Nerida

Dychčiac sme vbehli do tmavej chodbičky, zatresli za sebou dvere a obaja sa o ne opreli. Kútikom oka som sa obzrela na Darrela, ktorý ma pozoroval.

Tváril sa priam ľútostivo a ja som aj bez slov vedela, na čo myslel. Na to, že som tu nemala byť, že som nemala tieto hrôzy vidieť na vlastné oči a zažiť ich na vlastnej koži.

Stále sme sa držali za ruky, prudko dýchali, opierali sa o zatvorené dvere a pozerali sa jeden na druhého. Pohladila som ho palcom po chrbte dlane a šepla: „Sme v tom spolu, pamätáš?" Napriek hrôze som sa pousmiala a on mi trpký úsmev opätoval.

„Pamätám a nikdy nezabudnem," povedal už s vážnym výrazom. Naklonil sa ku mne a venoval mi dlhú, až zúfalú pusu na líce.

Nechcela som si ani predstaviť, že by dnešok jeden z nás neprežil. Preto som ho od seba odtisla. „Na všetko toto budeme mať dosť času potom. Budeme," zdôraznila som. „Teraz máme na práci iné veci," dodala som prísne, na čo sa uškrnul a moje srdce poskočilo.

Ten jeho úškrn, ktorý som kedysi nedokázala vystáť, by som teraz najradšej vídala každý deň až do konca života. A ten snáď tak skoro nenastane.

„Racionálna ako vždy," pohladil ma po líci s pohľadom fixovaným na moje pery.

Adrenalín v kombinácii s jeho blízkosťou a tým hypnotizujúcim hlasom mi roztriasol kolená. „Nie celkom vždy," odvetila som s výdychom a ešte raz ho pobozkala.

Po chvíli sme sa od seba silou tej najväčšej vôle odtrhli a ja som sa opäť zadívala do tmavohnedých očí. „Poďme to skončiť."

***

Ruka v ruke sme kráčali úzkou tlmene osvetlenou chodbou. Na chvíľu sa zvuky boja zoslabili, až boli takmer nepočuteľné, no ako sme sa blížili k druhým dverám, opäť zosilneli.

Naposledy sme sa na seba pozreli, naše úsmevy boli silené. Roztrasenou rukou som sa natiahla po kľučke, kým som sa snažila si do mysle vryť aj ten najmenší detail Darrelovej tváre.

Nemusela som sa príliš snažiť, jeho črty, jazvu v obočí a aj tú nad perou, by som z mysle nedostala, ani keby som chcela. Jeho vôňa, ktorá pripomínala svieži les po búrke, jeho ostrá sánka, ktorá by dokázala porúbať drevo, každá vlnka, ktorú utvárali jeho vlasy... Všetko bolo vryté do najhlbšieho kúta mojej duše a srdca.

To momentálne s každým úderom trieštilo moju hrudnú kosť.

Konečne som otvorila dvere a odhalil sa nám pohľad na krvavý chaos. Nachádzali sme sa niekoľko metrov od pódia, na ktorom stál trón. V tejto časti sály prevažovali rytieri, no aj sem sa už prebojovalo niekoľko rebelov. Matka musela predpokladať blížiacu sa hrozbu, pretože v paláci sa snáď ešte nikdy nezišlo toľko rytierov pokope.

Len zlomok sekundy som sa obzerala naokolo, keď som opäť zachytila záblesk zlatých vlasov pomedzi čepele, pevné telá, či už nehybné alebo bojujúce, a krv.

Zaostrila som a uvedomila si, že matka stála uprostred živej barikády rytierov chrániacich ju vlastným telom. Ich štít sa ale rýchlo rozpadal.

Stále som však nevidela Eulisa a na to, aby sme túto pohromu zastavili, sme ich potrebovali oboch. Iba oni mohli obom stranám prikázať, aby prestali bojovať.

Chytila som Darrela a spoločne sme sa zakrádali poza stĺpy smerom k pódiu. Zastali sme pri poslednom a spoza neho pozorovali dianie pred sebou. Pred matkou už stálo len pár mužov v brneniach, zatiaľ čo sa k nej blížila skupina rebelov.

Dlaňami som sa opierala o kamenný stĺp a očami sa zúfalo pokúšala nájsť Eulisa. Kam len mohol zmiznúť? Prečo nebol pri bitke rozhodujúcej o budúcnosti kráľovstva?

