„Pobozkaj ma, Darrel." 

***

Nerida

Jeho oči sa na sekundu rozšírili a moje srdce splašene zatrilkovalo. Žeby som ho ešte nemala v moci a práve to vyslovila, kým bol úplne pri zmysloch?

Takú potupu by som nezniesla.

V tom ma však chytil za zátylok a mne po celom tele povyskakovali zimomriavky.

Môj dych prichádzal v nepravidelných záchvevoch, kým sa ku mne mučivo pomaly približoval svojou tvárou. Dokonale som dokázala preštudovať jazvu v jeho obočí aj nad ústami, tmavohnedé vlny mu padli do čela.

Keď naše pery oddeľoval už len bezvýznamný kúsok vzduchu, som sa poslednýkrát prerývane nadýchla. Potom ma pobozkal.

Čakala som všeličo.

Ale nie to, čo nasledovalo.

Jeho pery boli akési nepoddajné, nie mäkké a teplé, ako som očakávala. Výbuch emócii, ktorý sa vo mne hromadil, kým sa približoval, so zasyčaním zhasol.

Nič. Žiadna záplava vášne, ako sa písalo v knihách, žiadne podlomenie kolien alebo zatočenie hlavy. Do očí sa mi tisli slzy. Naozaj to bolo takéto?

Zneužila som svoju moc, aby som zažila toto? Bozk, ktorý nebol vášnivejší ako pusa od matky?

Po pár sekundách som sa od neho odtiahla a so zahmleným zrakom sa mu zahľadela do tmavých očí, ktoré pôsobili prázdne. Znova sa ozval môj hlas zastretý mágiou: „Zabudni, že si ma dnes stretol. Zabudni na tajný vchod do paláca. Teraz odíď."

Bez ďalšieho slova sa otočil a vošiel do tajnej chodby za portrétom a keď zmizol z dohľadu, rozplakala som sa ako malé dieťa.

***

Matka mi dala pár dní a tie uplynuli ako voda. Nebola som však o nič bližšie k rozhodnutiu, kto sa stane mojim oplodňovačom. Vedela som jedine, že Sinerrat to nebude.

Náš bozk som nedokázala dostať z hlavy, ale nanešťastie nie v pozitívnom zmysle. Neustále som sa zamýšľala nad tým, že keď to bolo o ničom s mužom, ktorý sa mi fyzicky páčil najviac zo všetkých, aké to bude s niekým, kto sa mi páčil menej? Alebo nepáčil vôbec?

Možno som to riešila až príliš. Pekných mužov na plese bolo viac ako dosť. Tak prečo som si ich tváre nedokázala poriadne vybaviť? Prečo som stále videla len jedinú?

A prečo na ten ples vôbec chodil?!

Horšie však bolo, že som práve kráčala smerom do matkinej komnaty. Nemusela som sa príliš zamýšľať, aby som vedela, prečo si ma zavolala.

Hneď ako sa naše pohľady stretli, jej úsmev zamrzol. „Nepovedz, že si si stále nevybrala."

S povzdychom som sa posadila do kresla oproti nej, čo pochopila ako zápornú odpoveď.

„Nerida, kvôli tebe sa dotrepali muži z celého kráľovstva. Kvôli tebe som ich osobne vyberala, aby tu boli len takí, ktorí za niečo stoja. A ty si nevieš vybrať?!"

Začínala zúriť a ja som ju potrebovala nejako upokojiť. Lenže ako?

„Mami..."

Zdvihla ruku a šepla: „Nechcem nič počuť. Zajtra mi povieš definitívne rozhodnutie, inak ti vyberiem ja. Rozumieš?"

Hoci sa vo mne formovali námietky, zaťala som zuby a prikývla. Viac času by aj tak nič nevyriešilo. Od plesu som sa nikam nepohla a pár dní navyše by aj tak veľa nezmenilo.

***

Nevedela som prečo, ale vybrala som sa za Nurilou. Kedysi sme jedna pre druhú predstavovali prístav bezpečia. Teraz sme boli skôr sokyne, dve sliepky, ktoré pre seba nemali pekného slova.

Neraz som sa zamýšľala, kedy sa to zmenilo, kedy sme sa tak odcudzili. Zatiaľ som neprišla na odpoveď.

„Ďalej," ozvala sa milým hlasom, ktorý mne už veľmi dávno nevenovala.

Vošla som dovnútra a našla ju sedieť pred zrkadlom. Darovala mi sklamaný pohľad. „Ach, to si ty?" Obzrela sa späť k zrkadlu a pokračovala v česaní blonďavých vlasov.

