*15*

Bolo ťažké držať sa ďalej od June alebo Setha, no napokon sa mi podarilo cez hodinu vykradnúť do počítačovej miestnosti. Učiteľovi som povedala, že potrebujem čosi vytlačiť na iný predmet a poslal ma k voľnému počítaču. Preistotu som skontrolovala študentov sediacich pri mne a potom sa pustila do hľadania. Dúfala som, že ma tak skoro nebudú zháňať.

Do vyhľadávania som napísala Trevor Moran a trpezlivo vyčkala, kým sa mi načítajú výsledky. No dvakrát nadšená som nebola. Nenašla som toho, ktorého som chcela. Kým sa mi načítavali stránky, pohľadom som blúdila po nástenkách zavesených predo mnou a po mojom ľavom boku. Vyzerali trochu biedne a staro, ale boli tu. Aj keď si myslím, že Diktatúra vo svete nie je veľmi téma pre informatiku a jej podobné predmety.

Pohľadom som zavadila o nástenku s témou tohto mesta. Bol tam aj odkaz na jeho vlastnú stránku. Uprela som pohľad späť k monitoru a prepísala odkaz. Stránka sa mi pomerne rýchlo načítala. Mala dokonca vlastné vyhľadávanie, čo mi náramne pomohlo. Zrušila som ostatné stránky aby ma príliš nespomaľovali a opäť napísala meno do kolónky vyhľadávania. Ochvíľu mi vybehlo asi päť výsledkov. No zaujal ma len jeden, a to ten, ktorý som potrebovala. Bola tam totižto fotka toho opusteného domu kam so Sethom chodievame.

„Dobrý deň, nezastavila sa tu náhodou jedna študentka?" keď som započula jeho hlas vo dverách, takmer mi vyskočilo srdce z hrude. Rýchlo som pichla USB do počítača.

„Áno, tamto sedí." povedal ochotne učiteľ. Okopírovala som celý text stránky nedbajúc na vzhľad vloženého obsahu do programu a pre istotu aj odkaz na stránku. Zrušila som stránku. Kroky boli hneď za mnou. Preniesla som nepomenovaný súbor na kľúč, keď som na pleciach pocítila jemný tlak rúk. Vytiahla som USB, keď sa jeho hlava ocitla pri mojej.

„Našla si všetko čo si potrebovala?"

„Isteže." vydýchla som. Uvedomila som si, že to nebolo dvakrát presvedčivé a tak som k nemu natočila hlavu a usmiala sa, „Nebodaj si si všimol, že som zmizla?"

„Mám oči na stopkách, drahá Alyssa."

Vyprskla som do smiechu nad tým oslovením, až sa k nám pár hláv otočilo a musela som sa ukľudniť.

„Prídem ti vtipný?" pousmial sa.

„Aale, kdeže." mávla som rukou, USB si dala do vačku a radšej sme obaja opustili učebňu, „Už máš nejaký nápad ako si získať Junine sympatie? Ja s tým nemám problém teda, ale nezdá sa mi, že by ste sa mali nejako radi."

„Sama vieš ako tomu je. Všetko okolo tej, ako to volá? Smotánky?"

„Ale aj ty si jej súčasťou."

Uškrnul sa: „Lenže narodiel od nej ja som ľuďom prirodzene nesympatický."

„Na mňa to akosi nezaberá." povedala som a zastali sme na schodoch, keď sme zbadali nie veľmi prívetivého učiteľa schádzajúc na poschodie nižšie. Našťastie si nás nevšimol.

„Ako to?" opýtal sa zvedavo. Jemný úsmev mu stále hral na tvári.

Nachvíľu som sa zamyslela, no skôr ako by som stlačila kľučku dverí do našej triedy, zo mňa len vyšlo: „Máš zvláštny štýl na prvé zoznamovanie."

Do triedy sme vošli sprevádzaní jeho pobaveným tlmeným smiechom. Krásnym smiechom.


Dlhé bezsenné noci, alebo naopak tie, čo boli sprevádzané nočnými morami som sa rozhodla v piatok na párty zapiť. Tajne som dúfala, že určité množštvo alkoholu mi aspoň nadránom dožičí spokojný spánok. Neplánovala som to samozrejme preháňať, nechcela som si pokaziť dojmy u ostatných. No nevynechala som žiadne kolo. Seth sa tiež niekde ponevieral, na začiatku večera som bola v jeho spoločnosti, no sotva som našla June a prihovorila sa jej, už ho nebolo. A on si chce takto vydobiť sympatie? Fakt správny spôsob, čo dodať.

