„Keď odhalia, že ti v skutočnosti nehrozilo odo mňa žiadne nebezpečenstvo a zabila si ma, čo myslíš, na koľko rokov ťa asi odsúdia?" prihovorí sa mi znenazdajky Dávidov hlas a ja v tme otváram oči. Zažnem nočnú lampu. Porozhliadnem sa po prázdnej a tmavej spálni. Asi sa mi to snívalo. Nesmiem dovoliť strachu, aby ma pohltil.

Privriem naspäť oči. Srdce mi šialene tlčie, ale ja to ignorujem. Ostala som v tomto obrovskom dome sama. Občas ho zazriem v zrkadle. Stojí za mnou, keď si preplachujem tvár alebo umývam zuby. Vyľakane odskočím, všimnem si jeho víťazoslávny úsmev a potom sa pozriem znovu. Vtedy tam už nestojí.

Nechápem, čo sa to so mnou deje. Je to iba v mojej hlave. Naozaj ho nevidím a ani nepočujem. Domýšľam si a som paranoidná. Ostala som na všetko sama, potrebujem svoje sily a hlavne nestratiť zdravý rozum.

„Si násilná kurva. Nikdy som o teba nemal stáť. Jebalo mi. Väčšiu úľavu by mi spôsobilo, keby som ti podrezal hrdlo a pozorne sa prizeral, ako z teba vyteká tá prehnitá krv," hovorí ďalej tlmeným hlasom. Je to ako keby ležal vedľa mňa. Pery má pri mojom uchu a šepká mi do neho s milimetrovým odstupom. Po tele mi behá mráz. Ešte stále nie som pripravená otvoriť oči. „Rozmýšľam, že som ťa mal odjebať pri našej prvej návšteve. Správala si sa ako rozmaznaná cundra. Nečakala by si to. Vlastne by som to urobil rýchlo. Niekoľko bodnutí a bolo by po tebe. Ušetril by som sa takéhoto poníženia," znechutene odvrkne, po dlážke počujem jeho kroky. Vzďaľuje sa, ale nie dostatočne. Cítim jeho vôňu.

„Ty nie si skutočný. Nie si skutočný," šepkám si potichu a vtom pocítim na čele jeho ruku. Je ľadová. Stuhnutá. Zastaví sa mi dych. Viečka mám klesnuté. Srdce sa prediera von cez hrudný kôš.

V pozadí znie jeho nadnesený úsmev. „Naša kurvička sa nám pomiatla. Dostaneš presne to, čo si zaslúžiš. Ale najprv sa musíš zbaviť aj Michala. Neprežijem, ak on ostane nažive. Vlastne počkať, ja som už mŕtvy," zarehoce sa, ale nie je to uvoľnený smiech. Skôr zlomyseľný a zatrpknutý. „Znesieš ho zo sveta. Budeš to musieť urobiť, lebo on sa k tebe už nevráti. Aj keď je to pomerne kokot, mal dostatok rozumu na to, aby zistil, že si ako prenosný vírus alebo pohlavná choroba. Chvíľu si užiješ, ale potom sa týždeň poriadne nevymočíš," pokračuje a mňa zaleje studený pot. Aktuálne si nie som istá, či tieto jeho reči sú iba výplodom mojej fantázie. Znie tak neskutočne reálne.

Pomaly nadvihujem viečka. Mrkám a zaklipkám, keď už mám plné videnie, zjaví sa mi pár centimetrov nad hlavou. Má na hlave šiltovku. Nie je dorezaný. Tvár má neporušenú. Zacapenú šiltovku. A vyškiera sa. Od ucha k uchu. Až ma z toho strasie a pomočím sa.

„Nie, nie, nie. Si len v mojej hlave. Nie si reálny," presviedčam sa. Je mi nepríjemne. Bojím sa postaviť a prejsť tých pár krokov do kúpeľne. On si prišiel po mňa. Kto ma začuje, keď budem kričať?

Znovu sa ma dotkne. Studenými prstami mi vojde do spotených vlasov. „Toto je nechutné. Odporne sa potíš. A naozaj si sa práve došťala?" odkryje mi prikrývku a aj takto v tme zazrie ten mokrý fľak, ktorý sa podo mnou vytvoril.

