Nerida

Náš plán sa pustil do pohybu. Keylu som poprosila, aby v meste nechala vyrobiť atrapy kráľovských klenotov. Keby sa niekto pýtal, potrebovala ich na najnovšiu divadelnú hru.

Matka za mnou neustále chodila a chcela sa rozprávať. Alebo mi skôr tlačiť do hlavy ďalšie kaleráby. Nechcela som ju ani vidieť, a tak som ju zakaždým poslala preč.

Čo mi mohla povedať? Len to, že ma bezhranične miluje a nikdy by nedopustila, aby ma zabili.

To určite. Celé týždne som bola preč a takmer každý deň som čelila smrteľnému nebezpečenstvu. Nebyť Darrela, dávno by som niekde ležala mŕtva, a kým by sa matka spamätala, možno by po mne ostali len kosti.

Prešli tri dni, keď som sa znova stretla s Keylou, ktorá mi doniesla verné napodobeniny kráľovských klenotov. Boli o niečo ľahšie, keďže sme nemali k dispozícii dostatok peňazí, aby sme ich nechali vyrobiť zo skutočných vzácnych kovov. Teda, ja by som aj mala, ale nemohla som z kráľovskej pokladnice zobrať toľko a nevzbudiť pri tom podozrenie.

Toto bude musieť stačiť. Jablka a žezla som sa neobávala, jediný problém mohla predstavovať koruna, ktorej váhu matka určite verne poznala.

Počas nekonečných troch dní som tŕpla, v akom stave je Darrel. Nurila zistila, že ho mučili a mal vážne zranenú pravú ruku. Dokonca bol niekoľko hodín v bezvedomí.

Keď mi to oznámila, chcela som sa rovno rozbehnúť a ísť ho odtiaľ vziať preč a aj by som to urobila, keby ma Nurila nezadržala. Povedala mi, že pomocou mágie prikázala strážnikom, ktorí ho mali na starosti, aby ho mučili už len naoko a v skutočnosti mu neubližovali. Dokonca im prikázala, aby mu ošetrili zranený prst. Nemohli sme u matky vzbudiť žiadne podozrenie, kým sa nám nepodarí vymeniť klenoty za falošné.

Trochu som sa upokojila, ale aj tak... Predstava, ako ho takmer dva dni mučili pripútaného niekde v stuchnutej cele, mi zakaždým rozbúšila srdce a roztriasla končatiny.

Falošné klenoty, ktoré mi Keyla strčila do rúk, som si schovala pod priveľký plášť. „Ďakujem. Prosím ťa, príď ma sem čakať každý deň. Kedykoľvek sa môže niečo pokaziť a ja budem musieť utiecť."

Usmiala sa na mňa, v lícach sa jej zjavili rozkošné jamky. „Spoľahni sa."

Neviem, čím som si ju vôbec zaslúžila. Nebyť jej, nemala by som koho požiadať o pomoc. Mala som síce Nurilu a tá mi aj pomáhala, ale nedokázala by mi zohnať bezpečný úkryt mimo paláca. Navyše Keyla kvôli mne riskovala úplne všetko a ani na sekundu neváhala.

Nemotorne som si ju vtiahla do objatia, klenoty v mojich rukách mi to sťažovali. „Ďakujem," zopakovala som a dúfala, že z môjho hlasu cítila, ako veľmi som si ju vážila.

***

V tú noc, keď som sa uistila, že matka spala, som sa do vybrala kráľovskej klenotnice. Ako som predpokladala, bola dobre strážená.

Po chodbách vedúcich k nej hliadkovali aspoň traja muži. Potrebovala som na nich použiť svoju moc, lenže naraz by som troch určite nezvládla.

Zakrádala som sa tlmene osvetlenou bielou mramorovou chodbou. V rohu stál malý okrúhly stolík z masívneho dreva a na ňom bola vystavená porcelánová váza staroružovej farby. Vždy sa mi páčila, ale dnes nastal jej koniec.

Pokrčila som plecami a zhodila ju na zem, kde sa roztrieštila na tisíc kúskov s patričným rachotom. Takisto, ako sa onedlho roztriešti aj matkina krutovláda.

Po chvíli som začula odhodlané kroky jedného zo strážnikov. Skočila som za roh a hneď, ako sa zjavil v mojom zornom poli, vošla som mu do cesty a fixovala jeho pohľad.

Čo by si bohovia pomysleli o tomto zneužití moci? Hľadeli by na to, že som sa snažila zastaviť matku, alebo by to tiež považovali za niečo neadekvátne a zlé?

Potlačila som bizarné myšlienky a vyslala svoju mágiu do jeho očí. „Pošleš svojich kolegov skontrolovať vzdialené chodby. Povieš, že sa ti niečo nezdá a treba skontrolovať okolie. Kým budem v klenotnici, budeš dávať pozor vonku a odkloníš kohokoľvek, kto by chcel vojsť dnu. A keď odídem, zabudneš, že som tu bola," vyrapotala som. To bol asi najdlhší príkaz, aký som v živote zadala. Po spánku mi tiekol cícerok potu, ale stále som držala pohľad, až kým ten jeho neotupel.

Prikývol a ja som si vydýchla úľavou. Teraz som ďakovala matke a Meritovi za nekonečné hodiny trénovania schopnosti, aj keď som ich neznášala.

