Nerida

Mŕtvi. Obaja. Otec aj matka. Moji rodičia sa navzájom zabili priamo pred mojimi očami. Svet naokolo sa stratil, ostali len oni dvaja, krvaví a nehybní. Ten pohľad z mysle už nikdy nedostanem.

Schúlila som sa, objala vlastné kolená a v tranze ich sledovala. Krútila som hlavou, odmietala som prijať to, čo sa práve stalo. Pohltila ma bolesť, ktorá mi zabránila sa pohnúť, v mojej mysli nastala tma, ktorú pretínal len pohľad na mojich mŕtvych rodičov. Zavrela som oči, no stále som ich videla. Klepala som sa. 

Zrazu ma niečie ruky schmatli za ramená a vytiahli na nohy. Niekam ma ťahali.

Až tresnutie dverí ma trochu prebudilo. Uvedomila som si, že som sa ocitla v služobníckej chodbe. Otvorila som oči a zbadala Darrelov ustarostený pohľad. Popri dverách som sa zviezla na zem a s pohľadom fixovaným naňho som sa opäť rozplakala.

Čupol si ku mne, tvár mi chytil do dlaní. „Nerida..." začal opatrne. „Eulis, on... Bol tvoj otec, však?"

V hrdle sa mi nahromadili nekontrolovateľné vzlyky. Roztrasene som prikývla a nechala im voľný priebeh.

„Preboha..." Darrel sa s výdychom zvalil vedľa mňa a chrbtom sa oprel o dvere, kým si prehrabol vlasy.

Schmatol ma do náručia, moju tvár si pritisol k hrudi a hladil ma po vlasoch, kým som sa snažila upokojiť. Netušila som, koľko času prešlo, keď ma chytil za ramená a odtisol od seba tak, aby sme si videli do očí. „Nerida, teraz ma dobre počúvaj. Tí... ľudia," vypľul s odporom, „si nezaslúžia tvoj žiaľ," povedal a jeho pery sa roztriasli. Netušila som, či nechuťou, alebo smútkom z toho, čo som prežívala.

„Ja... nežialim za nimi," vytisla som. „Ale za tým, čo mohlo byť. Aký život sme mohli mať. Nielen my, ale celé kráľovstvo. Ich nenávisť zničila všetko. A načo?!" opýtala som sa, hystericky sa pomedzi slzy zasmiala a rozhodila rukami. „Aby sa na konci zabili navzájom? Čo z toho?! Museli trpieť tisíce, ja, ty, Nurila, Keyla a jej otec... Všetci, len aby dokonali svoju nezmyselnú pomstu?!" dralo sa zo mňa pomedzi prudké vzlyky.

Darrel ma opäť zovrel do náručia. „Šššš," tíšil ma. „Ja viem... Ale to už nezmeníme. Stále to všetko môžeme a musíme napraviť. Boj sa neskončil. A teraz zomreli obaja, ktorí to mohli zastaviť. Musíme to zvládnuť my," odmlčal sa, akoby hľadal odvahu pokračovať. V sekunde som pochopila prečo. „Musíš prevziať trón, Nerida."

Prudko som sa od neho odtiahla a vyvalila naňho oči. „Ale ja nechcem," šepla som zúfalo, lebo mi pomaly dochádzalo, že inú možnosť mať nebudeme. A ani keď prevezmem moc, nebolo isté, že sa mi boj podarí zastaviť.

Darrela moja veta vôbec neprekvapila. Súcitne sa na mňa zahľadel a pohladil ma po líci. „Je viem, láska, ja viem," pošepol, jeho oči sa leskli, akoby sám bojoval so slzami. Pozerali sme na seba.

Musím to urobiť.

Pre seba. Preňho. Pre nás. Pre všetkých dobrých ľudí v tomto kráľovstve.

