Nerida

„Sme tu, tak hovor," prikázal Eulis, keď sme sa utáborili neďaleko hlavného mesta. Tejto chvíle som sa obávala. Nastal čas vyklopiť informácie.

Váhavo som sa obzrela na Darrela, ktorý so zaťatou sánkou pohľadom prepaľoval veliteľa rebelov. Stáli sme osamote pri našom koči a ja som bola rada, že sme aspoň nemali svedkov.

Zhlboka som sa nadýchla a spustila: „Aby sme kráľovnú pripravili o schopnosť, musíme zničiť tri predmety. Dva z nich mám u seba."

Eulis si prehrabol svetlohnedé vlasy a zadíval sa na mňa zelenými očami, ktoré obkresľovali početné vrásky. „A tretí?"

„Po tretí musím ísť. Teraz."

„Kam?!" štekol, až Darrel vytiahol ruky z vreciek a vykročil predo mňa. Zachytila som ho, venovala mu uisťujúci pohľad a obišla ho.

„Do mesta," povedala som čo najpokojnejšie.

„A to ti mám veriť, že nepôjdeš varovať svoju matku, že sme tu? Možno to bol tvoj plán od začiatku. Zhromaždiť rebelov a priniesť ich ako darček pre tvoju drahú mamičku," syčal, až som čakala, kedy si odpľuje.

„Darrel tu ostane s vami ako poistka toho, že sa vrátim. Sama a s predmetom, ktorý potrebujeme."

Darrel samozrejme nebol z tejto možnosti nadšený, ale našťastie sme ju prebrali dopredu, a keď som navrhla, že so mnou pôjdu Mauris s Runalom, trochu sa upokojil. Predsa som sa chystala len ku Keyle a nie do paláca.

Veliteľ rebelov sa zamyslel, prehrabol si zarastenú bradu a napokon prikývol. „Dobre, máš dve hodiny. Ak sa dovtedy nevrátiš, Darrel zaplatí životom."

Zaťala som zuby a v žilách sa mi rozliala zlosť. Rátala som s tým, no aj tak mi to až bolestne pripomenulo, že rebeli neboli našimi spojencami. Nie naozaj. Spolupracovali sme nie preto, že sme chceli, ale museli.

A tak som prikývla, lebo mi nič iné neostávalo. Dve hodiny by mali byť dosť. Ak Nurila zvládla svoju úlohu, získala korunu a priniesla ju ku Keyle.

***

O niekoľko minút sme sa už s Runalom a Maurisom zakrádali uličkami hlavného mesta. Bolo tam živo, odvšadiaľ sa ozývala vrava, pokriky obchodníkov a smiech detí. Akoby nikto z obyvateľov netušil, čo sa v skutočnosti dialo. Že následníčka trónu a jej sestra zradili kráľovnú a chystali sa ju zvrhnúť pomocou rebelov zhromaždených neďaleko mesta. Stavila by som sa, že matka môj útek držala v tajnosti.

Vonku bolo príjemne, hoci pod mrakom, no moje ruky boli ľadové. Čo ak sa Nurile nepodarilo získať korunu a ujsť z paláca? A kam vôbec mohla ísť? Dúfala som, že ju nájdem u Keyly.

Nerátala som s možnosťou, že ich matka odhalila a Keyla v tejto chvíli už možno bola popravená. Odmietala som si pripustiť niečo také.

Dorazili sme do chudobnejšej časti mesta, ale aj tak by sa nedala nazvať biednou. V hlavnom meste sa mali všetci podľa možností dobre. Určite lepšie ako ľudia v osadách, vďaka ktorým sme každý deň mali čo položiť na stoly.

