Po výlete sme sa vrátili k Sethovi unavení. Lary so Zacharym sa vybrali napred, doprajúc nám so Sethom chvíľku súkromia. June už bola doma. Kým sa Seth stratil na vrchnom poschodí, ja som sa ponúkla pohárom vody. Celkom mi už chýbalo tu tráviť čas.

Vybrala som sa za ním hore na poschodie, no nečakala som, že sa bude práve prezliekať. Namiesto toho, aby som zdupkala skôr než si ma všimne, zostala som k podlahe dokonale prikovaná, neschopná sa pohnúť, len na neho zízať. Nemal totižto tričko, uf. Stiahol si i rifle, a kým by neprišiel k ostatnému odkašlala som si a predviedla ten najhorší herecký výkon: „Prepáč, j-ja som ťa nechcela vyrušiť."

Sethovi sa mykli kútiky úst a povedal, že je to v poriadku. Ale neobliekol sa späť. Vtedy som si to všimla a popchla sa do kroku: „Seth, čo tie... jazvy?"

Vtedy si to uvedomil a siahol po tričku. To už som ale stála pri ňom a zastavila ho. Jednu mal z tej onej noci, kde tu ešte zvyšky modrín, jedna menšia ešte pri páse a hoci som si ich cez deň všimla, nevšimla som si práve tú na jeho stehne. Podľa mňa to robil zámerne. Predsa som ho nevidela do vody vchádzať, ani z nej vychádzať a už vôbec som si tej rany nevšimla, keď pri nás sedel s kolenami pri brade sa sušil sa. Nehovoriac, keď si dával nohavice. Čo bolo ešte horšie, pri tej rane boli jazvy aj po štychoch.

„Odkiaľ ich máš?" keď odpoveď neprichádzala, úpenlivo som mu pozrela do očí. Predsa tvrdil, že si budeme vravieť pravdu, čo mi zatajuje?

„Camilo." ťažko z neho vyšlo. Čože?!

„Prečo si mi to tajil?" neveriacky a predovšetkým zaskočene zo mňa vyšlo. No on zareagoval až na môj sklamaný pohľad a to, ako som od neho ustúpila. Mohla som byť tak naivná?

„Alyssa, počkaj." chytil ma za ruku, „Nechcel som... nechcel som aby si bola nešťastná. Videl som ako to všetko ťažko nesieš, nechcel som na teba tlačiť.

„Ale Seth. Ubližoval ti. Mám právo vedieť, čo sa deje. Mohla som ti pomôcť."

„Nemohla." pokýval hlavou, „Camilo je neľútostný, voči mne. Mojou jedinou výhodou sú roky skúseností so Vzduchom a to, že sa mu dokážem takmer vyrovnať."

„Preto kríval, všakže?"

„V tú noc by na vás ani tak nezaútočil. To ja som ho vytočil. Až do nepríčetnosti. Odvtedy si pripisujem vinu, že som ťa vôbec ohrozil. Teba a Zacharyho."

„Nič sa nám predsa nestalo, sme v poriadku." ubezpečila som ho a pohladila po líci. Jeho oči odrážali všetky jeho útrapy. To, že som sa nahnevala bolo voči nemu nespravodlivé. Vtedy mi to došlo, „Ale ty si v tú noc nekríval. Odkiaľ máš tú veľkú ranu?"

„Tiež od neho."

Neverím. Zmätene som si ho premerala a potom tú ranu: „Ako si mi dokázal zatajiť návštevu nemocnice? Bolo to keď si bol po škole?"

„Nie. Vtedy som bol po škole naozaj preto, lebo som sa pobil. Ten idiot po tebe až moc pokukával a ver mi, nechcela by si počuť tie jeho hnusné reči o tom ako by ťa..."

„Ďakujem, vážne, ale vráťme sa k téme." rýchlo som ho prerušila, hoc ma to už stihlo dostatočne znechutiť.

