Nerida

Mohla som, ale neumrela. Trošku som to aj ľutovala, pretože som sa prebudila s obrovskými bolesťami celého tela. Bolelo ma doslova všetko. Snáď aj končeky vlasov.

Sťažka som rozlepila oči, a keď som zbadala Darrelov výraz plný úľavy, ihneď som svoju nevďačnú myšlienku spred pár sekúnd oľutovala. Fyzická bolesť stála za to, aby sme obaja prežili. Aby sme si konečne mohli dopriať čas, ktorý sme doteraz nemali. Spolu, bez tieňov mocenských bojov, rebelov, tyranskej kráľovnej a všetkého okolo toho.

Pri myšlienke na mojich rodičov ma pichlo v hrudi viac, ako keď sa do mňa zabodla dýka. Stále som ich videla pred sebou. Ich ochabnuté krvavé telá v zvrátenom objatí. Ich ľútostivé výrazy, keď sa navzájom zabili. Precitla som a hľadala útechu v Darrelovom láskyplnom pohľade.

„Ahoj," povedal potichu a tak nežne, až sa mi zahmlil zrak.

Ja som len neartikulovane zahmkala, slová som zo seba dostať ešte nedokázala, na čo ma s úsmevom pohladil po líci.

Cez tenké štrbiny som sa obzrela a rýchlo zistila, že som bola vo vlastnej komnate. Posledné, čo som si pamätala, bola neskutočná bolesť v chrbte a vlhkosť. A ešte Darrelov nerozlúštiteľný krik a šepot.

„Ako?" opýtala som sa zachrípnuto. Viac som cez suché hrdlo nedokázala vytisnúť.

Darrel ma hladil po tvári, zatiaľ čo sa pustil do rozprávania: „Stratila si veľa krvi a hneď si odpadla. Len vďaka Nurile a jej rytierom sme ťa včas dostali z trónnej sály a zastavili krvácanie. Dýka našťastie minula životne dôležité orgány."

Snažila som sa spracovať, čo mi rozprával, ale stále som bola poriadne otupená a všetko mi dochádzalo len s oneskorením.

Nurilini rytieri... No jasné, Nurila, princezná na bielom koni, ktorá nás všetkých zachránila. Pousmiala som sa.

Prečistila som si páliace hrdlo a opatrne sa pozdvihla na lakťoch, na čo som sykla bolesťou a opäť si ľahla. „Odkiaľ vzala tých rytierov?"

Darrel sa zatváril tajomne, zatiaľ čo sa staval z postele. „Zavolám ju. Máte si toho čo povedať." Venoval mi dlhú pusu na čelo a odišiel.

„Nerida, vďakabohu!" Dovnútra ihneď vbehla Nurila a ako blonďavý víchor sa ku mne zvalila na posteľ, až ma nadhodilo.

Uškrnula som sa. „Veď si vedela, že žijem, nie?"

Prevrátila očami a nasadila svoj odutý výraz. „Vedela, ale to neznamenalo, že sa aj preberieš. Keby si sa videla. Stále si biela ako smrť."

„To bude tou stratou krvi."

Nurila prikývla a rozhostilo sa medzi nami ticho. „No hovor," popohnala som ju.

Mykla plecami, akoby nedávno nezachránila životy nás všetkým a spolu s nami celé kráľovstvo. „Čo by si chcela vedieť?"

„Čo by som chcela vedieť?!" zvolala som a so zaťatými zubami sa napriek bolesti zdvihla so sedu. „Kde vôbec začať? Napríklad odkedy máš vlastnú armádu? Odkedy chodíš v brnení a jazdíš na bielych bojových žrebcoch ako bohyňa pomsty?!" vysypala som zo seba a následne sa rozkašľala. Zjavne som nebola pripravená na dlhé príhovory.

Nurila sa na mojom rozhorčení len schuti zasmiala, jej škodoradosť ju predsa len celkom neopustila. No bola som rada, že si po tom všetkom zachovala svoju typickú črtu. Jednoducho ju tešilo nervovať ma. A to bolo asi niečo, čo sa nikdy nezmení.