Na konci nedlhej ulice olemovanej prízemnými murovanými domčekmi som už zbadala ten Keylin. Zhlboka som sa nadýchla, až sa mi ranný vzduch pred tvárou zhmotnil do pary. Runal s Maurisom ma mlčky nasledovali. Prišli sme k domu. Nechcela som klopať na predné dvere, a tak som ho radšej obišla a snažila sa zaloviť v pamäti, ktoré okno patrilo Keyle. Nechodila som sem často, za celé roky som tu bola možno dva-trikrát. Bolo príliš riskantné zakrádať sa tak ďaleko od tajnej chodby vedúcej do knižnice paláca. Teraz som sa nad tou myšlienkou uškrnula. Už som urobila aspoň milión oveľa riskantnejších vecí.

Na boku domu sa nachádzali dve okná. Šanca päťdesiat na päťdesiat, že trafím to správne.

Opäť som sa nadýchla. Okná boli len niekoľko centimetrov nad mojou hlavou, preto som tam bez problémov dotiahla. Pravé alebo ľavé?

Dovnútra som nevidela, závesy boli zatiahnuté, no nemala som času nazvyš, a tak som sa natiahla k ľavému, ktoré bolo bližšie pri mne, a zaklopala naň. Nič sa nedialo a ja som sa nervózne obzerala, či nás tu niekto nezbadá. Našťastie sme boli na konci ulice, kam veľa ľudí nechodilo.

Keď prešlo ďalších niekoľko sekúnd a na zaklopanie nikto nereagoval, podišla som k druhému oknu. Moje zmysly boli našponované na maximum.

„Nerida, si to ty?" Mykla som sa šokom a takmer som odpadla z toho, ako závratne sa mi rozbúšilo srdce. Nebol to Keylin hlas, ale starší a mužský.

Pozrela som sa smerom k oknu, na ktoré som klopala ako na prvé. Môj niekdajší učiteľ si ma prezeral s vyplašeným pohľadom. Bože, tak zostarol, odkedy som ho naposledy videla. Viečka mal poklesnuté, vrásky omnoho hlbšie a chrbát ohnutý. Keď sa naše pohľady stretli, vedela som, že nemalo zmysel popierať moju identitu.

„Dobrý deň," pousmiala som sa. Videla som ho rada, len keby to mohlo byť za iných okolností. „Je tu Keyla?"

Obzrel si Runala s Maurisom a potom pohľad zabodol späť do mňa. Bol nečitateľný, no zjavne napätý. „Poď dnu," povedal. „Ale sama."

Neušlo mi, že mi neodpovedal. Obzrela som sa na Runala s Maurisom, tí na mňa hľadeli s tichou otázkou v tvárach. Ja som nenápadne prikývla, znak toho, nech ma počkajú vonku.

Keylin otec mi otvoril dvere a ja som bez váhania vošla do skromného príbytku. Zaslúžili si viac. Muž s jeho inteligenciou a pedagogickými schopnosťami by mal žiť prinajmenšom v skromnejšom paláci.

„Nerida, neviem, o čo ide, ale viem, že by si mojej dcére neublížila, len preto som ťa pustil dnu. Keyla je v izbe, ale, prosím, ponáhľaj sa. Nechceme problémy."

Prezerala som si starého muža predo mnou, hľadela do jeho tmavých očí a preklínala sa za to, že som ich oboch musela takto ohrozovať. Chcela by som mu, im obom, toho toľko povedať, za všetko poďakovať, za zmysel pre spravodlivosť, ktorý zjavne koloval v ich krvi. Ale nebol čas, preto som len vďačne prikývla a rovno zamierila za Keylou do jej malej izbietky. Spala.

Podišla som k nej a jemne ju potriasla za rameno. „Keyla, vstávaj."

Vytrhla sa zo spánku, spod vankúša vytiahla dýku a takmer ma ňou zasiahla. Keby som nebola príčinou jej stresu, možno by som sa aj zasmiala. No teraz mi do smiechu vôbec nebolo. Moja najlepšia kamarátka sa bála o svoj život a to len kvôli mne.

„Keyla! To som ja," zvolala som, keď sa stále oháňala dýkou. Chytila som ju za obe zápästia a donútila ju pozrieť sa mi do očí.

