S vínom v ruke som sledovala mladých, starších a skúsenejších, ako sa zabávajú. Horlivo o niečom diskutovali a smiali sa na celé námestie. Bola som spokojná s našim dnešným výkonom, dokázali sme, že aj napriek rozdielom sa dokážeme spojiť a spolupracovať. O tom bola sila našej komunity, nezáležalo na tom, či sme obyčajní alebo obdarení, ak bolo treba, bojovali sme jeden za druhého.

V tom tkvela naša sila.

Ako som sa otočila, všimla som si Drakea ako sa so záujmom a s úsmevom na perách stará o malého chlapca, ktorý mu s najväčšou pravdepodobnosťou imponoval. Chlapec sa zaujímal o jeho meč a luk, Drake ich opatrne vybral a dovolil chlapcovi, aby sa na zbrane pozrel. Zhrozene som sa na nich pozrela a rýchlym krokom som sa k dvojici rozbehla.

,,Také veci by si mu naozaj nemal ukazovať," Drake si posmešne odfrkol, žmurkol na malého chlapca a zbrane opäť schoval.

,,Prečo nie, čarodejnica?" Začudovane sa na mňa pozrel a ja som prevrátila očami. Nemôžem uveriť tomu, že práve tento chlap je lovcom. Kde nechal rozum?

  'Avšak, na čo by mu bol rozum, keď má skvelé vypracované telo.'

'Zase myslíš na blbosti, Millie!'

Potrebujem psychiatra, alebo minimálne bylinky, ktoré mi otupia zmysly a vymažú mi lovca z hlavy.

,,Je to dieťa, Drake! Čo ak by bol tvoj meč nasiaknutý jedom? Čo ak by sa ho dotkol a nechtiac porezal? Ten chlapec má v sebe mágiu! Mohol zomrieť." Poslednú vetu som povedala tak, aby ju počul iba jediný človek.

,,Môžem sa ho dotknúť?" Opýtal sa so záujmom blonďatý chlapec postávajúci vedľa nás.

,,Nie!" Obaja sme skríkli naraz a chlapec sa nás zľakol. Odkašľala som si a kľakla som si k malému telíčku, ktoré videlo svet ešte cez ružové okuliare. Bol nevinný, a to ma na ňom fascinovalo.

Deti v jeho veku už dávno vymýšľali rôzne šialenosti, ale tento chlapec sa držal pri zemi. Nelietal v oblakoch ako iní, dával pozor na to, čo povie a ako to povie. Pomáhal druhým a neštítil sa pred žiadnou prácou, ktorá mu bola daná. Už dlhšie som si ho všímala, no nikdy som sa ho nespýtala na jeho meno.

,,Vieš čo? Keď povyrastieš, Drake ti určite ukáže množtsvo vecí z jeho sveta, ale nateraz sú pre teba tieto zbrane a rôzne pomôcky nebezpečné. Čo keby si mu doniesol nápoj a potom sa spoločne porozprávame o loveckom svete?" Horlivo prikývol a rozutekal sa pri stánok s rôznymi pochutinami, kde sa okrem iného predávalo aj pitie.

O pár minút neskôr sa vrátil s dvomi pohármi, jeden podal mne a druhý Drakeovi. Obaja sme mu poďakovali a presunuli sme sa na niekdajšiu lavičku, kde sme sa usadili. Samozrejme, lavička bola malá a keďže som prišla ako posledná, zostalo pre mňa miesto jedine na zemi, čo chlapcov rozosmialo.

Drake sa napil a položil pohár vedľa seba.

,,Ako sa voláš?" Opýtal sa chlapca a ten sa k nemu otočil.

,,Johan." S hrdosťou sa predstavil a mne to vyčarilo úsmev na tvári. Vyžarovala z neho detská radosť, taká, akú som už dlho v žiadnom dieťati nevidela. Po tom všetkom, čo sa stalo za posledných pár hodín a dní, bolo veľa z nás, ktorí sme nemali náladu oslavovať.

Úsmev z našich tvár zmizol a nahradila ho ostražitosť. Očakávali sme ďalší útok, boli sme pripravení kedykoľvek pomôcť a ochrániť náš svet a ľud, ktorí sa na nás spoliehal.

,,Kde máš rodičov Johan?" opýtala som sa a Johanova tvár sa zmenila na smutnú. Ramená mu poklesli a hlavičku sklonil. Pristúpila som k nemu bližšie a podvihla som mu bradu. Po jeho krásnej tváričke sa kotúľala nezbedná slzička.

,,Odišli. Nechali ma tu samého," Johan chcel odísť, no zastavila som ho.

,,Aj mňa mama opustila, keď som bola menšia. Kto sa o teba stará teraz?" Johan sa pritúlil k lovcovi, ktorý mu roztvoril náruč a schoval ho v nej pred svetom. Nech som sa akokoľvek snažila nevšímať si jeho činy, práve tento vo mne zarezonoval.

,,Každý, kto môže," mykol plecami a ja som sa zhlboka nadýchla.

,,A čo keby si zostal so mnou? Budeš chodiť do školy a ja sa budem o teba starať tak najlepšie ako len viem." Johan prikývol a objal ma.

,,Šľachetné od teba, čarodejnica." Žmurkla som na lovca a chlapca som chytila za ruku.

