„Pustíme sa do práce." zavelil Seth na druhý deň, „Nesmieme strácať čas."

Videla som, aký je napnutý, preto som mu položila ruky ma plecia a jemne ho pohladila. Ešte ráno som absolvovala návštevu doma, pretože na skoršiu som sa vôbec necítila. Ale dnes sme obaja vyštartovali do nového dňa. Včera, krátko predtým než sme obaja večer zaspali, sme si sľúbili, že minulosť necháme minulosťou. A toto je náš nový začiatok. Nás dvoch.

„Aké sú plány?" opýtala sa dychtivo June nahýňajúc sa ponad kruhový stôl u Niela doma.

„Prekvapiť, odplatiť, poraziť."

„Nech už sa to akokoľvek zvrtne," začala som neisto, no vždy tu bola ja táto možnosť, „nesmieme už z toho vycúvať. Toto je posledný boj."

„Za našu slobodu." dodala June rozhodne a my sme vážne prikývli.

„Krok prvý: Získať Camilovu knihu Živlov." začal Seth, „Krok druhý, ehm, potrebujeme niekoho, kto dokáže zameniť informácie v knihe Živlov. Krok tretí: Odovzdať našu knihu Živlov Camilovi. Alebo by sme mohli krok druhý zameniť za prvý a..."

„Čože chceš?!" nenechala ho June dohovoriť, „Prečo mu chceš dať našu... teda vašu knihu živlov?"

„Aby Camilo uveril, že Zachary je čarodej Ohňa."

„To je hlúposť." namietla rýchlo.

„Nie, nie je, ak uverí rodokmeňu v knihe. A preto potrebujeme údaje zameniť."

„Ale on..."

„Ja som s tým súhlasil." dodal pokojne Zachary, aj keď bol sčasti nervózny.

„Chcete ho využiť?" preskočil June hlas. Silou mocou si ho bránila. Ani sa jej nečudujem, tiež som s tým nesúhlasila, predsa je to môj brat, ale chalani sa už dohodli. A obaja sú spoločne raz takí tvrdohlaví ako ja.

„On s tým súhlasil." zdôraznil Seth, „To nie je využívanie."

„Naviedol si ho na to."

„Nie!" Sethovi pretiekol pohár trpezlivosti. Radšej som mu pustila ramená.

Vmiešal sa do toho aj Zachary: „Do ničoho ma nenaviedol, June."

June na neho zazerala, ale napokon už viac nenamietala a nechala pokračovať Setha v jeho plánoch.

„Tu nastupuje úloha pre chalanov. Glenn, musíte zaobstarať niečo, čo bude dostatočne uveriteľné ako obyčajné oblečenie ale s tým, že ho zachráni od všetkých možných popálenín. Je to naozaj riskantná akcia a preto na vás spolieham."

„A čo ďalej?" pýtala sa June. Videla som, ako ju ničila predstava, že Zachary bude toľko riskovať. Ja som mala pocit, že mi onedlho zamrie srdce. A to o tom iba rozprávame.

„Budeme Camila sledovať do úkrytu. Tu nastupuje..." Seth odrazu nevedel pokračovať. I pevný vodcovský hlas mu poslabol.

„Nastupujem tu ja. Iba ja ho budem sledovať do úkrytu, a napokon ho odlákam k jazeru, kde ma už budete čakať vy. Za ten čas odvediete Zacharyho do bezpečia."

„Nemôžeš ísť sama." namietla June, no naše pohľady boli rozhodné, „Všetci ste blázni."

„Nemáme na výber, June. Žiadne kompromisy." namietol Seth a pod stolom ma vzal sa ruku. Tiež som mu ju stisla.

„Prečo mám pocit, že máte ešte nejaké esá v rukáve?"

Mala pravdu. Nikdy som si nepreštudovala knihu Živlov viac, ako včera večer. Mali sme veľa trikov, no neboli práve najľahšie. Už len z dôvodu, že je tam priveľa risku.

Seth upriamil pozornosť na seba tlesknutím rúk: „Fajn, začíname. Po prvé, June, musíme nájsť čarodejníka Vody, ktorý dokáže informácie v knihe poupraviť. Dokážu to len oni a ja viem, že aspoň jedného poznáš."

June len nemo prikývla.

„Mám strach. Veľmi, veľmi veľký strach." povedal roztrasene Zachary, kým sme o obe s June utišovali. Seth nervózne behal očami po dvojstránke s rodokmeňom. My sme ich videli normálne. No kúzlo sa dá jednoducho zrušiť. Stačí sa lepšie prizrieť, nie doslovne, ale magicky. A potom sa vám písmo zvlní ako hladina vody a pod ním uvidíte skutočné písané informácie.

Vzhliadla som k nočnej oblohe. Dnes s nami Mesiac musí držať. Bez neho nemusí všetko vyjsť.

Seth konečne zdvihol pohľad od knihy: „Je čas."

Zdráhavými krokmi som vyšla do prostred tichej ulice a zastala. Privrela som oči a načiahla ruku k Ohňu. Ten ma láskavo prijal. Jednu nohu som nadvihla a následne do zeme narazila so špičkou. Vytvorili sa v nej trhliny v ktorých bublal živý oheň. Toto kúzlo som už raz skúšala. Tentoraz som vedela, že to Camilo cítil. Musel. A kým vôbec došiel na miesto, pripravili sme Zacharyho. Čoskoro sme začuli prichádzať auto. Zastalo kúsok od nás. Camilo lenivo vyšiel von obzrieť situáciu. Vtedy vyšiel Zachary s knihou Živlov v ruke.

„Asi by sme si mali niečo vyjasniť." chválila som ho za to, akým pevným hlasom bez strachu s ním rozprával.