Mala som dosť jej správania. Prečo ku mne bola neustále protivná? Prečo sa dokázala usmievať na všetkých naokolo a len mnou opovrhovala?

A to som sem prišla, aby som sa trochu odreagovala od rozhovoru s matkou. Mohlo mi napadnúť, že sa len viac rozčúlim.

„A koho si čakala? Snáď nie Darrela." Nedokázala som zabrániť uštipačnému tónu, kým som si sadala na jej posteľ.

Prudko sa na mňa zvrtla, z jej modrých očí, ktoré boli o čosi tmavšie ako tie moje, sršali blesky hnevu. „Že sa nehanbíš ho vôbec spomínať!"

Vyvalila som na ňu oči. „Ja? Nemala by si sa hanbiť skôr ty?"

„A prečo?!" štekla. „Preto, že som si chcela užiť chvíľku s niekým, kto o mňa prejavil úprimný záujem? S niekým, kto sa nedíval len na teba, ó, veľkú, vznešenú následníčku?!" syčala na mňa a ja som mala čo robiť, aby ma pri jej tóne nemyklo.

Tak toto bol jej problém? Že som dostávala viac pozornosti ako ona?

Veď som o to ani nestála. Keby bolo na mne, pokojne by som celé dni sedela zavretá vo svojej komnate s knihou v ruke a stretávala sa len s Keylou. O pozornosť som nikdy nemala záujem, bola mi na príťaž a ľudia ma vyčerpávali. Teda tí, pred ktorými som sa musela pretvarovať, čo boli všetci okrem Keyly a kedysi Nurily.

„Toto ti vadí? Že nedostávaš dosť pozornosti?" opýtala som sa už mierne.

Blesky z jej očí sa vytratili, nahradil ich však ľadový múr. Ak som čakala, že sa mi otvorí, práve som pochopila, že sa nedočkám.

„Tomu by si ty nemohla rozumieť," odvrkla a zvrtla sa späť k zrkadlu. Pokračovala v česaní, akoby som tam ani nebola.

Dívala som sa na ňu cez zrkadlo smutnými očami. „Prečo mnou tak opovrhuješ?"

Zazrela na mňa a napokon pokrútila hlavou. „Nie som taká poslušná a dokonalá ako ty. Chcem si užívať, chcem žiť. Ale pri tebe sa to nedá. A keď si už konečne myslím, že niečo zažijem, vždy sa zjavíš ty a všetko prekazíš."

Jej slová ma zaboleli viac, ako som očakávala. Všetko prekazím?!

Uvedomovala si vôbec, aká zodpovednosť mi ležala na pleciach? Aké bolo ťažké byť neustále tou poslušnou, milou a dokonalou?

Musela som byť taká, aby ona mohla byť bezstarostná a voľná. Mohla si dovoliť viac ako ja, pravidlá ohýbala, až ich takmer polámala. A nikdy ju nestihol žiadny trest, pretože ona predsa následníčkou nebola. Nad ňou sa oči dali prižmúriť. Nado mnou však nie. Ja som nemohla nič.

A ona sa ešte opovážila sťažovať?!

Blesky sa pre zmenu objavili v mojich očiach. „Myslíš, že mne sa chce byť v kuse tou dokonalou?!" zvrieskla som, môj rozochvený hlas mi znel cudzo. Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla. „Si nezodpovedné, nevďačné decko, Nurila. Vidíš len seba a ostatní ťa vôbec nezaujímajú. Bolo by na čase dospieť," povedala som už vyrovnane.

Postavila som sa a vybrala sa na odchod. Vo dverách ma však ešte zastavil jej hlas. „A ty vidíš niekoho okrem seba?"

Nemohla som zabrániť spomienke na Darrela, na to, ako som zneužila svoju moc, aby ma pobozkal napriek tomu, že mal záujem o Nurilu a aj ona o neho. Naplnili ma výčitky svedomia. Ale neotočila som sa na ňu, nehodlala som jej ukázať, že sa vlastne nemýlila. Naozaj som sa medzi nich votrela ako neželaný hosť a myslela pri tom len na seba. Nurila ani netušila, ako blízko k pravde bola.

To som jej však nemienila povedať. Ak náš vzťah mal nejakú mizivú nádej na záchranu, týmto priznaním by som ju už úplne zmazala.

A tak som jej otázku nechala visieť vo vzduchu a mlčky odišla. 

***

Bozk nedopadol najlepšie, ako väčšina z Vás aj predpokladala. A čo hovoríte na výmenu názorov s Nurilou?