A v tom, ako odpoveď na moju otázku, sa jeho statná postava vyrútila pomedzi skupinu bojujúcich rebelov akurát v okamihu, keď padol rytier, ktorý stál presne pred mojou matkou.

Tá stála hrdo a nebojácne a ja som ju v tej chvíli napriek všetkému obdivovala.

Ostávalo jej ešte pár rytierov bojujúcich s rebelmi, no ich formácia chrániaca matku sa rozpadla, rovnako ako tá Eulisova. Ocitli sa oproti sebe, dva svety sa zrazili a čas akoby zastal, kým naokolo nich panovalo šialenstvo a boj o holý život.

Každú druhú sekundu niekto zomrel, buď rytier alebo rebel, no matka s Eulisom na seba dlhú chvíľu len nehybne a nečinne hľadeli.

Ako zhypnotizovaní podišli k sebe. To bola naša chvíľa, aby sme zakročili a donútili ich ukončiť tento krvavý kúpeľ. Vybehli sme spoza stĺpu, a keď sme dobehli bližšie a ja som mohla matke zreteľne vidieť do tváre, zarazila som sa uprostred kroku.

Priamo pred mojimi očami sa matkina desaťročiami vycvičená maska rozpadla. No nebol to strach, ktorý sa odrážal v jej očiach. Ani hrôza, ani zdesenie.

Nie, nič z emócii, ktoré by som tam čakala, som nenachádzala.

Bolesť.

Psychická a taká silná, až spôsobila aj fyzickú. Tvár zvraštila v bolestnej grimase, a hoci bola stále vystretá, chytila sa za brucho a druhou rukou za hrudník, akoby sa najradšej schúlila do klbka a plakala. Alebo vracala. Možno oboje naraz.

S vyvalenými očami som si ju prezerala a pomaly, krútiac hlavou, som pohľadom zablúdila k veliteľovi rebelov oproti nej.

Tušila som, čo uvidím, no keď som zbadala, že jeho výraz takmer zrkadlil ten jej, prišlo mi zle a skoro sa mi podlomili kolená. Jediné, čo ich odlišovalo, boli jeho ruky, v ktorých držal zbrane, a prudko sa nadvihujúci hrudník. Pocity sálajúce z ich boli totožné a takmer nerozlúštiteľné.

Takmer.

Pretože to, čo sa medzi nimi natiahlo ako zápalná šnúra sľubujúca výbuch som spoznala na vlastnej koži.

Nenávisť. Láska. A tenká hranica medzi nimi, ktorú bolo možné prekročiť obomi smermi.

Oni ju prekročili tým nesprávnym. Kedysi sa milovali a dnes sa nenávideli, hoci štipka lásky ostala. A za tú sa nenávideli ešte viac.

Stačil jeden pohľad a ja som vedela, že sa dívam na ľudí, ktorí ma mali vychovávať a chrániť. Spoločne, bok po boku.

Stále som krútila hlavou, keď som sa k nim rozbehla. Darrel sa ma snažil zachytiť, no ja som sa mu s výkrikom vytrhla a pridala. Len zázrakom ma nikto z bojujúcich nezasiahol.

Stále som odmietala uveriť tomu, čo sa práve zhmotnilo pred mojimi očami. Že moji rodičia sa znenávideli natoľko, aby boli obaja ochotní obetovať svoju dcéru, ktorú mali milovať a chrániť, len preto, aby sa jeden druhému pomstili.

No stačili mi dve zlomené slabiky z úst mojej matky, ktoré ma prikovali do zeme a zabránili mi pokračovať ďalej. „Eulis." Moje srdce sa zlomilo rovnako ako jej hlas. Do poslednej chvíle som dúfala, že ma klamali zmysly, že sa mi to len zdalo. Že to nemohla byť pravda a moji rodičia nemohli byť natoľko pohltení mocou, aby ma obaja pokojne obetovali pre vlastné ciele. No nikdy, nikdy v živote som ju nevidela a nepočula až takú zlomenú. A vedela som, že len jediný človek ju dokázal dostať na jej absolútne dno.

Môj otec.

A tak som hľadela na ľudí, ktorí sa kedysi milovali tak, aby spolu splodili dve dcéry, sľubovali si večnú lásku a spoločné prekonanie všetkých prekážok.

Teraz stáli na čelách dvoch proti sebe bojujúcich armád, zatiaľ čo ich dcéra postávala obďaleč, rukou sa oprela o stĺp a snažila sa nadýchnuť.

