„Aby ste mi dokázali, že vám môžem veriť, prepustíte Sinerrata. Teraz hneď. Potom sa môžeme baviť ďalej." 

***

Nerida

V tvári veliteľa rebelov sa mihol šok, ktorý však pominul v zlomku sekundy. Nahradil ho skúmavý výraz. Pristúpil ku mne celkom blízko a intenzívne ma pozoroval. Vedela som, že touto požiadavkou možno prezradím svoju identitu, no musela som to risknúť. Musela som Darrela odtiaľ dostať za každú cenu a čo najskôr.

Zatváril sa zvláštne, nedokázala som prečítať ani štipku jeho emócii. Nejaké tam však boli. Prvýkrát sa okrem hnevu v jeho tvári objavilo aj čosi iné. Čosi ako obdiv?

„Takže sa chceš postaviť vlastnej matke?" opýtal sa celkom potichu, tak, že sme to počuli len my dvaja.

Hoci som nebola prekvapená, moje kolená sa aj tak zatriasli. Mlčala som, iba som držala jeho pohľad. Slová boli zbytočné.

Ustúpil o krok dozadu a ja som sa konečne zhlboka nadýchla.

„A ako mi ty dokážeš svoju lojalitu?" opýtal sa už hlasnejšie.

„Už len to, že som sem prišla ochotná s vami spolupracovať by malo byť dostatočným dôkazom. Keby som vás chcela podviesť, asi by som sem neprišla takto. Asi by som sa Darrela pokúsila oslobodiť inak. Tajne, poza váš chrbát. Alebo by som rovno všetkým vytrúbila, čo ste zač, a ostatné by už išlo samo. V chaose, ktorý by nastal, by oslobodenie Darrela bolo jednoduché. Nemyslíte?"

Opäť sa v jeho očiach mihol ten zvláštny obdiv. Vyzeral, akoby sa mysľou ocitol niekde inde. Hľadel niekam za mňa, až som pochybovala, či ma vôbec počúval. Potom však precitol, pokrútil hlavou a jeho smaragdový pohľad sa opäť stretol s mojím.

„To, čo robí kráľovná, nie je správne, v tom sa všetci zhodneme. Je na čase, aby jej vláda skončila. Ale tu sa dostávam k mojej ďalšej podmienke."

Veliteľ rebelov si odfrkol. „Chceš po nej nastúpiť na trón ty, však?"

Och, keby si len vedel, ako sa mi tá predstava hnusí.

„Nie. Moje podmienka je, že kráľovná nebude popravená. Pôjde do vyhnanstva a do kráľovstva sa už nikdy nevráti. Ale bude žiť. Kto zasadne na trón, o tom my dvaja nerozhodneme. Uvidí sa, keď bude po všetkom. Každý bude mať rovnaké šance."

„Niektorí predsa len vyššie ako ostatní, však?" opýtal sa s pozdvihnutým obočím.

„Teraz hovoríte o mne či o sebe?"

Uškrnul sa a oči mu zablyšťali, akoby sa bavil. Veliteľ rebelov asi nebol často vyzývaný na slovné súboje a zdalo sa, že si to priam užíval.

Jeho výraz však rýchlo zvážnel. Mlčal, zvažoval moje slová a nenechal na povrch preniknúť ani zlomok čohosi, čo by mi naznačovalo, nad čím premýšľal. Nakoniec si s matkou boli asi ešte podobnejší, než som si myslela.

„Ako si to celé predstavuješ ďalej? Prakticky? Prepustím Darrela a čo potom?" opýtal sa po dlhej chvíli a moje srdce sa rozbúšilo v rytme nádeje.

„Ostaneme u vás, aby sme sa navzájom mali pod kontrolou, ale hneď teraz, pred mojimi očami, prikážete svojim mužom, že mne, Darrelovi, ani mojim dvom priateľom," ukázala som za seba na Runala a Maurisa, „nemôžu ublížiť. Že sme vaša jediná nádej, a ak sa nám niečo stane, kráľovnú nikdy nezvrhnete. Čo je aj pravda."