Nastal čas prevziať zodpovednosť. To, čo bude ďalej, ostávalo otázne, no bolo nad slnko jasnejšie, čo bolo potrebné urobiť teraz. Zastaviť šialenstvo, ktoré sa stále dialo v trónnej sále. Akýmkoľvek spôsobom. Aj keď budem musieť urobiť to, čo sa mi bridilo zo všetkého najviac. Aj keď znova pošliapem samu seba a svoje túžby, hoci som sa zaprisahala, že to už nikdy neurobím.

Zhlboka som sa nadýchla a postavila sa. Z hlavy som si zhodila parochňu a vlastné vlasy pod ňou si rozplietla. Potlačila som žiaľ, zmätok i slzy.

Utrela som si líca, zaťala zuby, vzala dýku, ktorú mi Darrel podával, a druhou rukou chytila tú jeho.

„Pripravená?"

„Najviac, ako môžem byť."

***

V sále si akoby nik nevšimol, že obaja, za ktorých všetci bojovali, už boli mŕtvi. Vyhýbala som sa pohľadu na ich nehybné telá, ktoré ležali opustené pod pódiom.

Boj naozaj pokračoval, hoci pravdepodobne nik netušil, za čo vlastne bojovali. Hneď ako sme vošli do sály, pohltil nás okolitý chaos.

Na slzy a strach nebol priestor, ostávalo len sústredenie. Prežiť a dostať sa k pódiu s trónom. To bolo od nás vzdialené možno desať metrov, lenže tie boli zaplnené rytiermi a rebelmi.

Šialení, pohltení túžbou prežiť a zabíjať nepriateľov, predstavovali takmer neprekonateľnú prekážku. Iná cesta k trónu však neexistovala. A len odtiaľ som sa mohla pokúsiť to všetko zastaviť.

Darrel bojoval ako lev, ja som sa krčila za ním a snažila sa mu kryť chrbát. Vrhol sa na nás jeden z rebelov, Darrel sa sklonil do strany a kopol ho pod koleno, až stratil rovnováhu a spadol mi priamo k nohám.

Vedela som, čo by som mala spraviť, no ruka s dýkou sa mi roztriasla. Na tvári som stále cítila zaschnutú krv rytiera, ktorého som zabila. Nedokázala som sa donútiť zabiť ďalšieho človeka.

Paralyzovaná som stála nad ním, kým sa pomaly zviechal. Už bol takmer na nohách, čas sa míňal. Ak ho nezabijem ja, zabije on mňa alebo Darrela. Zovrela som dýku pevnejšie, keď ma Darrelova ruka odsunula nabok a jeho meč našiel cieľ v rebelovej hrudi.

Darrel mi zovrel dlaň a ťahal ma za sebou smerom k trónu. Postupovali sme však veľmi pomaly, po krokoch. Trón sa zdal ešte ďalej ako na začiatku.

O chvíľu sme už obaja dychčali námahou, krv na našich tvárach sa miešala s potom a tá sa rozmazávala po našich lícach. Každý nádych ma pálil, nestačil doplniť chýbajúci kyslík a v boku ma neznesiteľne pichalo.

Darrel neustále bojoval, odkláňal útoky a podnikal vlastné, no všetko sa zdalo márne a nedostačujúce. Boli sme dvaja proti všetkým. Útočili na nás obe strany, rozdiely medzi nimi sa stierali a chaos sa prehlboval. Akoby každý bojoval už len kvôli boju samotnému a nie za nejaký vyšší cieľ.

Zboku sa vyrútil ďalší muž smerom na Darrela, ktorý mu bol otočený chrbtom. Vykríkla som, no Darrel mal plné ruky práce pred sebou a nestíhal odkloniť aj útok z boku.

Muž vyskočil do vzduchu, šialený pohľad mal fixovaný na bezmocného Darrela. Vrhla som sa bližšie, s výkrikom zažmúrila oči a bodla pred seba, priamo do trajektórie útočníka. Kosti zaprašťali, znova ma ofŕkala krv. Zasiahla som cieľ. Stále zo zavretými očami som roztrasene dýku vytiahla, keď sa moja ďalšia obeť zvalila na zem.

