Pomrvila som sa. Cestovanie v aute bolo pre mňa vždy úmorné. Aspoň mi bratovo plece slúžilo ako dobrá podopierka. Zavibroval mi mobil. Pootvorila som oči a odblokovala ho.

Cathy: Alyssa, tu je bez teba taaak smutno!

Hneď mi pípla ďalšia správa, keďže to bol spoločný chat.

Mona: Očakávam, že nás pozveš na kolaudáciu ;D

Lary: Tá najprv musí prežiť cestu :D

Alyssa: Zvládam! Aspoň sa venujem jednej veľmi prospešnej veci.

Mona: Spánok?

Cathy: Čo iné ako spánok?

Brat mi vytrhol mobil z rúk. Okamžite začala súrodenecká bitka: „Zachary vráť mi ten mobil!"

Mama nás zahriakla: „Deti!"

Alyssa: Otravovať Zacharymu život.

„Zachary!" zavrčala som a konečne schmatla mobil.

Alyssa: -_-

Cathy: Tu Alyssi opäť niekto vzal mobil.

Alyssa: Vraj NIEKTO.

Lary: Pohodička Alyss! Ešte ste ani nedorazili.

Alyssa: Lary zlatíčko <3 mal by si tu byť. Aj vy dve mojky moje!

Opäť som odložila mobil a uložila si hlavu na Zacharyho plece. Ten ním pomykal: „Kráska nespi, už sme v meste."

Zdvihla som hlavu a začala sa obzerať. Prvý dojem bol celkom fajn. Pokojné, dokonca by som povedala ospalé, malé mestečko. I ľudia v ňom vyzerali tak rozprávkovo pokojní. Alebo to bude možno tým jednotvárnym zimným počasím, kedy už každý tajne očakáva oteplenie a prisľúbenú jar. Inokedy by som patrila medzi nich, ale teraz som mala plnú hlavu sťahovania. Nové prostredie, nový dom, ďaleko od všetkého známeho a vôbec netuším kam som si zbalila 80% svojich vecí. Proste hrôza. No brala som to celkom lajtovo, pripravovala som sa na túto zmenu dva – tri mesiace dopredu.

„Tešíš sa?" opýtal sa ma Zachary a ja som na neho otrávene pozrela.

„Čo na tomto všetkom vidíš? Vôbec ti nechýbajú priatelia?"

„Jasné že áno." mykol plecom, „No taktiež si môžem nájsť nových. Aj ty by si mala."

„Nie som žiadna troska čo nemá priateľov." povedala som keď auto zastavilo. Trochu nás to hodilo dopredu. No tak to vyzerá, keď šoféruje otec.

„Ešte nie." žmurkol na mňa a vystúpil z auta. Namosúrene som po ňom zopakovala, no všetok hnev zmizol keď som uvidela náš dom. Rodinný, dvojposchodový dom na štýl tých anglických s tmavosivou strechou. Hneď sa mi zapáčil, rovnako ako okolitý pozemok. Udržiavaný, vpredu trávnik, garáž, a vzadu som videla akúsi terasu, vraj by tam mali byť aj sadenice, dokonca i vínové sady.

„Hm." usmiala som sa. Videla som, že aj Zacharymu sa dom pozdával.

„Hore sú dve izby." ozvala sa mama a než dopovedala zvyšok, trielili sme do domu, „Choďte si ich rozdeliť."

Takmer sme obaja dvakrát padli zo schodov, škaredo som si udrela koleno a Zachary ruku, no bola som prvá. Na striedačku sme nazreli do izieb, ktoré boli oproti sebe. Rozbehla som sa späť do tej, ktorú si obzeral Zachary ako druhú.

„Chcem túto!" povedala som rázne.

„Ako chceš. Myslím, že sú si dosť podobné." mykol plecami a šiel do izby oproti. Nadšene som sa poobzerala. Musela som povedať, že dom bol ozaj pekný, i zvnútra. Centrom izby bola posteľ so železnou konštrukciou natretou nabielo, dokonca bola dosť široká. Širšia než tá moja predošlá. Mala som tu i dve obrovské biele dvojkrídlové skrine. Nemohla som sa dočkať, kedy ich úplne napracem s mojimi šatami. Vonku som mala naľavo od skríň vozík so zavesením. Na stene oproti, blízko postele bolo nástenné zrkadlo. Steny mali bledunko modrú farbu. Stena nad posteľou bola prázdna, akoby čakala na mňa, kedy ju polepím fotografiami a plagátmi. Zacharyho izba bola v podobnom stave ako moja, no typovala som, že on si ju bude určite prerábať. Mne sa tá moja páčila viac než dosť. Mala som aj vlastnú malú kúpelňu ladenú do bielomodra.

