní DORIANA, tento príbeh začne vychádzať pravidelne až niekedy koncom mája. O presnom dátume vás budem ešte informovať. 

Dnes som vám chcela priblížiť atmosféru deja v podobe krátkej ochutnávky. Je to niečo úplne iné, čo som doposiaľ písala, stalkerský triler, pričom sa v ňom budú striedať dva pohľady a jeden bude písaný v treťom rode, čo je tiež ďalšia zo skúšok v mojom písaní.

Rada by som si prečítala vaše názory, ako na vás prológ pôsobil, prípadne, čo radi uvidíte v nasledujúcich kapitolách. Budem rada za každý názor! ♥