„Prepáč. Odkedy mám tú korunu, som trochu nesvoja..."

Zo srdca mi spadol balvan veľkosti celého kráľovstva. „Takže ju Nurila priniesla?" Keyla sa na miesto odpovede zohla pod posteľ. Keď sa otočila späť na mňa, v rukách držala matkinu korunu. Ohúrená som ju vzala do rúk a prezrela si ju. Vážila naozaj aspoň päť kíl. Bola nádherná. Veľkolepá.

Odtrhla som z nej zrak a pozrela späť na moju rozospatú kamarátku. „A kde je Nurila? Kam išla?"

Keyla pohľad zabodla do zeme a mňa zabolelo v hrudi. „Nepovedz, že je v paláci."

„Ja... neviem. Nurila... ona..."

„Čo, Keyla?! Hovor."

Zhlboka sa nadýchla a nabrala odvahu pozrieť sa mi späť do očí. V jej tvári nebolo ani stopy po typických jamkách a ja som vedela, že ma čakali zlé správy. Nemýlila som sa.

„Nurila zmizla."

Môj vystresovaný mozog odmietal prijať túto informáciu. Ako mátoha som si sadla na Keylinu posteľ a prehrabla si vlasy. Koruna mi spočinula v lone a jej váha ma tlačila viac než v skutočnosti mohla. „Akože zmizla?"

„Doniesla mi korunu. Bola pobalená, zjavne na úteku. Povedala, že sa mi ozve, keď to bude bezpečné – o deň alebo dva. Nechcela povedať, kam išla. Prešiel týždeň a nič. Zľahla sa po nej zem."

***

Stále som sa nespamätala z Nurilinho zmiznutia, no momentálne som s tým nedokázala nič robiť. Ostávalo mi dúfať, že bola v bezpečí niekde ďaleko, a keď sa nám podarí zvrhnúť matku a situácia sa upokojí, vráti sa. Napokon zmiznúť bolo to najmúdrejšie, čo mohla urobiť. Nepripúšťala som si možnosť, že sa jej niečo stalo.

Čas, ktorý nám dal veliteľ rebelov, sa rýchlo krátil a ja som sa musela aj s korunou vrátiť späť k rebelom pred uplynutím dvoch hodín.

***

Dve hodiny sa ukázali ako prísny časový limit, ale tesne sme to stihli. Hneď ako sme dorazili do rebelského kempu, sme sa stretli s Eulisom neďaleko nášho koča. Vysypala som kráľovské klenoty z batoha a tie s buchotom dopadli na zem. Veliteľ si ich mlčky prezeral, v jeho tvári sa mihlo prekvapenie.

„To je kráľovnina koruna?" opýtal sa, stále z nej nespúšťal zrak.

„A koho iného?" zaironizoval Mauris. „Asi nie vaša. Aj keď by asi pekne vyzdvihla vaše zelené oči."

Darrel sa uškrnul, kým Eulis Maurisa obdaroval tým najvražednejším pohľadom zo všetkých. „Kde ste zohnali tohto šaša?" zavrčal a mne napriek vážnej situácii prišlo smiešne.

Celé to vlastne bolo viac ako bizarné. Stáli sme tu – ja, následníčka trónu, veliteľ rebelov, zradca zradcov alias Sinerrata jeho dvaja protikladní priatelia - nad kráľovskými klenotmi, ktoré mali moc zrušiť našu schopnosť a ukončiť matkinu krutovládu. A oni sa tu navyše doťahovali ako malé deti.

„Vlastne je to jedno," povzdychol si veliteľ. „Ako ich treba zničiť?"

Vymenila som si nervózny pohľad s Darrelom, čo Eulisovi neušlo. „Vy neviete?!"

„No... Možno ich stačí len rozseknúť," navrhla som. „Budeme vedieť, či to funguje, pretože o schopnosť prídem aj ja. Určite niečo ucítim."