Znova dlho mlčal, ticho pretínalo len Runalovo nervózne prešľapovanie na prašnom chodníku. Mauris stál absolútne nehybne, ruky stále držal v dosahu zbraní. A ja s veliteľom rebelov sme sa vzájomne prepaľovali pohľadom, keď si konečne povzdychol.

Stále na mňa uprene pozeral, keď sa ozval autoritatívnym tónom: „Ideme dnu, všetci odložte zbrane a žiadne hlúposti. Mám pre vás dôležité správy."

Muži v oknách ani sekundu neváhali, zbrane sklopili a všetci v priebehu sekundy vkĺzli dovnútra. Veliteľ musel mať naozaj rešpekt. Hoci nevyužíval len čaro svojej osobnosti, ale aj ľudské utrpenie, ktoré pôsobilo ako voda na mlyn jeho rastúcemu vplyvu. Ľudí sa dalo ľahko ovplyvniť, keď ste im, zničeným a chudobným, sľubovali lepšie zajtrajšky a pomstu tomu, kto mohol za všetky zlé veci v ich životoch.

Nenávisť ľudí spájala. Niekedy dokonca viac ako láska.

Pokrútila som hlavou a vybrala sa za veliteľom. Runal s Maurisom ma obkolesovali po stranách ako moji osobní strážcovia. Nikdy som nebola radšej, že ich Astra poslala so mnou, ako keď som vchádzala do základne rebelov. Po tom krátkom čase, čo som ich poznala, som pochopila, že existovalo len málo vecí, ktoré by pre Darrela neurobili, a jeho záchrana a ochrana mňa medzi ne určite nepatrili. No vedela som, že ich prítomnosť bola pre mňa skôr psychologickou pomocou než reálnou. Mohli byť akíkoľvek dobrí bojovníci, ale proti desiatkam rebelov by veľa nezmohli.

Dobehla som veliteľa a ešte skôr ako sme sa dostali do polorozpadnutej atrapy rokovacej miestnosti, som mu šepla do ucha: „Moja identita, samozrejme, ostane v tajnosti."

Kráčali sme ďalej, ja tesne za ním. Zaťal zuby. „Nejako veľa požiadaviek."

Zastala som. „Ešte stále môžem odísť."

Zastal aj on. „Môžeš? A čo keď ťa nepustím?"

Po chrbte mi prebehol mráz a takmer som sa roztriasla. „Ešte predtým vykričím celú pravdu o vás a pochybnosti budú zasiate. Môj koniec bude ten váš."

Uškrnul sa na mňa. „Dobre teda. Ako chceš," zakončil a bez ďalšieho slova pokračoval ďalej.

„Teda princezná," zašepkal mi Mauris do ucha, „so slovami to naozaj vieš. Aj mňa by si presvedčila."

Usmiala som sa, spokojná so svojím malým víťazstvom. No ešte sme ani zďaleka neskončili.

***

Do pár minút sa všetci prítomní rebeli zhromaždili v neveľkej miestnosti. Omietka padala, stoličky vŕzgali a väčšina osadenstva stála natlačená pri chabých stenách. Stred miestnosti nechali voľný pre prichádzajúceho veliteľa a mňa s Maurisom a Runalom.

Keď napokon všetci stíchli, postavili sme sa do centra pozornosti a veliteľ spustil: „Táto mladá dáma nám priniesla dôležité správy. Vie, ako kráľovnú pripraviť o moc. Odteraz sú ona a jej priatelia našimi hosťami. Nech vám ani nenapadne im ublížiť," povedal, v miestnosti bolo také ticho, že som počula aj rozvírený prach dopadajúci na podlahu.

Bola som zvyknutá na pozornosť, no keďže som sa ocitla v jame levovej, v skýši ľudí, ktorí ma pred pár týždňami chceli zabiť, prebehol mi mráz po chrbte. Jedine Keylina parochňa mi bránila panikáriť.

Veliteľ znel naozaj presvedčivo a mne sa nechcelo veriť, že skutočne tak ľahko pristúpil na moje požiadavky.

