Nerida

Cestou do vlastnej komnaty ma mátali výčitky. Nurila nemala právo vyberať si muža a ani sa s nijakým zbližovať, ale keď raz zasadnem na trón, mohla by som to zmeniť a dopriať aspoň svojej sestre nádej na lásku.

Dokázala by som byť taká nesebecká?

Moje činy hovorili samy za seba.

Zneužila som svoju moc, navyše som zradila sestru a napokon z toho mala len sklamanie. Matka síce vždy hovorila, že naša moc sa nedá zneužiť, je naším právom ju používať. Prastará mama predsa nepoložila život preto, aby sme sa trápili zakaždým, keď použijeme mágiu, ktorú nám dopriala.

Ale ja som sa na to dívala inak. Vždy som si predstavila, aké by bolo ocitnúť sa na opačnej strane. Na strane ovládaného. Uvedomovala som si, že nám naša moc poskytovala bezpečie, a preto som si ju vážila. Neustále som si však hovorila, že inak ako na obranu svoju moc nepoužijem.

A napokon som podľahla a zneužila ju tým najprimitívnejším spôsobom. Aby ma pobozkal muž, ktorý po tom ani náhodou netúžil. Nielenže som zneužila svoju moc, ale aj jeho. Donútila som ho k niečomu intímnemu, čo by z vlastnej vôle neurobil.

Bola som úbohá chudera.

Biela mramorová chodba už bola zahalená v tme, osvetľovalo ju len niekoľko slabých sviečok. Pristúpila som k oknu, odkiaľ som mala krásny výhľad na blikajúce svetlá mesta.

Oprela som sa o rímsu a sťažka si povzdychla.

Výčitky mi nepomáhali a nič neriešili, ale aj tak som ich nedokázala potlačiť. Vzťah s Nurilou bol už teraz priveľmi krehký a keby som sa jej priznala, možno by som uľavila svojmu svedomiu, ale náš vzťah by som už asi nezachránila.

V hĺbke duše som ju mala stále rada a dúfala, že aj ona mňa. Hoci som tú lásku už pár rokov necítila.

Nechcela som sa však ďalej trápiť. Čo sa stalo, sa už neodstane, ale aspoň som si sľúbila, že svoju moc už nikdy takto hanebne nezneužijem.

Občas som si želala byť bežným človekom. Keď ste mohli mať všetko, bolo čoraz ťažšie zachovať si vlastnú tvár a zásady. Tých som sa ale nemienila vzdať ani napriek môjmu nedávnemu prešľapu.

Vyrušil ma neurčitý zvuk, až som sa s podvihnutým obočím pozrela za seba a započúvala sa do ticha tlmene osvetlenej chodby.

Pokrútila som hlavou. Asi sa mi to len zdalo, chodba bola prázdna. A možno som len počula stráže na obchôdzkach.

Otočila som sa späť k oknu a v mysli sa mi rozprúdila ďalšia vlna myšlienok. Zajtra padne definitívny verdikt ohľadom muža, s ktorým budem najbližšie mesiace zdieľať posteľ a svoje telo. Mala by som sa rozhodnúť.

Lenže všetci muži z plesu sa mi zlievali do jednej nesúvislej machule. Pamätala som si len pár mien, ale ani k tým som nedokázala priradiť tváre.

Opäť sa ozval zvuk, tentoraz omnoho bližšie.

Už som sa išla prudko zvrtnúť, keď mi na nose a ústach pristála niečia ruka. Druhá ma schmatla okolo pása. Nedokázala som sa pohnúť ani zakričať. Pohltila ma žeravá panika. Metala som nohami a rukami, ale všetko bolo márne.

Snažila som sa upokojiť svoje dýchanie, ktoré prichádzalo len vo vyplašených záchvevoch a navyše mi ho sťažovala útočníkova ruka. Bradu mi tlačila dohora, nedokázala som otvoriť ústa.

Srdce mi splašene búšilo, končatiny sa chveli a v tom mi útočník zapchal nos.

Po chvíli ma pľúca pálili z nedostatku kyslíka, ktorý som nasávala len cez zuby pritlačené k sebe.

Mala som si šetriť vzduch, ale racionálne zmýšľanie podľahlo strachu. Opäť som sa začala metať, s ním to však ani nehlo. Stláčal mi nos a ústa a v mojom zornom poli sa objavovali tmavé škvrny.

Nechápala som, čo sa dialo, prečo ma niekto napadol a čo tým chcel dosiahnuť. Moje vnímanie sa však zúžilo len na snahu udržať sa pri vedomí. 

Namiesto toho, aby som sa upokojila a pokúsila sa doplniť míňajúci sa kyslík, som sa začala mykať ešte zúrivejšie. Len okrajovo som vnímala kovovú chuť v ústach, asi som si zahryzla do jazyka.

Drali sa zo mňa neurčité tlmené zvuky, videla som stále menej zreteľne.

A potom ma pohltila temnota.

***

Zaerdžanie koňa.

Otriasanie sveta.

Pokúsila som sa otvoriť ťažké viečka, ale keď do nich prenikol kúsok ostrého svetla, opäť som ich silno prižmúrila. Zamrnčala som.

Na tvári som pocítila čosi kožené. Rukavica?

Nestihla som to identifikovať, keď sa aj ten obmedzený svet opäť stratil.

***
Znova sa všetko otriasalo. Tentokrát som však neotvorila oči.

Snažila som sa využiť iný zmysel. Sluch.

Začula som tlmené hlasy. „Myslíš, že sa to nikdy nedozvie?"

„Dozvie. Ale ešte nie."

Šepkali, nedokázala som identifikovať, či boli ich hlasy známe.

„A nie je to jedno?"

„Nie."

Napokon som sa pokúsila otvoriť oči a po chvíli sa mi to podarilo. Všade bola tma. Nevidela som viac, než keď boli zatvorené.

Hlasy utíchli, ako aj všetko ostatné. Opäť ma pohltila temnota.

***

Konečne som sa skutočne prebrala. Pod sebou som cítila mäkký matrac, na sebe prikrývku a cez zatvorené viečka ma pálili ostré lúče slnka. Akoby som bola vo svojej izbe.

Snívalo sa mi to?

Keby ma niekto uniesol, asi by som bola priviazaná niekde na stoličke. Prečo by mi poskytovali posteľ?

Neotvárala som oči, chcela som ešte pár chvíľ ostať v sladkej nevedomosti. Tušila som, že keď ich napokon otvorím, môj život už nikdy nebude ako predtým.