,,Dobré ráno deti." Zvolala som na deti sediace na lavičkách v miestnosti, kde som vyučovala jazyk a históriu nášho mesta Draconis.

V Draconise som sa narodila a prežila som tu celé svoje detstvo. Krajina a ľudia tu, mi prirástli k srdcu a preto viem, že by som ich nikdy nedokázala opustiť. Okolo nášho mesta sa rozprestieral búrlivý oceán, ktorý nám počas leta nedáva spať. Vlny tvrdo narážajú do skál, no vždy sa na ten čas obyvatelia Draconisu tešia najviac. Vďaka silným prílivom sme mali dostatok jedla pre celé mesto. Lov rýb nám v posledných rokoch naozaj dobre vynášal a naši muži nemuseli opúšťať rodiny s deťmi.

Byť učiteľkou a liečiteľkou pre mesto je tá najlepšia práca, akú som mohla získať. Kedysi toto remeslo vykonávala aj moja mama, no tá sa jedného dňa rozhodla, že odíde. Mňa tu nechala napospas ostatním, no nezazlievam jej to. Ak si myslela, že ju niekde tam v zámorí čakal lepší život, som rada za jej odchod. Pre niekoho to môže byť drastické a neetické, predsa len moja matka ma vychovávala do mojich 15.rokov a pomáhala mi s mágiou ukrytou v mojom vnútri. To ju však neoprávňuje len tak v noci zmiznúť a zanechať po sebe iba list na rozlúčku – stále neotvorený.

,,Čo sa budeme dnes učiť Millie?" spýtala sa Lilly a pohmýrila sa na lavičke. Lilly pochádza z neúplnej rodiny podobne ako ja. Jej otec umrel, keď sa narodila a jej matka je psychiatrický pacient. O Lilly sa stará jej babička, ktorá v detstve pomáhala aj mne. Je už síce staručká, no za to čiperná a aktívna hlavne v raňajších hodinách.

,,Dnes sa budeme učiť o staroveku," niekoľko detí si znudene povzdychlo, ale Lilly sa usmievala. To dievčatko som naozaj zbožňovala. Nech sme preberali akúkoľvek tému vždy počúvala a poctivo sa pripravovala na všetky hodiny. Aj napriek tomu, čím si musela prejsť ako malá, radosť a láska v jej očiach nevyhasla, ba priam narástla. Luskla som prstami a zastrela som žaluzie. Na dnešnú hodinu som potrebovala úplnú tmu. Rukou som vytvorila hmlu a deti sa postavili.

Pristúpili bližšie ku mne a ja som z hmly vytvorila staroveké postavičky. Vďaka mojej mágií som deti mohla učiť úplne inak, bola som vďačná, že sa ma neboja. Niektorí obyvatelia stále na mňa pozerajú, ako na tú zlú. Pravdou je, že sa im snažím pomáhať tak najviac ako to len viem. Po mame mi nezostalo veľa kníh a inštrukcií, ktorých som sa mohla chytiť. Zostali mi len zápisky a zopár kúziel, ktoré nestihla spáliť pred svojím odchodom.

,, Starovek je po praveku druhou etapou v dejinách ľudstva. Za jeho začiatok sa považuje rozpad prvotne pospolnej spoločnosti a nástup prvých štátnych útvarov; za jeho koniec sa potom považuje zánik ríše západorímskej, čo nastalo roku 476 po Kristovi. Potom nasledovalo obdobie tzv. „temného" stredoveku.

Na konci 4. tisícročia pred Kristom vyvrcholil vývoj neolitických a chalkolitických kultúr vznikom dvoch najstarších civilizačných centier, a to Mezopotámie - oblasť medzi riekami Eufrat a Tigris a Egypta - v údolí Nílu. V tejto dobe začali vznikať aj mestá, akým bolo aj naše mesto Draconis. Samozrejme v staroveku sa spoločnosť delila do rôznych vrstiev." Ruky som pootočila v smere hodinových ručičiek a hmla zmenila svoje zobrazenie. Tentokrát deti mali možnosť vidieť obyčajných ľudí, ktorí museli tvrdo pracovať.