Po chvíli však zvážnela a rozhovorila sa: „Už keď si prvýkrát zmizla, vedela som, že s matkou nie je všetko úplne v poriadku. Ale to som ti už vlastne hovorila. No nepovedala som ti, že som začala podnikať určité kroky. Hľadať spojencov medzi šľachticmi, u ktorých som vedela, že s matkou v mnohých veciach nesúhlasia. Na ničom som sa s nimi vtedy nedohadovala, ale spravila som si prieskum, kto z nich by bol ochotný zakročiť a poskytnúť rytierov, keby bolo treba. A bolo ich viac než dosť. Jediný problém bol v tom, že nikto nechcel začať. Báli sa, že to nevyjde a nakoniec sa im matka pomstí. Čo by určite urobila, keby mohla."

„Preto čakali, kým sa ako prví postavia rebeli? Aby za nich urobili špinavú robotu a oni si prišli len pre víťazstvo?" prerušila som ju. Postoj šľachticov ma rozčertil natoľko, až som určite aj napriek strate krvi sčervenala zlosťou.

Nurila si povzdychla. „V podstate áno. No musíš ich chápať. Nemali až takú motiváciu bojovať ako rebeli. Predsa sa nemali až tak zle, len sa nechceli ďalej prizerať na nespravodlivosť v tomto kráľovstve. Ale nie za cenu, že by priamo riskovali svoje životy alebo rodiny. Preto súhlasili, že zakročia až vtedy, keď sa spustí otvorená rebélia a bude jasné, že matka im už nebude môcť ublížiť."

„Tak preto ste sa zjavili, až keď..." nedonútila som sa dokončiť vetu. Až keď sa s otcom zabili navzájom.

Nurila to pochopila a prikývla.

„Prečo si mi nič z toho nepovedala už skôr?"

„Lebo ťa poznám až príliš dobre. Chcela by si ich presvedčiť, aby bojovali bez ohľadu na rebelov a možné riziká. A výsledok by bol ten, že by na to nepristúpili a možno by nás dokonca zradili. Nechcela som to riskovať. Vedela som, že bolo otázkou času, kedy klenoty zničíte a rebeli sa pustia do boja. Takto to bolo najistejšie. Prepáč, že sme nemohli zakročiť skôr," povedala a v jej nebeských očiach sa črtala úprimnosť. Všetko spravila podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Nemyslela na seba, dokonca ani na mňa, ale pozerala sa na to vo väčšom, dlhodobejšom význame. Presne tak, ako by sa na veci mala pozerať správna kráľovná.

Dlho sme sa na seba len dívali, keď sa napokon uškrnula a akoby mi čítala myšlienky povedala: „No čo, kedy ťa budeme korunovať?"

Úsmev som jej opätovala. „Mňa? Ja som si myslela, že už dávno sedíš na tróne ty."

Ona sa zarazila, všetok humor jej tvár opustil. „Nerida, nikdy by som ti trón nevyfúkla. A už vôbec nie vtedy, keď si v bezvedomí bojovala o život. Navyše by mi ani nenapadlo, že by som ho mala prevziať," hovorila úplne vážne a v tej chvíli som si bola istá, že ona bola na tento post tá pravá.

„Mala by si," povedala som vážne. „Dobre vieš, že ja o to nestojím. Nikdy som nestála. A navyše by som ani zďaleka nebola taká schopná kráľovná ako ty."

Myslela som to úprimne. Nurila bola pre ten post stvorená. S ľuďmi to vedela, pozornosť jej vyhovovala, dokázala si vydobyť rešpekt a dôveru. A navyše mala dobré srdce, čo v posledných týždňoch ukázala viac než dosť. Aj napriek našim niekdajším detinským nezhodám.

„Myslíš to vážne?" opýtala sa. „Ja... nerobila som to kvôli tomu, Nerida, len som chcela pokoj a mier," povedala, na čo som sa ja len pousmiala.

„A práve preto si tá najlepšia voľba." 

***

Posledná kapitolka za nami a čaká už nás len epilóg. Mám zmiešané pocity ako zakaždým, keď ukončujem príbeh. Nakoniec som nebola taká krutá, aby som Neridu zabila, aj keď sa musím priznať, že som nad tým chvíľku uvažovala :D 

Čo hovoríte na to, že by sa Nurila stala kráľovnou? :) Myslíte si, že je na to vhodná?