Strážnik sa v momente otočil na päte a vybral sa späť odkiaľ prišiel. S búšiacim srdcom som načúvala za rohom, keď sa ozval: „Počujte, chlapi, nezdá sa mi to. Choďte radšej skontrolovať okolité chodby. V tamtej som našiel len rozbitú vázu a nikoho pri nej. Možno ušli smerom do východného krídla."

V mysli som si uznanlivo poklepala po pleci. Ani som nečakala, že by mohol predviesť takú súvislú a dôveryhodnú reč. V zlomku sekundy som sa však zdesila. Zrazu mi neprišlo také ťažké si predstaviť, ako mohol tejto moci niekto podľahnúť. Človek si ľahko zvykne, že všetci urobia čokoľvek, o čo ich požiada. Bez otázok, bez argumentov, bez premýšľania.

Žiadne hádky a doťahovanie. Navyše, keď je niekto presvedčený o svojej pravde a dobrých úmysloch, veľmi ľahko skĺzne zo správnej cesty. Nedivila som sa, že sa matka ako mladá kráľovná spoliehala na svoju schopnosť vo svete plnom mužov, ktorí k nej určite neprechovávali priveľký rešpekt. Možno ju spočiatku použila len sem-tam ako ja. A postupne sa jej to vymklo spod kontroly.

Striaslo ma, keď som si predstavila samu seba na tróne. Nebola by som rovnaká? Vydobyť si rešpekt je oveľa ťažšie ako ho získať nepremožiteľnou mocou ovládať mysle. Oveľa namáhavejšie. A kto sa bude namáhať, keď nemusí?

Pokrútila som hlavou a načúvala zvukom z chodby. Počula som vzďaľujúce sa kroky a nakukla spoza rohu, aby som sa presvedčila, že bol vzduch čistý.

Naozaj bude lepšie, keď naša moc zanikne. Nikto by nemal mať privilégium rozhodovať o niečom, tobôž o budúcnosti celého národa, úplne sám a bez toho, aby si musel vypočuť iné strany. Už dávno som zistila, že sa všetko menilo v závislosti od uhla pohľadu. A keď nemal kto poskytnúť náhľad z ostatných strán, kráľovstvo sa zákonite muselo rútiť do záhuby. Či už by na tróne sedela matka, Nurila alebo ja.

Kedysi som si myslela, že ja by som našej schopnosti nemohla podľahnúť. Používala som ju len nerada a len vtedy, keď som bola donútená. Ale teraz... Predstavila som si miestnosť plnú storočných šľachticov hľadiacich na mňa s opovrhovaním v očiach, a zrazu som si taká istá nebola. Na svete neexistoval človek, ktorý by tej moci vydržal vzdorovať. Ani ja nie.

S hlavou vystrčenou do chodby som pozorovala dianie pred sebou. Začarovaný strážnik stál pred vstupom do klenotnice, kým zvyšní dvaja zmizli za protiľahlými rohmi.

Vykročila som a čo najrýchlejšie a najtichšie vkĺzla do klenotnice.

Takmer ma oslepila žiara všetkých tých klenotov. Toľké bohatstvo ležiace tu zavreté pred svetom a nemalo žiadne využitie, kým ľudia v osadách pomaly umierali hladom.

Prehltla som žlč, ktorá sa mi nahromadila v hrdle, a zamierila do stredu veľkej kruhovitej miestnosti, kde stála sklenená vitrína. V nej sa vynímali žezlo a jablko lesknúce sa žiarivou zlatou odrážajúcou plamene osvetľujúce miestnosť. Na prvý pohľad vyzerali ťažko a draho a moje srdce vynechalo úder, keď som si uvedomila, že atrapy nikdy nemohli nahradiť ich veľkolepý nádych.

Vytiahla som ich spod plášťa a zahľadela sa na ne. Žiarili o poznanie menej a pôsobili výrazne lacnejšie ako originály. Tie som opatrne vytiahla z vitríny a nahradila ich falošnými kúskami. Snažila som sa ich naaranžovať presne tak ako tie pôvodné, keď sa za mnou ozvali kroky. Hlavou som šibla k vchodu a otočila sa tak prudko, až mi klenoty takmer vypadli z ruky.

V poslednej chvíli som ich zachytila a skočila za najbližšiu vitrínu plnú diamantov, rubínov, zafírov a ďalších vzácnych kameňov, ktoré nikto nevyužíval.

Kroky sa blížili, keď sa ozval hlas: „Dnu je všetko v poriadku, teraz som tam bol. Ale ešte by ste mohli skontrolovať tamtú chodbu." Vydýchla som si úľavou a pretrela si spotené čelo. Klenoty som strčila pod plášť a počkala, kým kroky ustali, aby som mohla vyjsť von.

Poobzerala som sa po chodbe, a keď som nikoho v najbližšom okolí nevidela, vykĺzla som von a najkratšou cestou sa vybrala do vlastnej komnaty.

Srdce mi stále splašene búšilo, keď som klenoty zabalila do plášťa a hodila ich pod posteľ. S prudkým výdychom som sa zvalila na ňu, zavrela oči a snažila sa upokojiť.

Tak to by sme mali. Dva klenoty z troch. Ostala už len koruna.