Zrak mi dopadol na Eulisov majestátny meč. Až v tej chvíli matné a potlačené spomienky vyplávali na povrch. Nebol to len pocit. Naozaj som ho poznala.

V hlave sa mi ozval detský smiech a objavil sa lúč slnka odrážajúci sa od vyleštenej čepele. Drsný hlas plný lásky volajúci moje meno.

Pery sa mi roztriasli, kolená podlomili a z hrdla mi unikol vzlyk. Všetko mohlo byť úplne iné, keby... Keby sa dvaja ľudia, ktorí ma mali milovať viac ako čokoľvek, nerozhodli moc milovať viac. Keby ich neviedla nezmyselná nenávisť a pomsta.

Celý čas, čo som sa snažila nepadnúť na kolená, som mala silno prižmúrené oči. S hlbokým nádychom som ich otvorila, a keď som sa zadívala na svojich rodičov, necítila som nenávisť. Ľútosť a žiaľ. Plakala som za nich. Za to, ako túžba po moci zničila ich lásku, ich samotných. Stáli oproti sebe, matka stále v nádhernej róbe, vlasy mala trochu strapaté. Eulis, môj otec a veliteľ rebelov, ju prevyšoval, hlavu mal sklonenú, matka zase zaklonenú. Priam neveriacky na seba pozerali a ja som mala chuť sa k nim rozbehnúť, poriadne nimi zatriasť, aby sa spamätali, ale nenachádzala som silu ani vôľu.

Bolo neskoro.

Nenávisť ich posadla a kúsok po kúsku ich duše rozožrala, prerástla nimi a vyhubila všetko zdravé a krásne. Ostala len ona.

A tá úbohá štipka lásky, ktorá ich tváre bolestne skrúcala.

Eulis natiahol ruku k matke, priložil dlaň k jej lícu a aj z diaľky som videla, že sa jeho oči zaleskli, kým matkine líca boli už dávno zmáčané slzami.

To už som sa viac neudržala na nohách a dopadla na zem, nariekajúc za prísľubom toho, čo mohlo byť. Aký život sme s Nurilou mohli mať, keby láska v ich príbehu zvíťazila.

Matkin hrudník sa viditeľne otriasal vzlykmi, keď zavrela oči a poddala sa jeho dotyku. V jej ruke sa leskla nenápadná dýka, a keď ju priložila k Eulisovmu srdcu, rozplakala sa ešte viac.

On jej chytil zápästie, zatiaľ čo ju druhou rukou stále hladil po líci.

Z druhej odhodil meč a spoza pása si tiež vytiahol dýku. Jeho ruka sa triasla, nechcel ju použiť. A vo mne sa zažala iskierka nádeje. Možno to predsa len neskončí takto. Možno keď sa opäť uvideli zoči-voči, spomenuli si, ako sa kedysi milovali, a ich nezmyselná nenávisť skončí.

No matka ho tiež chytila za zápästie a jeho dýku si priložila ku krku. Prebehla medzi nimi akási zvrátená dohoda, akési posledné zmierenie, na znak ktorého nenápadne prikývli. Keby sa navzájom nechali nažive, neodpustili by si to. Ale neodpustili by si ani to, že jeden z nich zabil toho druhého, kvôli tomu úbohému kúsku srdca, ktorý im zostával.

Vtedy som to pochopila. Neexistovalo iné východisko.

Spustil sa zo mňa hysterický plač, na čo sa obaja trochu mykli a prižmúrili oči, bolesť z nich sálajúca bola priam hmatateľná. No neobzreli sa na mňa, ani na zlomok sekundy zo seba neuhli pohľadom.

S vyvalenými a zaslzenými očami som sa na nich dívala a nedokázala pochopiť, ako sa z dvoch milujúcich ľudí mohli stať úhlavní nepriatelia. Ako sa mohli znenávidieť natoľko, aby boli schopní obetovať doslova čokoľvek. A nakoniec sa zabiť navzájom.

Ale zároveň som tomu dokonale rozumela.

Láska, nenávisť. Ani spolu, ani bez seba. Ak zomrieť, tak bok po boku.

A v tej chvíli obe dýky našli svoj cieľ. A obaja moji rodičia padli na zem v objatí. Mŕtvi. 

***

Viaceré ste predpokladali, že by Eulis mohol byť Neridiným otcom. Mali ste pravdu, skvelo ste čítali medzi riadkami. Náznakov veľa nebolo a aj tak ste to odhalili, ste šikovné. :) No aj tak sa neviem dočkať, čo poviete na túto kapitolu.