Až vtedy sa Darrel otočil. Cítila som krv na svojich roztrasených dlaniach a opäť sa mi chcelo vracať. Darrel ma ustarostene pozoroval, keď sa naňho od chrbta rútil ďalší.

„Pozor!" zvrieskla som. Darrel sa v poslednej chvíli uhol a útočníka prebodol.

Kráčali sme na hranici smrti ďalších ktoviekoľko minút, keď som to začala vzdávať. Nevládala som. Bolo ich príliš veľa a nik nám nepomáhal. Ocitli sme sa v mori protivníkov, zdalo sa, že každý bojoval len sám sa za seba.

Chaos a šialenstvo. Túto bitku už nikto neriadil, nevydával príkazy a stala sa samostatnou silou. Nie ľudia riadili ju, ale ona riadila ich.

Ktosi ma odstrčil, až som hlavou napred zletela na zem. V hlave mi bolestivo zadunelo a postupne to prešlo do pulzovania v mieste formujúcej sa hrče. Darrel ma ihneď ťahal na nohy a odvliekol za najbližší stĺp, kde sme mali aspoň pár sekúnd na vydýchanie.

„Nezvládneme to... Nemáme šancu. Utečme, kým sa dá," bľabotala som opierajúc sa o svoje kolená.

Darrel zvažoval moje slová a obzeral sa po akejkoľvek únikovej ceste. Nasledovala som jeho pohľad, no priamy východ z paláca bol totálne zablokovaný bojujúcimi. Obaja sme sa pozreli smerom k služobníckej chodbe a moje srdce sa prepadlo až k nohám, keď som zistila, že aj tá už bola odhalená. Niekto si ju musel všimnúť, dvere boli rozletené a hrnuli sa z nej rytieri aj rebeli.

„Existuje ešte nejaká cesta von?" opýtal sa Darrel.

Naše pohľady sa stretli a mne neostávalo iné, len pokrútiť hlavou. Z ničoho nič sa pri nás ocitli rovno dvaja bojujúci a ihneď nás napadli.

Ledva som sa uhla, útočníkov meč sa odrazil od kamenného stĺpu, pri ktorom som ešte pred sekundou stála. Darrelova energia sa tiež míňala, odrážal útoky, no sám už útočiť nedokázal.

A v tom mu z ruky vyletel meč a ostal neozbrojený.

Zatemnilo sa mi pred očami. Koniec. Skončili sme.

Darrel sa však nevzdával, vrhol sa na muža, ktorý sa ho pokúšal zatlačiť do kúta, rukami ho obkolesil okolo pása a zvalil ho na zem. Ja som sa bezmocne prizerala, ako sa po sebe váľali, raz mal navrch jeden, potom zase druhý. Ja sama som mala čo robiť, snažila som vyhýbať všetkým čepeliam, ktoré okolo mňa poletovali.

Darrel sa ocitol na chrbte, útočník na ňom obkročmo sedel a snažil sa ho podrezať, no Darrel mu zvieral zápästie a odtláčal ho od svojho krku.

Darrelova sila sa však míňala, zatínal zuby. Snažil sa ho zo seba zhodiť, ale nič nepomáhalo. Naplnila ma číra panika, ktorá mi zatemnila zmysly. Vykročila som k nim, keď mi cestu preťal ďalší.

Darrel ma našiel pohľadom, kým stále zatínal zuby, prudko dychčal a snažil sa odkloniť súperovu dýku. Naše oči sa stretli a vtedy som pochopila, že to vzdal. Lúčil sa so mnou.

Moja srdce sa šialene rozbúchalo, s výkrikom a bez rozmyslu som sa vrhla smerom k nim aj napriek mužovi, ktorý mi stál v ceste. Ten to nečakal a ja som telom vrazila rovno doňho, až sme obaja dopadli na zem. Ocitla som sa na ňom a tentokrát neváhala, podrezala som ho.

Rýchlo som vystrelila na nohy, keď som zbadala cícerok krvi na Darrelovom krku.