Spojím nohy dohromady. Som zo seba znechutená. Zakvílim a naspäť sa obalím do periny. Trasie ma na celom tele. Drkocem zubami a srdce mi nekontrolovane tlčie. „Vypadni. Zmizni. Si mŕtvy!" nachádzam stratený hlas a pristihnem sa ziapať. „Michal sa ku mne vráti, lebo ma miluje. Je môj poskok. Nevydrží sa na mňa hnevať. Rozumieš, on ma neopustí!" vykríknem presvedčivo. Opäť sa len zasmeje. Jeho odpudivý smiech sa šíri miestnosťou ako oceľové škrípanie.

„Výčitky svedomia ťa dobehnú. Pozri sa na seba. Nikto o teba nemá záujem. Pre všetkých si jedna odporná a odpudivá filcka," uráža ma, hlas má uvoľnený. Ako keby bol zmierený so svojím osudom. „Si nepotrebná existencia. Mojou jedinou chybou bolo, že som sa potreboval upínať na zdanlivo vzácne veci. Ty si nemala nikdy hodnotu. Sľubujem ti, že sa po teba vrátim. V tom pekle sa budeme škvariť pekne spoločne!" pošepne a tá zlovestná predpoveď sa ku mne vracia v ozvene. Doznieva mi v ušiach. Letí sem a tam ako bumerang.

„Nie, prestaň! Nerob mi to! Sklapni!" zakrývam si ruky ušami a metiem sa. Snažím sa nič neregistrovať. Otvorím oči. Pozriem sa do prázdnych kútov. Nie je tu. Vyparil sa. Tú tvár mám pred očami.

Odhrniem si paplón. Som celá mokrá. Musím sa postaviť a okúpať sa. Prezliecť periny. Avšak nedokážem sa prinútiť k žiadnemu úkonu. Nečinne hľadím do stropu. Nahováram si, že to všetko sa mi iba prisnilo. Bola to nočná mora. Presviedčam sa. Lenže nebola. On tu bol skutočne. Ja som ho zavraždila a prišiel sa mi pomstiť.

Prebdiem celú noc. Pri rannom svitaní mi odľahne. Zdola začujem premiestňovanie tanierov v poličkách. Zazriem von oknom. Neparkuje tu mamino a tiež ani Michalove auto. To znamená, že tie zvuky nie sú reálne. A ja z toho vážne šaliem. Nechali ma napospas osudu. Neozýva sa mi. Ignoruje ma. Ako sa opovažuje nechať ma takto v štichu? Že vraj čas! To určite! Musí sa vrátiť sem domov. Patrí ku mne. Patrí mne. To ja môžem manipulovať ním a nie naopak. V tomto dome nevydržím sama už ani minútu. Idem ho pozrieť.

Zájdem do svojho šatníka. Prakticky nič z neho na seba už nenavlečiem. Odporná tehotenská móda. Je mi zo všetkého na zvracanie. Aj tak som sem neprišla kvôli oblečeniu.

Zohnem sa k malému striebornému trezoru. Zbraň na ochranu pred nejakou lesnou zverou. Michal bol paranoidný a zaobstaral si zbrojný preukaz. Nebadateľný hlások v hlave mi našepkáva, aby som si ju vzala so sebou.

„Presne tak, priprav sa. Urobíme to nenápadne. Odbachneš ho jeho vlastnou búchačkou. Ešte predtým choď na políciu a nahlás, že sa vám stratila," radí mi hlas v mojom uchu. Dávid mi odpustil. Chce pre mňa to najlepšie, a preto mi pomôže zbaviť sa môjho manžela.

„Sľubuješ, že ma nebude nikto podozrievať?" overujem si, chcem mať stopercentnú istotu, že mi nič nehrozí. Obrátim sa čelom k dverám, stojí tam, opierajúc sa nohou o zárubňu. Ruky má na prsiach prekrížené.

Ubezpečí ma s presvedčivým výrazom. „Jasné, že nie. Nahlásiš aj jeho zmiznutie. Jednoducho povieš, že ti už týždeň neodpisuje na správy a práve dnes si si všimla, že chýba aj zbraň. Keď ho nájdu, bude už dávno mŕtvy, ale o to tu teraz nejde. Je dôležité, aby si mala alibi," vykladá mi s vážnou tvárou.

„Dobre, máš pravdu," pritakám a postupujem podľa jeho pokynov. Dávid je na toto odborník. Prešlo mu už veľa vrážd. Budem postupovať podľa jeho rád.

Sadnem si do auta. S ťažkopádnou chôdzou prejdem do budovy polície a vyjadrím svoje obavy o manžela. Pýtajú sa ma debilné otázky typu, prečo som to neprišla ohlásiť už skôr, keď o ňom už týždeň nič neviem. Poviem im skrášlenú verziu - Michal prespáva v hoteli, aby mi doprial pokoj. Má toho v práci nad hlavu.

