Nerida

Prebrala som sa niekedy v noci. Keď som si po chvíli zmätenia uvedomila, kde som sa nachádzala, srdce sa mi rozbúšilo tak splašene, až mi prišlo nevoľno.

Obzerala som sa navôkol, žmúrila som do tmy, snažiac sa zistiť, či sa do mojej cely niekto neprikradol.

Našťastie som bola sama.

To však ešte nič neznamenalo, kedykoľvek sem mohol niekto prísť a robiť si so mnou, čo len chcel. Zvyšok noci som zhypnotizovane pozerala na dvere, s prikrývkou vytiahnutou až po bradu. Ani som poriadne nežmurkala. Keď sa za malým oknom objavilo svetlo, oči ma už neznesiteľne pálili.

Onedlho sa otvorili dvere a mňa myklo. Dnu vošla zahalená postava, v rukách niesla plný tanier. Muž ho položil na stôl a bez toho, aby mi venoval pohľad, odišiel.

Keď som sa pozrela na jedlo, žalúdok mi nahlas zaškvŕkal.

Keď som si však pomyslela na samotný akt jedenia, takmer ma naplo. Môj žalúdok sa stiahol do malého pomliaždeného klbka, rovnako ako celé moje vnútro.

Nedokázala som sa donútiť zjesť ani jeden hryz. Zvyšok dňa som strávila s pohľadom zabodnutým do dverí, čakajúc nevedno na čo. Na slobodu? S každou hodinou mi však vidina prepustenia prišla viac a viac vzdialená.

***
Prešlo niekoľko dní, ktoré sa niesli v podobnom duchu. Jedlo prinášali a odnášali v rovnakom stave, ničoho som sa nedotkla. Uvedomovala som si, že som potrebovala silu, ale keď som sa aj pokúsila čosi zjesť, všetko zo mňa hneď išlo von.

Ruky sa mi neustále triasli, ale hlad som už necítila.

Nikto mi neublížil, nikto sa so mnou nerozprával. Dovnútra chodili len s jedlom, stále ten istý zahalený muž, ktorý sa mi nikdy neprihovoril. Všimla som si však, že keď sa po asi hodine vracal, aby odniesol tanier, zakaždým si sťažka povzdychol a sem tam mi venoval ustarostený pohľad.

Asi sa im nepáčilo, že som nejedla, ale ja som si nedokázala pomôcť. Môj žalúdok si už zvykol, že prijímal len vodu a moje psychické rozpoloženie mu nedovoľovalo sa uvoľniť, aby zvládol aj niečo pevné.

Potrebovala som sa čím skôr dostať preč. Vždy, keď som začula nejaký buchot, prebudila sa vo mne iskierka nádeje, že si po mňa prišla matka. Doteraz som sa zakaždým mýlila.

Pravdepodobne s únoscami vyjednávala a možno čakali pár dní, kým sa vôbec prihlásia k únosu, aby ju vystresovali, aby sa o mňa bála čo najviac a potom pristúpila na akékoľvek podmienky.

Bola som si však istá, že ma odtiaľto dostane.

Čím som si naopak istá nebola, bolo to, čo zo mňa ostane.

***
Keď som sa prebudila na ďalší deň, neznesiteľne sa mi točila hlava. Natiahla som sa za vodou a napila sa. V momente, keď som prehltla, ma naplo na zvracanie a voda, ktorá sa ani nestihla dostať do tela, už išla von.

Ak môj žalúdok už nedokázal poriadne prijať ani tekutiny, naozaj som sa ocitla nanajvýš pár dní od smrti.

Okamžite stadiaľto musím vypadnúť, inak umriem.

V hlave sa mi odrazu rozjasnilo a opraty nad mojím myslením prebral pud sebazáchovy. Nemohla som dlhšie čakať, moje telo sa ocitlo na pokraji kolapsu a s každou ďalšou minútou strávenou v cele som len viac chradla.

Už pred pár dňami som sa nútila do jedla, ale žila som v neustálom strese a nech som sa snažila akokoľvek, všetko som vyvracala. Prišla som totiž o najväčšiu istotu, vec, ktorá ma robila nedotknuteľnou – moju schopnosť.

Vďaka nej som sa po nociach nebála túlať ulicami mesta, vďaka nej som sa trápila len nad tým, kto ma oplodní. Všetko ostatné dokázala vyriešiť moja schopnosť.

Hoci som ju používala minimálne, vždy som v nej mala istotu. Keby mi hrozilo nebezpečie, ona ma zachráni. Ona ma vyhrabe aj z tých najväčších problémov. Lenže keď existovali ľudia, ktorí boli voči nej odolní, ako som sa proti nim mohla obrániť? Ako som mohla ujsť? Ako by som vôbec mohla v budúcnosti viesť naše kráľovstvo?

Bez nej som bola neschopná, náš rod bol na nej závislý. Len vďaka nej sme sa udržali pri moci a dokázali zlé sily držať na uzde.

Moja psychika sa s tým nedokázala vyrovnať. So stratou istoty a rovnováhy, so zdesením takým obrovským, aké som ešte nezažila. A moje telo proti mysli nezmohlo nič.

Bola som na pokraji a v hlave sa mi aktivovali všetky poplašné mechanizmy, ktoré existovali.

Ak neujdem, dlho neprežijem. A hoci ma matka určite napokon zachráni, možno už nájde len mŕtvolu.

V mysli sa mi začal formovať plán. V tomto stave by som sa ďaleko nedostala. Potrebovala som v prvom rade nabrať sily, lenže to aspoň pár dní potrvá. Čas medzitým musím využiť čo najzmysluplnejšie. Netušila som, koľkí muži ma strážili, kde sme sa nachádzali a ani to, ako sa čo najrýchlejšie dostať von z budovy.

V tejto izbe som sa nič nedozvedela.

Bolo mi jasné, že keby som sa pokúsila ujsť teraz, hneď by ma chytili a zavreli späť. Ale aj to stálo za to, aby som sa aspoň na pár sekúnd dostala von z cely a zistila čo najviac. Všimla si rozloženie stráží v okolí, zistila, ktorým smerom sa vôbec dalo dostať von.

Muž, ktorý mi nosieval jedlo bol každým dňom menej a menej ostražitý, už za sebou ani nezatváral dvere. Asi z pohľadu na mňa usúdil, že sa pokusu o útek báť nemusel.

***

Prešlo niekoľko hodín, keď sa objavil. Vošiel dnu, pristúpil k stolu a vyjavene sa zahľadel na prázdny tanier. Na nič som nečakala, vyskočila na nohy a rozbehla sa von cez otvorené dvere.

Na chodbe som takmer vrazila do ďalšieho muža, ale bol taký prekvapený, že ma nestihol zachytiť. Takže pred dverami mojej cely bol jeden.

V zlomku sekundy som sa obzrela na obe strany a bežala doľava, odkiaľ išlo viac svetla a tak som usúdila, že východ bol tým smerom.

Utekala som úzkou chodbou, už po pár metroch som dychčala a nohy sa mi triasli, odkedy som sa postavila.

Spoza mňa sa ozýval krik, muži pokrikovali jeden po druhom. Zahla som za roh, pred očami sa mi zahmlievalo a chodba okolo mňa sa točila. Na jej konci sa však objavilo ostré svetlo, čo mohol byť jedine východ.

Vzápätí som však narazila do niečoho pevného a letela k zemi.

Na temene som pocítila ostrú bolesť a svet okolo mňa sa stratil. 

***

V nasledujúcej kapitole už konečne aj Darrelov pohľad :)