„Takže tie veci, čo si mi vravel, akože sila mesiaca, ktorú vzývate aby vám boli ostatné živly priklonené je pravda?"

„No, Zachary," začal opatrne Seth, no prerušila som ho.

„Určite je dobrý nápad mu to povedať?"

Zachary na mňa ublížene zazrel: „Vieš aké to bolo zobudiť sa na dym a nájsť len tvoju spálenú posteľ? Čo som si mal podľa teba myslieť? A hej, postaral som sa o to, nemáš začo." podotkol keď som otvorila ústa, že niečo poviem.

„Volal si Sethovi?" zaujímalo ma.

„Z tvojho mobilu. Vedel som, že jedine on bude chápať čo sa deje."

„Kým ste došli sem, na druhý koniec mesta, ja som sa k vám skratkami poľahky dostal." dopovedal Seth a nervózne si vydýchol, „Vráťme sa k pôvodnej téme. Nám tie živly nie sú priklonené. My ich ovládame."

„Popopopočkať." zakoktal sa Zachary. To sa mu stávalo vážne iba vtedy, keď bol príliš zaskočený, „To... to som mal byť ja? Prepána, Alyssa, však to je úžasné!"

Ohúrene na mňa hľadel a ja som sa skromne usmiala. Vlastne mal pravdu, až na malý detail.

„Lenže potom ti idú po krku nejakí blázni, takí akým je tento španiel." podotkla som.

„Zachary, musíš si uvedomiť, že ťarcha tohto tajomstva je naozaj veľká. Nesmieš o tom komukoľvek povedať ani inak sa o tom baviť. Jedine s nami dvoma, áno?" prízvukoval mu Seth.

„Bola by som najradšej, aby si sa od tohto všetkého držal ďalej." povedala som a síce Zachary nevyzeral vôbec nadšene, nenamietal. No nemohla som mu jeho dnešné hrdinstvo nepochváliť. Objala som ho, „Ďakujem ti, braček."

„Fajn, nebudem o tom nikomu hovoriť a nebudem sa vám do týchto vecí miešať. Ale vedz Aly, že akokoľvek budeš ohrozená, nebudem sa len prizerať." po týchto slovách som ho objala ešte pevnejšie aj keď som bola špinavá od blata, unavená a doráňaná, vydržala som tú bolesť.

Seth ma jemne pohladil po ramene: „Mali by sme už ísť."

Napokon som prikývla, hoc som vedela, že dnes už nezaspím, no tentoraz zo strachu. Pred domom Seth vyhnal Zacharyho domov, keď namietal, povedal mu, že už má dávno po večierke a tak Zachary nafučane odišiel, vraj mám hrozného priateľa. Nemala som energie nazvyš hádať sa, že Seth nie je môj priateľ.

„Ako sa cítiš?" opýtal sa opatrne.

„Vydesene. Čo od nás chce ten magor? Vysvetľoval niečo o nadradenosti. Teda, vyvolených čarodejoch. Čo tým myslel?" pozrela som po ňom.

Seth nervózne ťukal palcami po volante. Vzdychla som. Unavene a nahnevane.

„Ty o tom čosi vieš. Dokonca by som sa odvážila tvrdiť, že aj viac, ako čosi." nič nevravel, nestála som mu ani za letmý pohľad, „Dopekla Seth, nikdy mi nič nepovieš!"

Vybuchla som, pretože ma to ozaj hnevalo. Privrel oči, ale mlčal. Mala som nervy na krajíčku, rozhodla som sa radšej vystúpiť a nechať ho tam. Už som mala jednu nohu vystrčenú, keď ma chytil za ohyb lakťa, aby mi neublížil a stiahol ma späť do auta. Zvrtla som sa k nemu, no bol tak blízko, že som ho nechtiac plesla vlasmi. Nejako mu to neprekážalo.

„Nechcel som ťa nahnevať. Alyssa neodchádzaj ešte prosím." prekvapil ma jeho tón hlasu. Bol až príliš... nezvyčajný. Nepodobal sa na ten jeho typický odmeraný hlas.

Zvesila som plecia: „Prepáč. Viem, že ti je ťažko rozprávať sa o určitých veciach, ale ak by som vedela, že tým nie sme ohrození, nevyžadovala by som to od teba."

„Nie sme?" opýtal sa zaujato.

Nadvihla som obočie: „Sme v tom predsa spolu, nie?"

Zadíval sa na palubovku: „Hej."

Ešte chvíľku som ho sledovala, no vedela som, že táto konverzácia už ďalej nevedie. Vystúpila som: „Dobrú noc, Seth."

Pozeral sa na mňa tým pohľadom ako vtedy, keď ma June prizvala sadnúť si k nej. Akoby som mu ušla už na veky vekov. Nerozumiem, lebo v takomto stave akom som bola som odrádzala i samú seba.

„Zajtra." vyšlo z neho a počkal kým zatvorím dvere a zamknem, až potom som počula ako zatvoril spolujazdcove dvere a auto odišlo.

„Páči sa mi, že vieš aká farba rúžu sa ti hodí. Vieš, skúšala som to, ale od červenej som sa ďalej nedostala. No to je taká univerzálna farba. Viem, ružová by sa mi taktiež mohla hodiť, ale... však už tú historku poznáš." usmiala sa na môj odraz v zrkadle June. Skryla som rúž späť do peračníka, kde bol vždy poruke ak by som ho potrebovala rovnako ako teraz. June si ma s úškrnom premerala. Viac som si povytiahla rukávy na mikine, aby si nevšimla obväzy.

„Čo?" nadvihla som obočie.

