Dokonalá chvíľa, už v mojej zariadenej izbe – hudba, zapnutý chat s priateľmi, kniha v rukách a maska na póry v čiernej farbe na pleti. Typická chvíľa, ktorá patrí k životu každého obyčajného dievčaťa. Strčila som si lízatko do úst. Všimla som si, ako Zachary rozpčito zastal na chodbe, zízajúc do telefónu. Niečo odpísal do mobilu a potom sa stratil v izbe. O minútu nato vyšiel v kabáte. Zložila som si slúchadlá a vyšla na chodbu.

„Zachary?" ohlásila som ho, až sa strhol.

„Ty si doma?" opýtal sa prekvapene.

„A kam by som šla?"

„Myslel som si, že si šla s rodičmi."

„To je jedno." založila som si ruky cez prsia, „Kam ideš?"

„Hm... von."

„Máš s niekým stretnutie?" bola to blbá otázka, ale akoby zapochyboval.

„A s kým preboha? Nikoho tu nepoznám."

„Tak kam ideš?"

„Spoznávať mesto." mykol plecami napokon.

„Tak idem s tebou." šla som si po veci.

„Nie." povedal pohotovo.

Otočila som sa na prahu: „Nie?"

Možno som si len príliš zvykla, že väčšinu vecí robíme spolu, ak niesme každý so svojimi kamarátmi. Preto ho tak dobre poznám. A posledné dni sa mi jeho správanie nepáčilo. Práve preto som ho nechcela nechať ísť samého. Predsa len je to môj mladší brat.

„Myslel som, že by si si nemala brať bundu, ale čosi teplejšie. Vonku je dnes akosi zimšie."

Premerala som si ho, no napokon som si len pod bundu obliekla tenký svetrík, dala si dolu z tváre tú ohavnú masku a zišla za ním dolu.

„Kadiaľ pôjdeme?" opýtala som sa, keď som si dala na ruky rukavice.

„Je tu jedna ulička s mnoho obchodíkmi, čo nato povieš?"

„Len toľko, že ešteže som si vzala peniaze." zasmiala som sa a zosunula si čiapku nižšie na uši. Ja som bola vždy ten prípad, že som v kabátoch vyzerala ako tučniak, ale nikdy som sa tým nejako špeciálne nezapodievala. Zachary zas skoro vždy nosieval tú istú vetrovku modrej farby, ktorá mu ale perfektne sekla.

Napriek tomu, že bol medzi nami dvojročný rozdiel, vyzerali sme rovnako staro, možno ja o čosi mladšie. Inak sme si boli podobní vo všetkom, čo sa týka výzoru. Ako dvojičky.

Pomerne rýchlo sme sa dostali do cieľa. A ozaj, vyzeralo to tam ako obchodný raj. Kaviarne, butiky, malé obchodíky so šatami, rýchle občerstvenie, pekáreň, kníhkupectvo, drogéria...

„Hí drogéria!" zvolala som nadšene.

„Tam s tebou nejdem." pokýval hlavou Zachary. Vedel, že tam dokážem stráviť takmer hodinu.

„Tak si mrzni vonku." vyplazila som mu jazyk a vydala sa k drogérii. Šiel za mnou, „Rozmyslel si si to?"

„Jasné, že nie. Naozaj si si myslela, že budem čakať vonku? Pôjdem do cukrárne zatiaľ."

„Ako myslíš." pousmiala som sa a vošla do drogérie. Očami som pátrala po predajni a hneď pri oknách našla kozmetické regály. Prešla som k nim a začala si prezerať rúže. Bola to moja menšia úchylka, veľmi rada som nosila rúže.

Jeden mi ozaj padol do oka. Viac som neváhala a vytiahla si peniaze z vrecka, presne toľko, koľko bude potrebovať. Skôr, ako by som šla zaplatiť som prešla k zrkadlu a začala si ho nanášať najprv na spodnú peru. Za oknom som uvidela pohyb. Všimla som si, ako sa Zachary postávajúci so pohárom kávy pred výkladom začal rozprávať s nejakým chalanom. Dokonca sa usmieval, rovnako ako ten chalan, z čoho som usúdila, že mu bol sympatický. Neviem koľko som na nich zízala, keď sa ten chalan otočil a pohľad zabodol rovno do mojich očí. Boli to tie oči zo včera. Tie výrazné. Spomenula som si na jeho poťukanie po spánku. Pohľad mu klesol o čosi nižšie. Na moje narúžované pery. Pozrela som späť k zrkadlu, či nemám rúž rozmazaný - nemala som. Ale odmietala som brať ten pohľad ako kompliment. Zaplatila som si rúž a vyšla von z drogérie. Ale Zachary tam už stál sám. Poobzerala som sa, no chalana som nevidela nikde.