Vyzrela som von z jedného z okien. Mala som dokonalý výhľad na sťahovákov, naše auto a šťastných rodičov, ktorí sa objímali, dívajúc sa na dom a čosi vraveli. Obrátila som sa a šla k oknu na druhej strane. Tam som mala dokonalý výhľad na našu záhradu, malé sadenice, les, časť mesta a jeho centrum. Nemohla som byť spokojnejšia.

Zavybroval mi mobil.

Mona: Už ste dorazili? Ako vyzerá tvoj nový domov?

Alyssa: Fantasticky! <3

Lary: Kolaudácia!!

Alyssa: Jžš, Lary... :D na to si ešte počkááááš ;D

S úsmevom som si dala mobil do vačku, keď mi do izby vtrhol Zachary.

„Klop!" napomenula som ho.

„Pardon, princezná." povedal sarkasticky, „Ideme von?"

„Už?" nadvihla som obočie. Dnes bol naspídovaný ako veverička. To u neho nebýva zvykom. Mykol plecami.

„Mama vravela, že sťahovákom to bude ešte trvať, vraj kým podonášajú ostatné veci, tak bude aj neskorý večer."

„Tak fajn, len si vezmem bundu." povedala som a zahrabala v príručnej taške. Vzala som si okrem iného len mobil a občiansky. Viac mi nie je treba.

Vyšli sme rezko do ulíc. Slnko rýchlo zapadalo, i vzduch chladol, no zima mi nebola. S bratom sme študovali mapu mesta už niekoľko dní dopredu, takže sme zhruba vedeli, kadiaľ sa najskôr dostaneme do centra. No, úprimne, myslela som... alebo teda očakávala som čosi viac. To je tak, keď sa presťahujete z veľkomesta do malomesta. Bolo tam pár barov či kaviarní, no inak nič zaujímavé.

„Otočíme sa, alebo si chceš ísť niekam sadnúť? Mimochodom pozývaš, nemám peniaze."

„Myslel som si, že ich budeš mať. Ani ja nemám."

Pretočila som očami: „Tak to môžeme ísť rovno domov. Kde si zas nechal rozum? Inokedy si vždy nosíš pár drobných. Dnes si celý divný."

„Nie som divný." ohradil sa a začal sa hrabať vo vačkoch. Nadvihla som obočie. Zvesil plecia.

„Skús vnútorné." nabádala som ho. Rozopol si zips a prehľadal i to vrecko.

Zaručala som a zaklonila hlavu k hviezdnemu nebu. V diaľke som začula akúsi skupinu. Na tichom námestí to bolo podobné, akoby po sebe kričali. Zachary ich tiež sledoval. Mierili si to priamo k nám, aj keď sa zdalo, že si nás ani nevšimli.

„Nič?" šťuchla som ho lakťom.

Pokýval hlavou, no stále sa akosi rozhliadal.

„Zachary? Uleteli ti včely?" mala som chuť mu zamávať rukou pred očami, no nato som bola akosi lenivá. Práve nás míňala skupinka. Pohľad sa mi stretol s jedným chalanom zo skupiny s dlhšími tmavými vlasmi, ktorý mal výrazné sivé oči, ktoré sa mi odhalili až keď mu klesla zdvihnutá ruka. Akoby odrážali všetko svetlo, nedalo sa ich prehliadnuť.

Pozrel na môjho brata a poťukal si po spánku, bez nejakých emócií a obišiel nás spolu s ostatnými. Bolo to tak rýchle, no zároveň detailné, až mi to prišlo divné. Jemne som sa zamračila.

Obaja sme sledovali odchádzajúcu skupinku, ktorá sa stále hlučne rozprávala.

„Poďme domov, je mi zima." v skutočnosti mi zima nebola, no bez peňazí si asi len tak nepôjdeme niekam sadnúť a zohriať sa.

„Prečo?" opýtal sa a konečne od skupinky odlepil pohľad.

Nadvihla som obočie: „Pokiaľ viem, stojíme tu ako siroty bez peňazí, v zime. A navyše, som staršia sestra, tak ma poslúchneš."

Odfrkol si, no napokon si dal na hlavu kapucňu a nenamietal. Bola som staršia iba o necelé dva roky, no mala som pocit, že v tomto prípade vek nezohráva žiadnu úlohu. Aj keď so Zacharym ešte stále často mlátila puberta, ale tak má len čerstvých sedemnásť.

Vytiahla som si bavlnený šál až na nos a vybrali sme sa domov. Skupinka stála pred jedným z barov, popri ktorom sme prechádzali. Neviem prečo, no mala som pocit, že sa na nás dívajú.

Určite sa na nás dívali za to, lebo sme boli noví, ako to už býva zvykom i na mnohých školách. Veľmi príjemné privítanie, čo viac dodať.

Vítam vás u nového príbehu a dúfam, že sa vám rovnako zaľúbi, ako sa už zaľúbil mne :D

Za krásnu obálku vďačím drahej ElenWh ! :)

Príbeh pokračuje po novom roku!

Viki :)