„Tak čo dnes podnikneme? Mohli by sme ísť po škole von, niekam si sadnúť." navrhla June.

„Do cukrárne! Majú tam najlepšie koláče v meste." navrhla Sindy.

„Pretože je to jediná cukráreň." zasmial sa chalan, tuším sa volal Franc.

„To by sa mi páčilo." pritakala som. Prechádzali sme práve cez hlavnú chodbu, keď už z diaľky som uvidela havranie vlasy. Prenikavý pohľad sivých očí patril práve tým mojim. Odpojil sa od Kultu a vybral sa ku mne.

„Hej sú tu aj čudáci." prehovorila Sindy, sledujúc ostatok Kultu baviac sa v hlúčiku.

„Nie sú to čudáci..." začala som ich obhajovať, keď bol Seth razom pri mne. Vytiahol ruku z vačku, chytil tú moju a ťahal ma so sebou preč. June na nás nechápavo hľadela.

„Ozvem sa!" zavolala som za nimi, potom zazrela na Setha a napravila si tašku na rameni, „Toto je nový štýl mužskej elegancie a vychovanosti?"

Neodpovedal mi, iba mi pustil zápästie a dlhými prstami mi skĺzol po dlani tak, že teraz ma už držal normálne za ruku. Pár ľudí na nás hľadelo, určite aj June, ale bolo mi to jedno. Pousmiala som sa. Páčilo sa mi to.

Zaviedol ma do menej rušnej chodby, úplne dozadu. Oprela som sa o okno a rýchlo sa snažila skryť menšie sklamanie, keď mi pustil ruku.

„Preto si nehľadal? Koľko je tu Pittersonových?"

„Vhodných adeptov aspoň sedemnásť."

„To nie je tak mnoho." snažila som sa myslieť pozitívne.

Naklonil sa ku mne až ma pošteklil jeho dych a tichšie prehovoril: „Myslím že na proces: priviesť ku Kultu a nájsť potenciál a pritom mu dovoliť načrieť do tajomstva mágie bez toho aby som ho vydesil k smrti... je ich trochu dosť."

„Možno..." začala som a hneď aj skončila.

„Dvaja z nich sú desaťročné deti." dopovedal. V očiach sa mu zračilo pobavenie na moju zbytočnú snahu, i keď si udržiaval kamennú tvár. Zvesila som plecia. Bola som príliš unavená na to, aby som sa chytila ešte nejakej nádeje.

„Tak aký máš nápad?" opýtala som sa napokon.

Uhol pohľadom: „Vôbec žiadny."

Zívla som si a rýchlo si prekryla ústa, čím som si opäť získala jeho pozornosť.

„Deje sa niečo?" opýtal sa.

Mykla som plecami: „Neviem. Len som sa zle vyspala. Vlastne som vôbec nespala."

Opäť, ako prvý krát, mi chytil bradu a rovnako skúmavo ako vtedy sa na mňa zahľadel. Nemohla som povedať, že som ti toho neužívala. Narozdiel od minula.

„Poobede sa stretneme." povedal napokon.

„Vlastne ja som chcela... ale to je jedno." zahovorila som to.

„Chystala si sa s nimi von, však?" uhádol, „Vlastne to nie je zlý nápad. Zblížiš sa s Pittersonovými. A ja si vezmem na starosti ďalších Pittersonových."

Videla som to odhodlanie v jeho očiach. Tiež ma to celkom povzbudilo.

„Fajn. Možno večer... ak by si chcel..." bože, to je trapas. Vážne mu nie som schopná normálne navrhnúť stretávku? Čo to so mnou robí? Dúfala som, že to bolo tou únavou, ale bola hlúposť vyhovárať sa.

„Prídem po teba." pousmial sa a potom sme sa pomaly vracali späť, „Akú máš hodinu?"

Zastala som a zašmátrala v taške, aby som našla rozvrh. Sústredene som sa zamračila: „Chémiu."

„V tom prípade sa odo mňa ani nepohneš." povedal a jemne ma potiahol za rameno tašky. Spomenula som si, že June chémiu dnes v rozvrhu nemá. Tak jej musím potom zavolať. Čo mi akosi neprekážalo.

„Hej, Alysson, dúfam, že v piatok s nami pôjdeš na párty." ohlásila ma odrazu Sindy. Nechápavo som sa zamračila.

„Zas? Teda... ja mám pocit, že vy z tých párty doslova žijete."

„Alebo žijeme pre párty." zaškerila sa June.