Zdá sa, že mi neveria. Spochybňujú ma a ja tam strávim viac ako hodinu. Kedy som tú zbraň videla naposledy, či som si všimla, že z domu zmizlo aj niečo iné. Nudné omáčky. Myslela som si, že to nikdy neskončí. Dovolili mi odísť, ale povedali mi, aby som na noc neostávala v dome sama a keby niečo, mám okamžite volať.

Priamou cestou som zašla do hotela. Šla som sa tam informovať. Jeho auto som zazrela pred hotelom. Nič mi nepovedali. Vraj nemôžu šíriť takéto informácie o hosťoch. Bolo mi to jedno, pretože ja som ho akurát zazrela. Kráčal k svojmu autu. Sledovala som ho. Bohužiaľ, nevšimla som si iba ja jeho. On ma vo svojich spätných zrkadlách zazrel tiež.

Viedol ma kamsi do lesa. Na odľahlé miesto. Pokúšal sa ma vyviesť z miery. Odstavil a nevystúpil z auta. Zaparkovala som neďaleko, vložila som si zbraň za opasok nohavíc a prekryla ho voľnou tehotenskou blúzkou s volánikmi. Len pre prípad.

„Povedal som ti, aby si mi dopriala čas," prehovorí unavene, keď stiahne okienko a ani sa neobťažuje na mňa pozrieť.

Vytočí ma to a vyvedie ma tým z rovnováhy. Ako keby som pre neho už nič neznamenala. A ja ani zďaleka nie som nič! „Rozptýľ ho a potom mu to vypáľ do mozgu," našepkáva mi a potichu ma burcuje.

„Sklapni!" odseknem rozoštvane, ale súčasne si i prikladám ruku na zbraň. Učil ma, ako sa správne nabíja. Našťastie som si to zapamätala.

„Čože?" reaguje popudene a zo svojho miesta za volantom sa nepohne.

„Nič," vyšteknem. Toľká to drzosť. Prišla som sa za ním ponížiť a on ma odporne ignoruje. „Michal, prestáva ma táto tvoja hra baviť. Nehraj sa na urazeného, ty skurvený impotent!" trpezlivosť mi dochádza a ja sa nekontrolujem, čo mu poviem.

„Presne o toto ide. Očakávaš, že vždy bude po tvojom. Premýšľal som a najlepšie bude, ak sa mi dvaja rozvedieme," obarí ma svojimi slovami rovno, akoby ma oblial vedrom plným horúcej vody a ja cítim, ako mi hnev prúdi aj do tých najdrobnejších článkov na tele.

„Len cez moju mŕtvolu! So mnou sa nerozvedieš. Tu stanovujem podmienky ja!" zakričím z plného hrdla, vyprsknem na neho svoje sliny. Nehorázne ma vytočil. Ako sa opovažuje.

Dávidov hlas v hlave ma nahlodáva čoraz viac. „Teraz je tá vhodná doba. Stlač spúšť a zbavíme sa ho. Iba ti stojí v ceste."

„Upokoj sa a vráť sa domov," vykloní sa ku mne a chce sa ma dotknúť, ja sa však s hnusom vytrhnem, „naše manželstvo nefunguje. Dáme urobiť test otcovstva a v prípade, že som jeho otec, o to dieťa sa postarám," prihovára sa mi vľúdne. Už som rozhodnutá. Musí ísť.

Nahlas sa rozosmejem. „Ako keby si mohol niekedy ty splodiť decko!" vysmejem ho. „Nie je tvoje. Nosím v sebe bastarda od môjho milovaného nevlastného bračeka. A chceš vedieť ešte jednu novinku? Aj toho som odstránila zo svojej cesty. Teraz si na rade ty," milo sa usmejem. Vyvalí zdesene očami. Chvíľku si neuvedomuje, k čomu som sa mu priznala. Než však stihne niečo povedať, moja ruka ho predbehne.

Namierim a pálim presne do neho. Vystrelím mu z hlavy mozog. Guľka preletí do neho a krv sa rozprskne na kožené sedačky v jeho štýlovom aute.

„Šikovná," pochváli ma Dávid, „skontroluj, či dýcha a odíď," nabáda ma a ja urobím, ako mi káže. Na ruky sa mi dostane jeho krv. Zhrozím sa a utieram si ich do oblečenia. Nasadnem do svojho auta a narýchlo naštartujem. Toto je miesto činu. Nikto ma tu nemôže vidieť.