Ale Darrela stále neprepustil, opakovala som si v hlave, aby som sa náhodou nezačala tešiť predčasne. Moja myseľ opäť zablúdila k nemu. V akom stave ho nájdem? Už keď som ho vyslobodila z kráľovskej väznice, bol na tom žalostne. Rebeli s ním určite nemali zľutovanie. Bol predsa zradcom a oproti zrade kráľovnej to bolo omnoho osobnejšie. Toto boli jeho ľudia, jeho priatelia. Určite jeho činy niesli ťažšie ako moja matka.

Veliteľ snáď každého jedného počastoval prísnym pohľadom. Väčšina z mužov to nevydržala a so sklopenými očami prikývla. Akoby ich ovládal, pričom ani nemal našu schopnosť. A vtedy mi to došlo.

Keby na trón nastúpil tento muž, veľa by sa nezmenilo.

Pokrútila som hlavou a mysľou sa vrátila do miestnosti plnej poslušných rebelov. Nebola som naivná a vedela som, že ochrana ich veliteľa mohla zaniknúť rovnako rýchlo ako vznikla. No nemala som na výber a zatiaľ som si musela vážiť naše krehké spojenectvo. Zabrániť mu zasadnúť na trón bolo problémom na neskôr.

„Priveďte Darrela. Odteraz bude opäť jedným z nás." Na to sa ozvalo niekoľko prekvapených povzdychov, ktoré rýchlo nahradili pobúrené slová a pokriky.

„Verte mi, zvážil som to. Potrebujeme ho, inak to nepôjde," hovoril pokojne, ale jeho oči blčali potláčanou zlosťou spôsobenou odporom jeho stúpencov. „Takže do práce," zavrčal, na čo sa dvaja z mužov neochotne vybrali von z miestnosti.

„Kto sa mu pokúsi niečo urobiť, je po ňom," varoval zvyšok.

V hlave mi zneli poplašné zvony. Určite už spriadal vlastný plán, ako zistiť, čo viem, a pekne nás všetkých odstrániť z cesty. Budem musieť informácie dávkovať postupne, len tie nás mohli udržať v bezpečí. No bez pomoci rebelov by sme nemali šancu matku zvrhnúť z trónu. Nemali sme na výber, a hoci to bolo nebezpečné, plné háčikov a neistoty, nedalo sa inak.

Muži boli preč už niekoľko minút, keď som začala nervózne prešľapovať. Čo im toľko trvalo? Snáď bol Darrel schopný chodiť po vlastných. A čo ak nebol ani pri vedomí?! Srdce sa mi rozbúšilo tak, až sa mi z toho zatočila hlava.

V tom sa konečne ozvali kroky. Zvrtla som sa smerom k vchodu do miestnosti a uvidela ho.

Chvíľu si ma zmätene prezeral, ale akonáhle sa stretli naše pohľady, jeho výraz sa zmenil v zlomku sekundy niekoľkokrát.

Stál na vlastných, a aj keď vyzeral slabo, vlnité vlasy mal strapaté a oči akési pohasnuté, bol vzpriamený a hrdý. Možno si myslel, že práve prišiel na svoju popravu. Zrak sa mi zahmlil, kým sme na seba celú večnosť len pozerali a ja som nútila svoje nohy ostať prikované do zeme a nerozbehnúť sa za ním. Zdalo sa, že bojoval s podobnou túžbou, no jeden zo strážnikov ho zvieral za predlaktie. Prudkým pohybom sa mu vytrhol a zazrel na veliteľa rebelov. „Čo to má znamenať?!" Pohľadom skákal medzi mnou a jeho niekdajším spojencom.

Ten sa uškrnul. „Si voľný," povedal, na čo Darrel vyvalil oči, pootvoril ústa a pozeral na mňa s tichou otázkou v tvári. Ako?

„Teda nie celkom," pokračoval veliteľ, v jeho hlase sa zračilo diabolské pobavenie. „Dlhuješ nám toho viac než dosť, preto spoločne dokončíme, čo sme začali. Zvrhneme kráľovnú z trónu." 

***

Čo hovoríte na Neridu v týchto posledných kapitolách? Som zvedavá na Vaše dojmy :) Ďakujem Vám za všetko a ako už asi cítite, príbeh sa pomaly ale isto blíži do svojho finále. Máte nejaké tipy, ako to celé dopadne? Čakajú nás ešte nejaké prekvapenia? 

Teším sa na všetky Vaše teórie :)