„Smotánka musí byť vždy na správnom mieste." pritakala Sindy. Úprimne, aj keď som sa cítila v prítomnosti týchto nových ľudí príjemne, jediní kvôli ktorým som tu vlastne sedela boli Zachary a June. Sindy som akosi nevedela prísť na chuť. No montovať sa medzi ňu a June nechcem.

„To ale nie je povolanie." pretočil očami Patric, sediaci pri Danovi. Z chalanov mi prišiel najsympatickejší a dokázala som s ním viesť najrozumnejšiu konverzáciu.

„To je jedno však..." viac som Sindyine slová nevnímala, pretože ma vyrušil tvrdý kopanec do členku. Zagánila som na Zacharyho, keď on jemne, naozaj jemne, kývol hlavou na jeden smer cukrárne a perami naznačil „nie je to on?". Obzrela som sa a takmer mi zabehlo, keď som uvidela prefarbené blond vlasy a profil tváre, s pohľadom upretým k pultu, ku ktorému viedli sebaisté kroky.

„Ehm, ospravedlňte ma." povedala som narýchlo a bez toho aby som urobila akýkoľvek hluk som odsunula stoličku. Smerovala som k záchodom, udržiavac si čarodejníka zeme v periférnom videní. Zo zápästia som si stiahla gumičku a spravila si provizórny, ozaj strapatý cop. Zväčša som nosievala rozpustené vlasy, s ktorými ma on už videl, tak mi to prišlo ako správna finta. Otočila som sa mu úplne chrbtom a rýchlo rozrazila dvere ženských záchodov, keď sa za mnou niekto taktiež vyrútil. Od ľaku by som aj vykríkla, pretože som sa obávala najhoršieho, že si ma všimol a dobehol ma. Ozaj som si vydýchla, keď to bola iba June.

„Čo tu robíš?" vychrlila som na ňu, kým ona zabuchla dvere. Jedným pohľadom zhodnotila môj účes. Porazenecky som si vlasy rozpustila.

„Myslela som si, že ti prišlo zle. Snáď ťa nenechám samú." povedala starostlivo.

„Hm, nie som v poriadku. Teda, už mi je lepšie, bolo to len chvíľkové." začala som sa vyhovárať, „Len to ešte potrebujem rozdýchať."

„V poriadku, kľudne s tebou počkám." povedala ochotne. Prišla mi správa.

Zachary: To bola tesnotka. Takmer ťa videl. Čo to Junine správanie malo znamenať?

Alyssa: V pohode, nechcela ma nechať samú.

Aj by som mobil odložila, kebyže mi vzápätí neprišla ďalšia správa.

Seth Perrie: Kto vás takmer videl? Všetko v pohode?

Alyssa: Je milé, že sa strachuješ, ale prestaň mi stalkovať siete. ČZ

Snáď pochopí skratke. Nemyslím, že pomenovanie čarodejník zeme tak celkom patrí k bežnej komunikácii.

Alyssa: Žiadny strach, všetko mám pod kontrolou.

Seth Perrie: Mhm, ukrývanie bude tvoje hobby.

Alyssa: Môžeš byť hrdý.

Seth Perrie: Nezabudni na dohodu.

Pozrela som po June, ktorá sa upravovala v zrkadle. Prišlo mi jej správanie úplne normálne, prečo by som ju mala upodozrievať? Radšej som mobil odložila a upravila si strapaté vlasy.

„Už ti je lepšie?" pozrela sa na môj odraz v zrkadle.

„Ale iste. To je z toho nedostatku spánku a stresov."

„Myslela som si, že sa rýchlo adaptuješ." pousmiala sa, „Vyzeráš tak."

„Možno to bude tým sťahovaním." mykla som plecami, „Nikdy sme predtým nemenili bydlisko."

„Chápem. Chýbajú ti tvoji kamaráti? Nie je to bez nich ono, čo? Ani ja neviem, čo by som bez tých mojich robila."

„Áno každý si tvoríme akúsi hŕstku kamarátov." vyšli zo mňa nečakane Sethove slová. Sledovala som jej reakciu. Bol to len zlomok sekundy, kým sa opäť usmiala.

„Predsa to človek prirodzene robí, no nie? Vyhľadáva spoločnosť."

„Jasné." pousmiala som sa. Tak ako to robia čarodejníci. Síce som si to nechcela veľmi uznať, ale bolo to očividné. Už len vďaka tomu, ako Oheň vo mne pátral po súznení.

Ďakujem vám za vždy pekné komentáre i votes :) robíte mi radosť a som rada, že príbeh čítate :)

Viki :)