,, Spoločenstvo bolo rozvrstvené na poľnohospodárov, remeselníkov, obchodníkov a úradníkov. Spoločne so vznikom štátu vznikli riadiace, donucovacie a kontrolné inštitúcie a úradnícky aparát. Štát organizoval všetko, čo súviselo s odvodňovaním a zavodňovaním, mal funkciu politickú, vojenskú, hospodársko-organizačnú i kultúrnu. Na čele štátu stál panovník, ktorý určoval práva a povinnosti príslušníkov jednotlivých sociálnych vrstiev. Určoval tiež hospodárske a právne pravidlá a zostavoval zákonníky, ktoré zakotvovali sociálnu a majetkovú nerovnosť. S hospodárskou činnosťou súvisí aj vznik písma a vznik miest. Novú úlohu dostalo náboženstvo, dochádzalo k rozvoju kultúry. V tomto období dokonca vznikli aj piramídy." Viacero deti prekvapene otvorilo ústa a priblížili sa k hmle, aby lepšie videli. Niektorí sa dokonca postáv chytili prstom, no tie sa rozpadli. Potichu som sa zasmiala.

,,A čo mágia Millie?" Opýtala sa Lilly a objala ma okolo pása svojimi ručičkami.

,,Nuž, mágia bola v tomto období zväčša tajná. Obyvatelia sa v staroveku a stredoveku nazdávali, že tí, ktorí ovládali živly sú nepriateľmi Boha. Preto sa Nadaní museli skrývať a svoju mágiu neukazovali okoliu. Skrývali sa v lesoch, na odľahlých miestach a nezasahovali do chodu kráľovstiev a meštianstva." Luskla som opäť prstami a v miestnosti bolo opäť svetlo. ,,Teraz však žijeme v inej dobe. Takí ako ja sa nemusia skrývať a môžeme vám pomáhať. Chránime vás, no zároveň vás nechávame žiť vlastné životy." Žmurkla som na nich a vyčarovala som nad ich hlavami žiarivé vtáčiky, ktoré okolo nich nadšene lietali a deti ich chytali.

~

Vo večerných hodinách, keď slnko zapadlo aj nad našim mestom som sa vybrala do lesa, v ktorom som už aj ako dieťa trávila nespočetne veľa času. Odkedy moja mama odišla, hviezdy a nočná obloha sa stali mojimi kamarátmi. Aj vďaka žiarivej oblohe počas splnu som mohla zbierať potrebné bylinky, ktoré som pridávala do čajov a jedál. Jedna rastlina však v tento deň žiarila jasnejšie ako predtým. Pokrčila som obočie a pristúpila som bližšie k nej, aby som sa jej mohla dotknúť. Hviezdny svit sa po mojom dotyku rozžiaril ešte viac a mňa zasiahla silná a jasná žiara.

Nachádzala som sa uprostred zhoreného lesa. Vystrašene som sa pozerala okolo seba, ľudia utekali a kričali. Narážali do mňa, no so mnou to nič nerobilo. Na zemi bolo množstvo ľudí nevládnych, domy horeli a z lesa sa ozývalo silné vrčanie. Nemohla som urobiť nič. Zo silného ohňa sa ku mne priblížila postava zahalená dymom. Nevidela som jej do tváre...

,,Ty rozhodneš o ich osude, zachráň ich."

S hlbokým nádychom sa prebrala a posadila som sa, lapala som po dychu. Nechápavo som sa pozrela na Hviezdny svit, no ten už viac nežiaril tak ako predtým. Bol tmavý. Nemala som ani potuchy, čo sa to odohralo pár minút dozadu. Vedela som však, že v lese už nemusím zostávať ani minútu. Pozbierala som svoje veci, nazbierala som posledné byliny a rýchlym krokom som sa vrátila späť do mesta.

Po ceste do rodinného domu som pozdravila pár starších ľudí, ktorí sa potuľovali po ulici a zamierila som ku mne domov. Kedysi som tento dom milovala, s radosťou som sa sem vracala, no teraz je toto miesto pre mňa pripomienkou obrovského sklamania. Dom už postupne chátral a ani moje kúzla ho nedokázali ochrániť pred tým, čo ho jedného dňa čakalo.

Zbúranie.

V kuchyni som vyložila všetky natrhané byliny, košík som odložila na skrinku a odišla som po schodoch svojej izby, ktorú zdobili malé žiariace hviezdy na strope a stenách. Milovala som nočnú oblohu, nebo vtedy žiarilo a mňa to upokojovalo. Znamenalo to pre mňa aj spojenie s mojimi predkami. Prezliekla som sa a uložila som sa do postele.

Zaspávala som s pocitom, že zajtra príde nový deň a obloha bude jasná, ako život, ktorý vediem. 

1143 slov