„Čudujem sa, že ti ešte chalani nepadajú k nohám."

„Ale prestaň." pokývala som nad ňou hlavou.

„No vážne, zbalila by si aj Jaisa z tretej Déčky."

„Nemám záujem o žiadnych chlapcov, ďakujem." zatrhla som jej ostatné návrhy.

„Och áno, ty máš oči len pre Setha." povedala a vzápätí si uvedomila čo povedala a pozrela ospravedlňujúco na mňa.

Zamračila som sa: „Nie nemám. A nepáči sa mi ten tón hlasu, akým to hovoríš. Prečo ho vlastne nemáš rada?"

„Sme protipólne povahy, Alyssa. Nemám rada tvrdohlavých nespratníkov akým je on. Navyše, on to všetko začal. V štvrtom ročníku mi povedal, že som namyslená pizda."

Prekvapene som na ňu pozerala.

„Och, prezradila som ti novú stránku Setha? S tebou sa určite neopováži tak rozprávať." prehodila ironicky.

„Nie. Ja len neverím, že ste tak detinskí, aby ste studenú vojnu ťahali od štvrtého ročníka základnej školy. Panebože." prevrátila som očami a vzala si veci. I keď sme boli na školských toaletách, mala som ten talent udomácniť sa i tu.

„Ale keď on ma vždy dokáže nejako vytočiť." zamrmlala.

Ja som sa ohlásila o čosi hlasnejšie, a tými slovami som ju na véckach i zanechala: „Ako keď vietor rozdúva morské vlny."

Prešla som jednu uličku, jeden roh, i druhý a hneď zo začiatku hlavnej chodby som našla Setha, ako postával s ostatkom Kultu Mesiaca bokom a sledoval dianie. O niečom s bavili a smiali, ako obyčajní tínedžeri. Možno by som sa s nimi mala zblížiť, no dnes som na to nemala náladu, i keď som sa už konečne nemohla sťažovať na nedostatok spánku. I keď prebdené hodiny budem dobiehať ešte dlho.

Seth si ma všimol a mal ma na radare kým som prechádzala polkou chodby cez dav študentov do vedľajšej uličky. Ochvíľu bol za mnou.

„Nebavíš sa so mnou?" navonok si udržiaval svoju odmeranosť, no hlas ho jemne zrádzal. Spomalila som.

„Jasné, že bavím." moja odpoveď ho veľmi neuspokojila. Hlavne ten môj odmeraný tón. Preladila som na jeho štýl.

„Povedal som niečo zlé?"

Otočila som k nemu hlavu a uškrnula sa: „Ešte si ma nenazval namyslenou pizdou, takže je to, myslím si, v poriadku."

Chvíľku na mňa nechápavo hľadel a potom sa ozaj rozosmial. Jeho smiech znel veľmi príjemne.

„Príde mi to trošku detinské."

„Poznáš to, detské časy..."

„Ktoré trvajú dodnes. Prečo si jej to vôbec povedal?"

Zastal, tak i ja. Jemne mykol plecami: „Páčila sa mi."

„Nie." neveriacky som sa zasmiala, „Ona sa ti páčila a ty si jej povedal, že je namyslená pizda. Akože tomuto vravíš baliace praktiky?"

S úsmevom ma pozorne sledujúc prehodil: „Ale dnes už sú iné. Pokročil som."

„Áno?" nadvihla som provokačne obočie, „Myslíš lepšie argumenty?"

Spravil ku mne krok a už som sa opierala o stenu. Rukami sa oprel o stenu pri mojej hlave a pohľadom mi visel na perách. Premýšľala som, ako... ako by chutili tie jeho. Presne ako v tú noc na párty, aj teraz som ho chcela tak veľmi pobozkať. No on ma predbehol. Chtivo, vášnivo a zároveň skúmavo ma pobozkal. Jeho pery boli príjemne mäkké a podmanivé, ako jarný vánok. Ustrnula som. Pomaly sa odtiahol.

„Prepáč, možno som nemal ja..." nenechala som ho dohovoriť. Tentoraz to bol môj bozk, ktorý ale splynul v sérii ďalších. Páčilo sa mi, ako sa bozkával. Tak intenzívne, no skúmavo, akoby vzdialene. Presne tak, ako sa ku mne celý čas správal. Ja som na tom bola v tej chvíli rovnako. Aké zvláštne.

Keď jeho pery opustili moje, ostalo mi akosi smutno.

„Veľmi sa mi páčia tvoje pery." zašepkal.

Myklo mi kútikmi úst: „To je už naozaj lepší argument."

„Nekaz to." uškrnul sa a sotva sa jeho palec letmo dotkol môjho líca, zazvonilo.

„Dnes to asi nebudem ja, kto to pokazí úplne." narážala som na zvonenie. Prstom mi utrel rozmazaný rúž pri pere. Na jeho perách som ho videla, no sotva badateľne. Ale bol tam a pripomínal mi ten krásny moment, ktorý mi tak pripadal krátky ako jedno žmurknutie. Jedno som ale vedela. Pobozkala by som ho znova.

„Odprevadím ťa od triedy." povedal napokon a bok po boku sme odišli z prázdnej chodby cez ďalšie už rovnako prázdne, až k mojej triede. Celý čas som si jemne hrýzla spodnú peru. Videl to.

Och, ja som skutočne pobozkala Setha Perrie Morana.

Jeeeej koho som potešila? :D ♥ konečne sa tie dve hrdličky rozhýbali, všakže? :D teším sa na vaše, dúfam že nadšené, komentáre :D :3

Viki :)