„Jednu noc, keď som sa venoval Kultu, si ma pri jazere našiel. Opäť sa to strhlo v neľútostný boj. Využil moment, kedy som skončil na zemi, priklincoval ma k nej tou svojou háveďou a jednoducho mi zabodol dýku do nohy. Týčil sa nado mnou a vychutnával si pocit mojej bezbrannosti. Urobil mi jeden hlboký rez a hodil do jazera. Bola to poistka k tomu, že nevyplávem a udusím sa. A ak iné nie, vykrvácam."

Zhrozene som sa na neho pozerala, obral ma o všetky slová. Veľmi ťažko sa počúval aj samotný jeho hlas, kde som ešte cítila tú stopu strachu. No v ňom sa skrývalo oveľa viac odvahy, ako som si mohla myslieť. I po tom všetkom našiel odvahu sa mu postaviť. Niekoľko krát. Skutočne som ho za toto rešpektovala. Akoby toho rešpektu nebolo doteraz dosť.

„Mal som jediné šťastie, že som tam v tú noc nebol sám. Šiel so mnou jeden z Kultu. No mal čo robiť, pomáhal i dostať sa z jazera a následne ma veľmi ťažko dopravil do auta. Nehovoriac o smrteľnej rýchlosti, akou ma bral do nemocnice, aby som vzadu na sedačkách nevykrvácal."

„Ako to, že si nekríval? Nič som si nevšimla."

„Bol to prvý dôvod, aby som začal hľadať protilektvary. Camilo sa na také veci špecializuje. Preto i tie tŕne ruží. Podarilo sa u mňa dostať, doteraz mne záhadným spôsobom škodlivý výhonok. Ak by som sa prestal hýbať, zomrel by som. Nemohol som ani na chvíľu postáť. Fakt... fakt som sa bál. Už druhý raz. Teda tretí, ak rátam otcovu smrť a fakt, že tu zostanem sám."

„Ale ty niesi sám." namietla som a vtisla mu pusu na čelo, „Čo ti napokon pomohlo?"

„Šípky, čierne uhlie a preháňadlo." uškrnul sa keď som sa na moment znechutene striasla. No potom som ho tuho objala.

„Prosím, už mi nič nezatajuj, dobre? Sľúbiš mi to?" pozrela som mu do očí.

Krátko prikývol a nespustil svoje sivé okále z mojich: „Sľubujem."

Jemne som odstúpila, sledujúc jeho jazvy. Jemne som po nich prešla bruškami prstov a potom som na ne vtisla bozk. Seth ma len zvedavo sledoval. Vtisla som bozka aj na tú pri jeho páse a napokon, prekvapujúco bez ostychu u tú na jeho stehne. Tá si vyslúžila dve. Všimla som si, ako Seth privrel oči, no keď som sa postavila, znova ich otvoril a pozrel do tých mojich. Ucítila som jeho prsty na leme trička, zdvihla som ruky a on mi ho pretiahol cez hlavu, skončilo kdesi pri našich nohách. Pobozkali sme sa a potom do mňa strčil, až som mäkko dopadla do perín. To už sa nado mnou skláňal a bozkával ma. Až po hodnej chvíli sa odlepil do mojich pier a pobozkal ma na zahojenú jazvu na krku, až sa vlhkou cestičkou dopracoval k mojim prsiam. Zavzdychala som. Jednou rukou ma hladil po brušku. Cítila som ako sa ku mne Oheň načahoval. Nabehla mi husia koža. Namiesto Ohňa sa ma uchopili emócie. Pootvorila som oči, i Seth ma sledoval. Zatiaľ nik nehorel. Usmiala som sa a Seth sa usmial až do bozku. Jedného z mnohých.

„Chceš to?" opýtal sa ma priamo. Vyviedol ma z miery. Len som na neho hľadela, užívajúc si pocitu, že ho mám celého pre seba, a chvíle samotnej, keď sa jeho izba napĺňala našmi občasnými vzdychmi, nehovoriac do všetkých tých dotykoch a tak intenzívnej blízkosti našich tiel. Bolo mi tak, ako nikdy predtým v jeho blízkosti.

„Myslím... myslím..." nedokázala som sa vykoktať, či nájsť vhodné slová.

„Môžeme počkať." hlesol napokon Seth, keď videl moju bezradnosť. No upodozrievala som ho, že mi snáď číta myšlienky. Prikývla som. Počkáme. Kam sa ponáhľať, všakže?

