Kapitola je nevhodná pre slabšie povahy. Ale aj tak viem, že si ju pravdepodobne všetci prečítate :D 

Darrel

Všetko sa skurvene posralo. S tým som ale rátal. Išlo o vopred prehratý boj, ale aj tak som na zlomok sekundy dúfal, že materinská láska zvíťazí, ja dosiahnem svoje a Nerida ostane v bezpečí. Toľká naivita.

Nemohol som však dopustiť, aby sa Nerida postavila vlastnej matke a tým sa vystavila smrteľnému nebezpečenstvu.

A keď kráľovná povedala, aby som ju zabil, nikdy som nebol radšej, že som sa tak rozhodol. Že som ju síce zradil, ale udržal v bezpečí pred bezcitnou beštiou, ktorá sa nazývala matkou.

„No čo, máš dosť, drahý Sinerrat? Či radšej Neomylný? Alebo omyl prírody?"

Dvaja debili, ktorí sa na mne šantili už dobrých pár hodín, sa opäť rozosmiali. Cez spuchnuté oči som ich ledva videl a bol som za to rád. Tie ich pridrbané úškrny ma privádzali na pokraj nepríčetnosti ešte viac ako ich nešikovné päste.

Čo bude ďalej?

Netušil som. Jediné, čo ma držalo pri zdravom rozume, bola myšlienka, že Neridine úmysly zradiť matku ostali skryté a ona ostala v bezpečí. Vrátila sa k svojmu starému životu.

Ešte nikdy sa mi tak veľmi nechcelo grcať zo seba samého, ako keď som jej priložil dýku ku krku. A keď som povedal, že ju zabijem, skoro som sa fakt pogrcal. Trhalo mi to srdce, jej plač a vzlyky a to zúfalstvo, ktoré z nej sálali, ma takmer zrazili na kolená.

Ale nedalo sa inak. Nepodarilo by sa mi ju presvedčiť, aby sa do tejto vzbury nezapájala. Musel som to urobiť, aby uverila, že za to nestojím, že som ju chcel len využiť. Lebo hoci ju presvedčilo najmä stretnutie s Elinarou, vedel som, že aj ja sám som bol dôležitý faktor.

V kútiku mojej naivnej duše som dúfal, že si spomenula na moje slová tesne predtým, ako som ju schmatol a vyhrážal sa, že ju zabijem. Že vie, že moje city sú úprimné a toto som urobil len pre jej ochranu.

Ale na druhej strane, tej racionálnej, som dúfal, že ma znenávidí. Že svoju matku nebude chcieť zvrhnúť, len aby sa mi pomstila. Mohol som osrať celé kráľovstvo. Chcel som, aby bola v bezpečí hlavne ona. A možno to zo mňa robilo toho najväčšieho tupca na svete. Vzdal som sa všetkého, za čo som bojoval polovicu života kvôli žene, ktorú som poznal pár mesiacov.

Ale ani na sekundu som to neľutoval.

„Prečo neodpovedáš?" zašvitoril jeden z debilov presladene, keď sa zohol celkom k mojej tvári, až som cítil jeho smradľavý dych a mal chuť mu napľuť do ksichtu.

„Lebo ťa mám u prdele, ty debil," vyštekol som, neschopný sa ďalej zadržiavať.

Pobúrene sa vystrel a ďalšie, čo som videl, bola päsť pristávajúca na mojom líci. Pohltila ma bolesť, ale zaťal som zuby a nevydal ani hláska.

„Počuj, a čo keby sme sa pohrali s jeho pravačkou?" opýtal sa jeden debil druhého, kým mi chytil dlaň a skúmal moje prsty. Keby som nebol priviazaný ku stoličke, rozmlátil by som ho.

„Tak, že by ňou už nikdy nechytil šíp."

Oblial ma pot. Stačilo by ma pripraviť o jeden prst a bolo by po mojej lukostreľbe.

Adrenalín vo mne prúdil, až snáď nahradil všetko ostatné. Roztriasal mi končatiny a nútil ma konať. Lenže akýkoľvek pohyb by bol zbytočný, bol som priviazaný príliš pevne. Iba by som ukázal svoje stupňujúce sa zúfalstvo.

Aj tak som si nedokázal pomôcť, a kým držal moju dlaň, zovrel som ju a celou silou schmatol jeho prsty, až kosti zaprašťali a on sykol bolesťou.