Nie, nie, nie! Len to sa mi ozývalo v hlave. Darrel nemôže umrieť! Už som išla zaútočiť na jeho protivníka, keď ma zozadu ktosi schmatol za obe zápästia, až som vykríkla bolesťou.

„Čo tu robí taký pekný kvietok?" pošepol mi do ucha, kým sa mi očiach nahromadili slzy bolesti a zúfalstva.

„Niekto ako ty nepatrí na bojisko, je ťa tu škoda," pošepol mi do ucha slizko a ja som vedela, čo zamýšľal. Neraz som počula o tom, čo bojovníci bežne robili ženám počas boja alebo po ňom. Zúfalo som sa začala mykať a očami našla tie Darrelove.

V ich sa zračila toľká panika a zlosť, no stále bol skľúčený pod mužom.

„Pusti ma!" zvrieskla som, kým ma ťahal preč. Kopala som nohami, ale on sa len smial. Zúfalo som kričala, prečo sa mi nikto nepokúsil pomôcť?!

„Nerida!" ozval sa Darrelov priškrtený hlas. Zúfalý, zlomený.

Z očí mi tiekli slzy, hádzala som sa, kopala, no nič nepomáhalo. Pozerala som na Darrela, on na mňa, ale útočník ma rýchlo odtiahol za najbližší stĺp a zablokoval mi výhľad.

„Nie!" zvrieskla som. On ma však ignoroval, oprel ma o stĺp a už sa mi pokúšal strhnúť nohavice.

Pozeral na mňa lačne, šialene a mňa takmer naplo na zvracanie. Ako mohol mať uprostred tohto všetkého ešte chuť na niečo také?! Chorý bastard!

Chvíľu si len vychutnával zúfalstvo na mojej tvári, kým som sa mu snažila vytrhnúť. A zrazu sa do jeho oka zabodla dýka.

V panike som uskočila a on dopadol na zem.

„Nerida!" ozvalo sa z diaľky a ja som spoznala Darrelov hlas. Kto ma teda zachránil? Obzrela som sa na vedľa seba. Mauris. Nikdy som nebola radšej, že som videla jeho peknú tvár a strapaté svetlohnedé vlasy.

„Poď, princezná."

Chcela som sa mu vrhnúť okolo krku a objať ho, ale nemali sme čas. „Darrel?!" zvolala som s vystrašeným pohľadom smerujúcim na Maurisa.

„Runal už je pri ňom."

Neskutočne sa mi uľavilo. Rozbehli sme sa k nim dvom, Runal práve zhadzoval mŕtvolu rebela z Darrela a pomáhal mu na nohy. Ihneď som sa mu vrhla okolo krku a roztrasene ho zovrela. Obaja sme boli nažive. Ešte nič nebolo stratené.

No moja úľava netrvala dlho.

Keď sme sa od seba odtrhli, boli sme obkľúčení. Ocitla som sa uprostred živého štítu, ktorý okolo mňa vystavali Darrel, Runal a Mauris. Z každej strany na nás však útočili.

Nemali sme šancu. Nevládali sme. Všetci dychčali a len z posledných zvyškov síl ešte držali vztýčené zbrane.

Blížil sa nás koniec.

V tom sa ozval zvláštny zvuk. Najskôr nenápadne, potichu, ale postupne silnel, až sa jeden bojovník za druhým, vrátane nás, zmätene obzeral. Stále však neprestávali bojovať a naše šance s každou sekundou klesali.

Klop, klop.

Klop, klop.

Rýchlejšie a hlasnejšie, až zvuky boja takmer zanikli v dupote kopýt.

A v tom sa stalo niečo, čo nikto nečakal. Pri vstupe do trónnej sály sa zjavil nádherný biely kôň s jazdcom v brnení. Pridal, až po chvíli plnou rýchlosťou cválal naprieč sálou smerom k trónu. Bojovníci len tesne odskakovali spod jeho kopýt.