„Všetko ostatné je pripravené?" opýtal sa Darrel Eulisa a ten prikývol. Dohodli sme sa totiž, že hneď ako zničíme klenoty, nabehneme do paláca, použijeme tajnú chodbu, ktorou privedieme čo najviac rebelov, matku prepadneme a donútime ju vzdať sa trónu.

Rebeli už čakali pripravení v tajnej chodbe na náš signál. My sme pre istotu ostali za bránami mesta, keďže sme netušili, čo bude sprevádzať zničenie klenotov.

Mali sme plán, boli sme pripravení a vlastne to znelo celkom jednoducho. Ale všetci sme si uvedomovali, že to tak určite nepôjde.

Stále platila dohoda, že matke neublížia a ja som dúfala, že ju Eulis neporuší. Zatiaľ neurobil nič, čím by vzbudil podozrenie, no psychicky som sa pripravovala na všetky možné scenáre.

„Dobre, tak to teda skúsime," povedal Eulis napokon a spoza pása vytiahol nádherný meč.

Jeho čepeľ sa zaleskla v slnečných lúčoch a takmer ma oslepila. Mala som pocit, že som ju už niekde videla. Napokon bolo trochu zvláštne, že veliteľ rebelov, hrdina chudobných a utláčaných, vlastnil takú majestátnu zbraň, ktorá stála snáď celý majetok.

Viac som sa však nezamýšľala, pretože sa čepeľ veľkolepého meča stretla s jablkom a s povzdychom všetkých prítomných ho preťala, akoby išlo o obyčajné ovocie. Nie kráľovský klenot z kovu.

Lenže ja som nepocítila nič. Svoju mágiu som stále cítila a prepadlo ma zlé tušenie. Čo keď to nebude fungovať?

Eulis sa na mňa spýtavo pozrel s pozdvihnutým obočím a ja som len pokrútila hlavou. „Nič. Možno až keď ich zničíme všetky," povedala som s nádejou, ktorá ma však opúšťala.

Zamračil sa ešte o čosi viac, no na nič nečakal a rovno sa napriahol po žezle. V sekunde z neho boli dve polovice a ja som s prižmúrenými očami privolávala pocit. Akýkoľvek, ktorý by napovedal, že sa niečo dialo. Že moja moc slabla.

Nič.

Moja mágia bublala pod povrchom snáď ešte silnejšie ako predtým. Cítila som na sebe pohľad všetkých prítomných, no nikomu som ho neopätovala. Moja panika sa stupňovala. Ak by to nefungovalo, ocitli by sme sa na úplnom začiatku. Vlastne ešte ďalej. Eulis by stratil nervy, možno by predpokladal, že som si to celé vymyslela, a rovno by nás nechal zabiť. Nemali by sme šancu.

Hľadela som na korunu, moju poslednú nádej, a v duchu prosila všetkých bohov a Elinaru, aby to vyšlo. Aby naša moc, na ktorú som sa kedysi spoliehala celou svojou dušou, v priebehu nasledujúcich niekoľkých sekúnd zanikla a viac sa nevrátila.

V tom sa s rinčaním kovu o kov koruna, symbol matkinej sily a neohrozenosti, stretla s čepeľou Eulisovho majestátneho meča.

Stále sa nič nedialo.

A potom sa objavil oslepujúci modrý záblesk sprevádzaný dunivou tlakovou vlnou, ktorá ma odhodila dozadu. Počula som Darrelov krik, nestihla som si však ani uvedomiť, čo sa dialo, keď som so strašidelným zadunením dopadla na zem.

Nastala tma. 

***

Osprvedlňujem sa za chybu pri minulej časti - finálových kapitol nebude šesť, ale päť plus epilóg :) Zverejnenie bude pravdepodobne niekedy cez víkend (dúfam, že ten najbližší), samozrejme Vás ešte budem presnejšie informovať :) Ďakujem za Vašu neustálu podporu a nesmierne sa teším na finále :) 

Medzitým - máte nejaké tipy, čo sa stalo s Nurilou?