Na Harryho tvári sa usadil šťastný výraz. Nestávalo sa často, aby ho Severus Snape pochválil. Väčšinou mu uznanie dokazoval inak - takmer nebadateľnou mimikou, v ktorej sa už Harry naučil čítať, no málokedy priamo slovom. Niet sa preto čomu diviť, že sa cítil spokojne. Možno práve vďaka tej eufórii, v ktorej sa momentálne nachádzal, sa odhodlal k riskantnému návrhu.

„Ty, Severus... Tak som premýšľal a... Napadlo mi, či by sme na sviatky nevypadli niekde mimo Rokfortu."

„Čo konkrétne máš na mysli?"

„Chata niekde v horách, len my dvaja..."

Severusovi padol kameň zo srdca. „No aspoň že tento raz netrváš na mori."