Napokon za nás opäť rozprávali len bozky a dotyky. No v tej chvíli som netúžila po ničom inom. Pretože som mala jeho. A pretože som si uvedomila, ako veľmi ho ľúbim.

Ležala som vedľa Laryho, ktorý sa bavkal s mobilom, vraj mu tam čosi nefunguje. Zato ja som bola vysmiata od ucha k uchu odkedy som došla od Setha, čo si všimol i on, i Zachary. Ale nič sa nepýtali.

Hlúpo som čumela do stropu a odprisahala by som, že ešte stále som cítila Sethove pery na pokožke a jeho pátravé prsty... oh Bože. I tak si myslím, že sme spravili dobre. Hoci mám pocit, že za tie tri necelé mesiace som ho poznám ako starého kamoša, nebodaj súrodenca. I keď to ani zďaleka nie je pravda, no pri ňom sa toho pocitu nedokážem zbaviť.

Bola som myšlienkami na Setha tak otupená, že som si ani neuvedomila, že mi Lary čosi vraví. Otočila som k nemu hlavu: „Uh, prepáč, čo si vravel?"

„Vidím, že si naozaj šťastná." zaškeril sa pobavene. Trafila som ho vankúšom a schmatla ho rýchlo späť aby mi to nevrátil. Posadila som sa a zvedavo študovala už poskladaný mobil.

„Už funguje?"

„Vlastne mu nič nebolo." mykol plecami a ja som ho nechápavo sledovala. Vzdychol si a potom rozpačito zalovil vo vačku.

„Aly, vieš... vlastne je tu jeden dôvod, prečo som sem došiel." hlesol a mierne chvejúcou sa rukou mi podal skrkvaný papier. Zistila som, že je to lekárske potvrdenie a preto som ho okamžite narovnala.

„Organická halucinóza?" vyplašene som na neho pozrela.

„Je to choroba, keď človek vidí, alebo počuje čosi, čo sa vlastne nedeje. Alebo si to myslí. Hlavným dôvodom je poškodenie mozgu." hlesol opatrne.

„Panebože." vyhŕkla som a teraz sa roztriasla i ja. Strachom.

„Je to liečiteľné." ubezpečil ma rýchlo, keď si všimol, ako som zbledla, „Môže za to sčasti aj moja slabá imunita. Ver mi, v živote som nevidel toľko liekov, koľko ich beriem teraz. No... proste všetky tie toxické látky, z prepchatej premávky, kanálov či tovární mi narobili riadne problémy. Najprv som mal nejakú vidinu zriedkavo a potom to prišlo zaraz. Ale už sa to lepší. Našťastie. No ale... budeme sa sťahovať. Do menšieho, oveľa čistejšieho mestečka, teda do oveľa väčšieho zapadákova ako toto tu. Ale určite mi tu tento pobyt napomohol."

Teraz som už pochopila, čo to malo znamenať s tým mobilom. Proste sa mu zdalo, že nie je v poriadku, no pritom pravda bola niekde inde. No nemala som slov, v takom šoku som bola. Nemyslela som si, že niekomu ako Lary, zlatý, milý, dobrý Lary, môže uštedriť život ešte problémy navyše.

„Ja..." nemala som čo povedať, a tak som ho iba tuho objala a cítila som, ako dobre mu to padlo. No to i mne.

„Neboj, určite sa budeme ešte stretávať. O teba nesmiem predsa prísť." pohladil ma po chrbte.

„To by si skúsil." zažartovala som a tým aj uvoľnila atmosféru. Ešte chvíľu sme sa na túto tému bavili, až sme sa napokon rozhodli že si pozrieme nejaký dobrý film. Pekne strávený večer. Tak ako tie predchádzajúce. Žiadne problémy, žiadny Camilo, ani nič podobné. Aspoň raz.

Seth nám opäť čosi  viac prezradil :) A čo vravíte na Laryho menšie tajomstvo?

Teším sa na vašu odozvu, ako vždy :) ďakujem za podporu ♥

Viki :)