Znova cítim tú bolesť,

a pre to musím napísať túto spoveď.

Do železa mi dali ruky,

znova som prežívala muky.

Stratená v temnote,

nikdy nepochopená okolitým svetom.

Všetci ktorých som milovala, sú zrazu preč,

a ja som stratila reč.

Všetko, to znova vo mne kypí,

už nechcem byť viac tá ktorá trpí.

Snažím sa chytiť tú pomocnú ruku,

no nikde nie je na dosluchu.

Obviaže mi tie rany niekto zas?

Či už neuvidím vás?

Čakám tu na tom istom mieste,

kde ste?