,,Prišiel čas sa trochu zabaviť a potom pôjdeme spolu domov, súhlasíš?" Johan sa s nadšením rozbehol po námestí a pridal sa k deťom, ktoré sa hrali v provizórnom parku.

,,Prečo to robíš?" Opýtal sa ma so záujmom Drake a ja som sa na neho nechápavo pozrela. ,,Berieš si cudzieho chlapca k sebe domov, ideš sa o neho starať, prečo?"

,,Drake, opustila ma mama. Keby vtedy za mnou niekto príde a povie mi, že sa o mňa postará žiarila by som šťastím. Keby nebolo Cary a jej rodiny, nebola by som tu. Oni mi ukázali cestu životom, nie moja mama. Musela som sa naučiť ovládať svoje schopnosti, videla som pohŕdavé pohľady ľudí a bojovala som častokrát sama so sebou. Bála som sa prejaviť svoju emocionálnosť, pretože by si mysleli, že som šialená. Johan potrebuje lásku, je to dieťa. Dieťa, ktoré jeho rodičia opustili a sú bohyňa vie kde. Ak mu môžem pomôcť tak, ako mne kedysi pomohla Cara, rada to urobím. Môj dom je veľký a som v ňom sama."

,,Naozaj máš šľachetné srdce, možno nakoniec nebudeš taká zlá, ako sa vraví." Hrdelne som sa zasmiala a predklonila som sa.

,,Čarodejnica!" Skríkol z diaľky starší, mužský hlas. Otočila som sa a všimla som si nahnevaného starého pána, ktorý ku mne rýchlo kráčal.

,,Môžem vám pomôcť?" Drake sa mimovoľne postavil vedľa mňa. Na malý moment som si pomyslela, že sa ma snaží chrániť, ale to nebolo možné. Drake je lovec čarodejníc, nie ich ochrancom.

,,Daj preč tú bariéru, okamžite!" Skríkol po mne starší pán a ja som nasucho preglgla.

,,To nepôjde."

,,Ako to, že nie? Uväznila si nás tu, bez možnosti odchodu. Ako si to vôbec predstavuješ?"

,,Snažím sa chrániť krajinu,"

,,Chrániť krajinu? Keby nebolo tvojho podradného druhu, nikdy by sa nič podobné nestalo. Prinášate nám iba skazu! Pozri sa okolo seba...Vieš, koľko mŕtvych sme museli pochovať? Vašou vinou sa tu objavili príšery a vašou vinou som prišiel o manželku!" Napriahol sa, že mi ide dať facku, no Drake ho zastavil skôr, ako niečo stihol spraviť. Johan ku mne pribehol a objal ma okolo pása.

,,Už si si omotala okolo prstu aj decko s lovcom? Čo si ty za ženu? Keby môžem, nechal by som ťa upáliť presne tak, ako vaše predchodkyne."

,,Stačí!" Skríkol Drake a postavil sa predomňa. ,,Okamžite od nej odstúpite a začnete sa správať normálne. Nevieme, koho je vina, že sa tu objavili príšery, nebudeme na nikoho zhadzovať vinu a už vôbec nie na ženu, ktorá vás chráni. Urobila všetko pre to, aby ste vy všetci mohli žiť, tak to konečne pochopte a začnite sa podľa toho správať." Drake pustil jeho ruku a postavil sa vedľa mňa.

S obrovskou vďakou som sa pozrela na chlapa, ktorý aj napriek našim rozdielom sa ma dnes dokázal zastať.

,,Nechápem, ako môžeš byť na jej strane? Nie si náhodou lovec? Mal by si ju zabiť!" Johan sa ma pevnejšie chytil a ja som ho pobozkala na vrch hlavy.

,,S-som lovec, ale..." Drake sa zadýchal a zapotácal dozadu.

,,Drake?" Ustarostene som sa na neho otočila a so strachom v očiach som ho chytila za rameno. Drake spadol a nevnímal okolie.

,,Drake!" Skríkla som a snažila som sa ho prebrať, no neúspešne. Moja mágia na neho nefungovala, musela som rýchlo premýšľať.

,,Cara!"

,,Idem."

,,Leviatus." Zašepkala som a Drakeovo telo sa začalo znášať pár metrov nad zemou.

Preniesla som ho až ku mne do domu a opatrne som ho uložila do hosťovskej izby. Svoje ruky som položila na jeho hrudník a sústredila som sa na svoju energiu. Cítila som, že s jeho telom nie je niečo v poriadku, no nevedela som prísť na to, čo spôsobilo tento stav. Musela som mu odobrať krv, no nevedela som, či to bude možné. Lovci totižto svoju krv musia dobrovoľne odovzdať Obdarením, inak krv sčernie a nebude možné ju použiť na žiadne liečivá.

,,Čo s ním je?" opýtal sa uplakaný Johan a ja som k nemu priskočilo.

,,Zlatíčko, bež do vedľajšej izby. Teta Cara ťa tam zoberie, sľubujem ti, že náš kamarát bude v poriadku." Usmiala som sa na neho a on sa v Carinom sprievode odobral preč z miestnosti.

Tomu nevinnému chlapcovi som sľúbila niečo, čo neviem ako splním.

Mala som aspoň motiváciu za neho bojovať.

Za nás oboch. 

1396 slov