„Zachary, čo chcel ten chalan?"

„Aký?" obrátil sa ku mne. Jeho moje pery ani nezaujali. I keď mali príjemnú zimnú farbu, niečo medzi bordovou a fialovou.

„Nerob zo mňa blbú. Čo chcel?" zopakovala som už nie tak prívetivo.

„Pokoj, si ako sopka, už len čakám kedy vybuchneš."

„Preháňaš." povedala som, no keď napodobil zvuk výbuchu sopky a roztiahol prsty, akože vytryskla láva, musela som sa začať smiať. A on so mnou.

„Nič dôležité, len sa mi prihovoril. Celkom sympatický."

„Ako sa volá?"

„Čo ja viem?" nechápavo na mňa pozrel.

„Akože 'čo ja viem'? Hádam keď sa rozprávam s človekom, asi sa predstavím. Nezdalo sa mi, že by ste sa rozprávali len tak o ničom."

Pretočil očami: „Tak som sa zabudol predstaviť, no."

„To je všetko?"

„Pozval ma na párty."

„Ohohooo, tak nevieš jeho meno ale adresu párty áno?"

„Prečo sa do toho miešaš?"

„Pretože som tvoja staršia sestra a mám na to právo."

„Si ako fúria." vyčítal mi. Mierne som ho nahnevala, ale nech. Chlapec toho ešte nemá veľa v hlave. Hlavne nie v jeho veku.

„Pôjdem tam s tebou."

„Nie." pokrútil hlavou.

„Ale áno. Alebo si pokojne vypočuj názor mamy o tom ako..."

„Dobre, dobre, pôjdeš so mnou. Ale prosím nič im nespomínaj."

„Ak nebudeš robiť hanbu a príliš piť." robila som kompromis.

„Iba príliš?" uškrnul sa. Aj ja.

„A teraz odvolaj to ako si ma nazval." prikázala som mu s ešte širším úškrnom. Milujem súrodenecké vydierania.

„Fajn, nie si fúria."

„Nepočula som." dala som si dlaň pri ucho.

Jemne ma sotil: „Ale prestaň. Ako správna starša sestra ma teraz pozveš na kávu."

Začali sme smerovať ku kaviarni a ja som len utrúsila: „Si hrozný mladší brat."

„Je mi potešením." zasmial sa. Bože daj mi silu a trpezlivosť.

Cathy: Eeeeej takže párty? :D

Alyssa: Kedy si prestaneš vypisovať so Zacharym? -_-

Cathy: Aspoň niekto z nás ocení jeho kvalitu :D

Alyssa: Kvalitu? :D :D

Alyssa: A žiaľ áno..

Lary: Takže ty si bez nás takto žúruješ? :(

Alyssa: ...

Mona: Prečo mu tak sťažuješ život? Nech si užíva :D

Alyssa: Tých ľudí ani nepozná a má len 16 rokov... nepustím ho len tak

Alyssa: Aj tak ním puberta trieska viac než dosť

Lary: A ty mu to teda uľahčuješ :D

Alyssa: Prosím žiadna irónia

Mona: Lary, ty si stále nedospel, tak sa neozývaj :D

Lary: A tomuto ja vravím diskriminácia! Viete čo je to zastávať v tejto komunikácii celý mužský rád?

Alyssa: Pffff :D vraj rád :D ľudia držte mi palce!

Mona: Kopu nervov prajem! :D

Lary: Opi sa! ;D

Cathy: Nezabi toho tvojho milovaného brata :D

Alyssa: To si ešte rozmyslím... ;D

Pobalila som si do kabelky i mobil a napokon sa len prezrela v zrkadle. Pletené šaty s rolákom v bordovej farby, k nim dnešný kúpený rúž, legíny, čižmy, nejaké tie doplnky a prstene a napokon len koženú zimnú bundu. Asi som si to ani nechcela priznať, ale tešila som sa.

Dočkali sme sa ďalšej časti :D Čo hovoríte na záhadného PEKNÉHO (:D) chlapca a týchto skvelých súrodencov? :)

Viki :)