„Nerozumiem ti chlapče." hlesol nezaujato Camilo, no pritom som videla, ako si ho obzerá.

„Zrejme si zabudol, že máš čo dočinenia s dvoma Ohňami." povedal Zachary a rozpestrel ruky, „A teraz chcem, aby si dal mojej nevlastnej sestre pokoj."

Sústredila som sa najviac ako sa dalo, len aby som mu neublížila. Keď mu zaraz vzbĺkli ruky, nebadateľne sa mykol.

„¡Mierda!" vyšlo z Camila. Aj keď som nebola v španielčine ktovie ako vzdelaná, podľa tónu jeho hlasu som dokázala rozoznať, že nešlo o pekné slovo.

„To nie je možné!" hlesol naštvane.

„Chceš si to overiť?" naklonil hlavu Zachary, len aby ho vyprovokoval. No potom čo Oheň na jeho rukách ustal vytiahol z tašky knihu Živlov, „Všetko je to tu."

Camilo sa k nemu bleskovo vrhol, no na to už bol Zachary pripravený. Vytvorila som pred nimi ohňovú bariéru, cez ktorú sa dokázal Zachary dostať, hrane do Camila narazil, upustil knihu a bežal k jeho autu. To už sa tam skrýval skrčený Niel s Camilovou knihou Živlov. Zabuchol dvere auta v rovnakom momente, ako Zachary naschvál narazil do auta, pričom mu vybil hneď dve okná a to už Niel bežal preč. Camilo sa zvrtol, no skôr, ako sa jeho dotieravé koreňové výrastky mohli Zacharyho ohroziť, zhoreli do tla. To už Zachary zmizol v tme.

„¡Idiota! ¡Estúpido!" zvolal podráždene Camilo a ešte Zacharymu adresoval pár nepekných slov. Vypratal sklo z auta a nasadol. Narýchlo som stisla Sethovi ruku a oni už vyrazili preč. Ja som naskočila Glennovi do auta a začali Camila prenasledovať. Zastal o pár ulíc ďalej, v pokojnej mestskej časti. Glenn mi poprial šťastie, vymenili sme si mierne vystrašené pohľady a potom som už bežala do domu, kam aj Camilo. Len tak-tak som zachytila vchodové dvere, aby sa nezatvorili a keď som začula ako ide hore po schodoch, prešmykla som sa dnu. Potichu som ho nasledovala hore a pred zavretými dverami sa pripravovala na to najhoršie. Poľahky som roztopila kovový zámkový systém a vošla do bytu. Svietilo sa iba v jednej miestnosti, kam som poslepiačky kráčala. Spoznala som ale tú miestnosť vedľa, aj takto potme. Odrazu mi srdce oťaželo a nohy podlomili. Musela som sa zaprieť do steny a predýchať nával triašky. Doslova som cítila, ako sa mi kotúč opäť dotýka pokožky na bruchu a následne tú neskutočnú trýzniteľskú páľavu, ktorá ma pohltila.

Do reality ma ale vrátil Camilov rozčúlený hlas: „¡Mierda! ¡Todo era una mentira! ¡Mierda!"

„Zle sa prijíma prehra, všakže?" ozvala som sa a vystúpila z tmy, hrajúc sa na silnú bojovníčku. Pretože v týchto priestoroch som ňou v skutočnosti nebola. Mala som pocit, že prešla hádam večnosť, kým na mňa Camilo len nechápavo a prekvapene pozeral.

„Myslíte si, že vám to prejde, áno? So mnou sa nebudete zahrávať!" prvému jeho útoku som sa stihla vyhnúť, no len čo som sa dostala k stolu a zdrapla knihu Živlov, už sa po mne výhonky natiahli a prudko stiahli ku Camilovi. Už len to, že som zvierala knihu bolo o šťastí, pretože myslenie mi zatemňoval číry strach. Z neho a z týchto priestorov. Zo spomienok.

Nie, nesmiem myslieť na minulosť.

Radšej som sa zamerala na dohodnutý plán a vyzrela von oknom.

„Teraz mi už neujdeš, Alyssa, dieťa Ohňa." sykol mi do ucha a ťahal ma k miestnosti, ktorú som už dôverne poznala. Všemožne som sa vzpierala. Vzal mi i knihu, no aspoň som mala voľné ruky. Mala som len jednu jedinú šancu. Zatvorila som oči a mysľou sa sústreďovala len na Mesiac. Prihovárala sa mu, zatiaľ čo som si siahla na prsteň, môj znak Kultu Mesiaca.

Mesiac, presvetli kúty noci, nenechaj ju chladnú, ale podmanivú, ako prúdy Vody.

Strhla som si prsteň z prsta.

Rozohrej srdcia, duše, ako Oheň plameňom zastraší zlo.

Pevne ho zovrela. Asi tak pevne, ako mi Camilo zovieral predlaktie druhej ruky a keď nešlo tak, ešte silnejšie ma potiahol za vlasy. Nevzdávala som sa, mysľou som stále bola iba pri tom jednom, snažiac sa všetkú tú bolesť vydržať.

Dožič moci sťa vánok Vzduchu pohladí tvár a sily akou ovplývajú korene ako mapy Zeme.

Vyhodila som prsteň čo najďalej ako som vedela, smerom k otvorenému oknu, kadiaľ mesiac presvital. A vtom sa svet s nami prudko zatočil. A ja som vedela, že už viac v tom hrôzostašnom byte nie sme. Pretože na moment mne neboli nikde. Na jeden kratučký moment.

Tak, čo hovoríte na začiatok finále? :) čo myslíte, čo sa na konci stalo? Ako sa vám ľúbil ich plán? :)

Ďakujem vám za všetku podporu! ❤

Viki :)