Naplnil ma pocit zadosťučinenia. Snažil sa vymaniť svoje prsty z môjho zovretia, ale nedarilo sa mu, skrúcal sa bolesťou a ja som sa spokojne uškŕňal. Dlho to však netrvalo. Pristúpil ku mne druhý a skôr ako som si to stihol uvedomiť, ma opäť tresol do tváre. Moje zovretie povolilo, debil si vytiahol prsty z mojej dlane a s nadávkou na perách ustúpil dozadu.

„Dobrý nápad," zamrmlal ten druhý. „Aspoň mu konečne spľasne ten hrebienok."

Vytiahol dýku a čepeľou jemne, provokačne prešiel od môjho ramena až k prstom. Stuhol som zlosťou a zúfalstvom, keď mi ňou prechádzal po prstoch. Zovrel som päsť, aby som mu sťažil jeho úmysel, ale bolo to márne.

Druhý ma chytil a s divokým úsmevom na perách mi zovrel zápästie, tesne pod popruhmi, ktoré ma viazali ku kamennej stoličke. Chytil mi ukazovák a aj keď som zvieral dlaň tak pevne, až som si nechtami ryl do dlane, nedokázal som mu zabrániť, aby ho vystrel.

Mykal som sa zlosťou, zatínal zuby a celé telo napínal tak, až som mal pocit, že vybuchnem. Zápästia sa mi bolestivo drali o popruhy, ale bolo mi to jedno. Dvíhal som sa, chcel som sa postaviť, ale kamenná stolička bola pevne vsadená do zeme.

„Strč si tie nechutné paprče do riti!" zasyčal som pomedzi zuby, na čo sa obaja zasmiali a moja zlosť dosiahla priam nevydržateľnú intenzitu.

Ten, ktorý mi zvieral prst v divnom uhle, sa naklonil celkom k mojej tvári. „Tak sme konečne našli spôsob, ako ho vyviesť z miery."

Držal som jeho spokojný pohľad, z očí mi určite sršali blesky. Napľul som mu do ksichtu.

Tvár zvraštil v znechutenej grimase, môj prst pustil, a kým sa utieral, odstúpil dozadu.

„Stačilo," zavrčal a pristúpil ku mne, opäť mi zovrel prst aj napriek mojej všemožnej snahe. Špičkou čepele mi zaryl do prostredníka. Všetko pred očami mi sčervenelo, fučal som bolesťou a zatínal zuby, kým mi pot stekal po spánkoch a ja som silno pritlačil viečka k sebe.

Zovrel som operadlá stoličky všetkými prstami, ktorými som dokázal, a modlil sa, aby tá skurvená bolesť ustúpila. Lenže on si to užíval, prst mi zatiaľ síce neodrezal, ale v rane, ktorú na ňom vytvoril, sa špáral, otáčal dýkou, až som myslel, že každú chvíľu od bolesti odpadnem.

V zornom poli som mal tmavé a bledé škvrny, bolo mi na grcanie, horúco a chladno zároveň.

Ja tých skurvených debilov zabijem!

Iba to mi šlo v mysli. Keď sa odtiaľto nejakým zázrakom dostanem, zabijem ich.

Opäť pootočil dýkou a z hrdla sa mi napriek snahe predral výkrik prekrytý smiechom tých dvoch dementov.

„Stačí, už mu ho odrež," povedal po chvíli agónie.

Kurva! Kurva! Kurva!

Nevidel som už takmer nič, jednak kvôli spuchnutým očiam a jednak od bolesti, ktorá mi zatemňovala zrak.

Dýku vytiahol a priložil ju k miestu, kde sa môj prst stretával s dlaňou.

Jeden prst za Neridine bezpečie, s tým žiť dokážem, hovoril som si, kým som sa pripravoval na bolesť, zhlboka sa nadychoval a čakal neodvrátiteľné. Ak vôbec prežijem.

Zavrel som oči a v mysli sa mi zjavil luk a šípy, ktoré už asi nikdy nechytím. Nikdy nič netrafím, bude zo mňa kripel a Sinerrat ostane len minulosťou.

Čepeľ preťala pokožku, kým som sa mykal a prudko zaklonil hlavu. 

***

Tak predsa som to stihla dnes. :) Nasledujúca kapitola bude znova z pohľadu Darrela.