Navyše, nemohla som sa sťažovať. Milovala som párty, hudbu, alkohol no i vždy lákavé občerstvenie. Zatiaľ čo u nás doma sme mysleli len na chipsy alebo pizzu, tu som našla i pečené slané koláče, dokonca i croissanty.

„Nazdravie!" povedali sme nadšene a zaujúkali. Následne nás sprevádzalo len štrnganie pohárov. Horkastá tekutina mi poputovala dolu hrdlom. Mierne sa mi motala hlava, čo bol signál aby som zabrdzila. V nálade som bola už celý večer, no sťať sa pod obraz Boží nechcem. Ani neviem ako, no ešte jeden poldecák vodky sa mi pod nosom objavil. Vypila som i ten a sľubovala si, že je to na dnes posledný. Tackavo som vytiahla vysmiatu June na parket.

„Užívaš si?" opýtala sa a jej pomalšie reflexy tiež naznačovali, že čo to popila. Dnes bola Sindy zaujatejšia nejakým chalanom viac, ako dozeraním nad hladinou alkoholu v krvy jej kamarátky.

„Že sa pýtaš. Milujem toto!" museli sme na seba zvyšovať hlas kvôli hlasnej hudbe. No akosi nám to neprekážalo. Vlastne mi dnes neprekážalo nič. Konečne som sa cítila uvoľnená a slobodná, bez starostí.

„Nepôjdeme zatra ráno nakupovať?" opýtala sa a ja som sa schuti rozosmiala.

„Vážne? Ja plánujem dospávať aspoň celé doobedie."

„No tak Alyssaaaa." zatiahla s ledva počuteľným, skôr viditeľným chichotom, „Potrebujem nové topánky. Nevrav mi, že ty nepotrebuješ nič."

„Som jednoduché dievča." mykla som plecami.

June sa zaškerila: „Ty si všetko možné, len nie jednoduché dievča."

„Taká ohnivá povaha, nie?" ani neviem, ako sa mi tieto slová vydrali na jazyk, no nemala som to v pláne povedať. Ale akosi v ten moment zdravý úsudok zmizol. June sa jemne nechápavo zamračila. Chcela som to nejako zahovoriť, no napokon som sa rozhodla mlčať, lebo by som to len všetko pokazila.

„Ospravedlň ju prosím ťa." ozvalo sa za mnou a čiesi ruky ma potiahli do davu, „Alyssa neblázni."

„Nebláznim." pokývala som hlavou a usmiala sa do tých sivých očí. Tie si ma po kúsočkoch premeriavali a neboli dvakrát nadšené nad mojim stavom, „Poďme tancovať."

„Viac sa o mňa opieraš ako stojíš na vlastných." poukázal na pravdu.

„Ale však... tak sa tancuje, nie?" zazubila som sa.

„Na túto hudbu? Určite." pokrútil nado mnou hlavou a konečne som sa dočkala toho okúzľujúceho úsmevu. Naklonila som sa k nemu. Tak veľmi som túžila ochutnať jeho pery. Tu a teraz, keď sme mali jeden druhého uprostred toho hurhaja.

„Nie, Aly, si opitá." povedal a jemne si ma odtiahol, i keď som videla, že sa premáha. Div sa mi nepodlomili kolená, keď ma oslovil prezývkou. No i tak som sa neubránila sklamanému pohľadu.

Skúsila som to ešte raz: „Ale predsa i ty po tom túžiš. Ja viem, že áno."

„Poteší ťa ako poviem áno?"

„Nie, chcem vedieť pravdu." trvala som na svojom.

„V tom prípade ideme domov." povedal rázne, no počúvla som ho.Ťažko som sa ale zbavovala myšlienok na jeho pery. A vôbec, myšlienok na neho samotného. No niekde v kútiku duše som vedela, že tento môj počin ešte oľutujem.


Po dlhom čase sa ozývam :D ako sa vám pozdávala časť? :D

Viki :)

Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top