To ale nebolo všetko. Za ním sa objavili ďalší bojovníci na koňoch, kým sa na balkóny vyrútilo množstvo rytierov v brneniach, ktoré neboli kráľovské, až ich po chvíli celé zaplnili. Vytiahli luky a namierili ich smerom nadol. Na nás všetkých, ktorí sme bojovali v sále pod nimi.

Prestalo sa bojovať, všetci sme civeli na to, čo sa dialo.

Prvý jazdec medzitým docválal k pódiu, elegantne zoskočil z koňa a zvrtol sa smerom k sále. „Dosť!" zvolal hlas.

Nie mužský, ako som čakala, ale ženský a veľmi známy. Nurila. Z hlavy si zložila striebristú prilbu a uvoľnila svoje blonďavé vlasy. Z hrdla mi unikol vzlyk úľavy, keď sa priamo pri nás ocitol rytier na koni a vystrel ku mne ruku. „Princezná, poďte so mnou, prosím."

Obzrela som sa na Darrela, ktorý už medzitým vysadol na koňa, ktorého mu uvoľnil ďalší. Prijala som ponúknutú ruku, rytier ma vytiahol k sebe na koňa a cválali sme priamo k Nurile.

Onedlho sme aj s Darrelom stáli pri nej na pódiu, keď spustila: „Môžete bojovať ďalej, ale dlho neprežijete," ukázala na balkóny a jazdcov rozmiestnených po sále. „Na čo zbytočne plytvať ďalšími životmi?"

Zbehlo sa to tak rýchlo. Pred chvíľou som si myslela, že sme mŕtvi. A teraz som stála vedľa svojej sestry v brnení a neverila vlastným očiam. Odkiaľ vzala toľko rytierov? Odkedy si obliekala brnenie? Jej mládežnícke rebélie sa napokon ukázali ako užitočné. Princezné totiž nemali jazdiť na koni, mali sa voziť v kočoch a užívať si výhľad z okienka. No ona si vynútila, aby sa to mohla naučiť. Nikdy by mi nenapadlo, že to raz takto veľkolepo využije.

Rebeli ako aj rytieri sa zdráhali, niektorí dokonca odhodili zbrane a vo mne sa zažala nádej. Nechápala som... Nič. Ale nedokázala som zabrániť úsmevu, ktorý sa mi predral na tvár.

Pohľad z pódia na sálu bol strašný. Telá, krv, smrad, špina, smrť.

No nádej to všetko zatemňovala. Moja sestra to dokázala.

V sále sa rozhostilo ticho, rebeli aj rytieri sa zmätene obzerali okolo seba, akoby si neboli istí, čo robiť.

V tom však ticho preťali odhodlané kroky. Zbadala som jedného z rebelov, ako sa zúrivo približoval k pódiu a zrazu zvrieskol: „Mne stačí jeden život. Toho zradcu!"

Kým sa ktokoľvek z nás stihol spamätať, letela k nám dýka mieriaca priamo na Darrela a moja nádej sa v sekunde udusila.

Urobila som jedinú vec, ktorá mi v tej chvíli dávala zmysel. Vrhla som sa k Darrelovi, aby som ho odstrčila, lenže dýka bola príliš rýchla a ja príliš pomalá. Posledný krát som sa zadívala do tých tmavohnedých očí, ktoré boli teraz vystrašené, spanikárené.

Pohltila ma bolesť, môj dych sa zasekol a tričko mi vlhlo závratnou rýchlosťou. Dopadla som na zem. Posledné, čo som vnímala, bolo, že ma Darrel zovrel do náručia a niečo kričal. Potom mi čosi šepkal do ucha. Hoci som ho nepočula, vedela som, čo mi povedal. „Vydrž. Nemôžeš umrieť!"

Ale mýlil sa.

Mohla som. 

***

Za koniec tejto kapitoly ma asi budete chcieť roztrhať. :D Toto bola posledná akčná kapitola. Čaká nás ešte jedna pokojnejšia a epilóg.