Nerida

Zobudila som sa so slzami v opuchnutých očiach. Ležala som vo svojej posteli a nepamätala si, ako som sa tam dostala. Vedľa mňa spala Nurila. Naozaj sme si museli prejsť niečím takýmto, aby sme k sebe opäť našli cestu?

Zabijem ju.

Urob to.

Opäť mi po lícach stekali slzy, ani som neverila, že ešte nejaké mám. Tvár som si schovala do dlaní a zadržiavala vzlyky, len aby som nezobudila Nurilu.

Bolesť v mojej hrudi bola ešte neznesiteľnejšia ako predtým. Vtedy bola otupená adrenalínom, ale teraz sa objavila v plnej sile a zabraňovala mi dýchať. Preniesla sa až do žalúdka, ktorý sa otáčal zo strany na stranu a sťahoval tak, až ma naplo. Rozbehla som sa do kúpeľne susediacej s mojou izbou.

Dopadla som na kolená a pomedzi plač sa vyvracala. Keď ma konečne prestalo napínať, lakťami som sa oprela o záchodovú misu a zhlboka dýchala.

Nepočula som ju prísť, ale zrazu vedľa mňa sedela Nurila a upokojujúco ma hladila po chrbte.

Nepozrela som sa na ňu, dívala som sa len dole na vlastné zvratky, keď som ich napokon spláchla a zavrela oči.

„Mrzí ma to," šepla priškrteným hlasom, na čo sa z mojich očí predrali ďalšie tiché slzy.

Aj mňa.

Zovrela ma do objatia a odtiahla od misy. Oprela som sa o ňu a napokon sa schúlila v jej náručí, kým ma hladila po vlasoch, ako som to robievala ja jej, keď sme boli malé a niečo ju trápilo.

Nechcela som viac revať, nechcela som cítiť tú bolestivú prázdnotu v mojej hrudi, ale moje telo absolútne kašľalo na to, čo som chcela. A tak som plakala, až som celkom premočila Nurilinu nočnú košeľu a opäť upadla do spánku.

***

Zobudila som sa na ďalšie ráno, opäť v posteli. Netušila som, či ma sem Nurila odvliekla, alebo som prešla sama a nepamätala si to.

Všetko sa zlievalo do temnej, hustej, nechutnej machule.

Deň plynul a ja som nedokázala vyjsť z postele. Netušila som, čo bolo s Darrelom, či už matka prišla na to, že ho náramok s amuletom chránil pred jej mocou. Či mu ho už dala dole a všetko prezradil. Pri každej spomienke naňho som sa nekontrolovateľne rozklepala.

Hnusilo sa mi, čo mi urobil, ako ma chcel využiť. Ale aj tak ma trýznila myšlienka, či bol v poriadku, či vôbec dýchal, či mu neublížili. Nevyznala som sa sama v sebe a už vôbec nie v tom, čo bola pravda a čo lož.

Nemala som však dosť energie, aby som sa pokúsila zistiť, čo s ním bolo. Keď som sa chcela opýtať Nurily, ktorá sa odo mňa ani nepohla, zakaždým som sa len nekontrolovateľne rozrevala, neschopná zo seba vypustiť jedinú súvislú vetu.

Ako aj teraz.

„Neri, neplač už toľko, prosím," šepla mi do vlasov a bolesť v jej hlase mi do očí nahnala nové slzy.

„Nech... Ja... nechcem už plakať," vytisla som pomedzi vzlyky a snažila sa nasať do pľúc dostatok kyslíka.

Musím sa spamätať, toto nikomu nepomáha.

Spomedzi chvejúcich sa pier som vypustila vzduch. Vystrela som sa, pretrela si štipľavé oči a rozhodla sa.

Stačilo.

Pozbieram sa.

S Darrelom či bez, moja úloha ostala. Boj ešte ani nezačal a zo mňa už bola troska. Toto musí prestať.

„Mali by sme sa porozprávať," povedala Nurila, kým mi z tváre odhrnula strapaté vlasy.

Pozrela som na ňu. Kde vôbec začať? Mám jej povedať, ako som sa nechala oklamať? Aká naivná hlupaňa som bola?

„Vieš, matka je mrcha, ale mala pravdu. Každému, kto Darrelovi videl do tváre, bolo jasné, že ti neublíži."

Zhlboka som sa nadýchla a zavrtela hlavou, kým mi ruka vystrelila k malej ranke na krku, ktorú mi spôsobil.

Nurila mi ju chytila do svojej a stiahla nadol. „Keď ti začala tiecť krv, sám sa zatváril tak spanikárene, že aj ak mu dovtedy niekto veril, vtedy už bolo jasné, že by ťa nezabil. Čo sa stalo, Nerida? Čo je medzi vami?"

„Ja... ja neviem," povedala som, bojujúc so slzami. Odmietala som vypustiť čo i len jednu ďalšiu. „Ešte včera by som povedala, že láska," šepkala som, lebo som sa bála, že sa opäť rozplačem. „Ale dnes? Ja... neviem." Opäť som si hlboko povzdychla a pustila sa do rozprávania.

Povedala som jej všetko, od začiatku až do konca. Ako ma donútil ukázať mu tajnú chodbu a ako som si myslela, aká som geniálna, keď som mu prikázala, aby na to zabudol a pobozkal ma. Povedala som jej o našom nevydarenom bozku. Aj o tom vydarenom a o všetkom ostatnom. Sem tam som sa aj pousmiala, inokedy ma premáhali slzy. Vynechala som jedine náš plán, ako matku pripraviť o schopnosť a celý príbeh o Jaskyni bohov.

A aj keď bolestivá diera v mojej hrudi sa stále nezacelila, aspoň trochu mi odľahlo a dokázala som sa čiastočne navrátiť do reality. „Nurila, prosím ťa, odpusť mi. Ja viem, že sa ti Darrel páčil a ani to ma nezastavilo. Tak by sa dobrá sestra nemala zachovať."

Len sa pousmiala a mávla rukou. „Veď som ho videla raz. Bol to len nezmyselný flirt, rozhodne nie niečo, čo by mi malo zlomiť srdce," povedala s ľahkosťou jej vlastnou a ja som sa cítila o čosi ľahšie „Videla som, ako si už od začiatku naňho hľadela a samozrejme som ťa chcela rozčúliť. Vedela som, že by si si nič také ako ja nedovolila a chcela som, aby si žiarlila. Aby si vedela, aké to je, keď ja žiarlim na teba a pozornosť, ktorú dostávaš," povedala a sklopila pohľad. Jej úprimnosť ma prekvapila, ale bola som za ňu rada. Otočili sme list, niečo, čo som si priala už celé roky. Aby sme našu nezmyselnú rivalitu hodili za hlavu a dokázali sa normálne porozprávať.

Chytila som ju za ruku a uškrnula sa. „To sa ti aj podarilo."

Potichu sa zasmiala. „Vždy som mala talent na rozčuľovanie ťa do nepríčetnosti."

Chvíľu sme sa na seba usmievali, aj keď môj úsmev bol trpký. Nech som sa snažila akokoľvek, myšlienky na Darrela a jeho zradu ma nenechávali na pokoji. Trýznili ma s každou sekundou. S každým nádychom. S každou pauzou medzi slovami a každou bodkou za vetou.

Už sa mi opäť zahmlieval zrak, ale zhlboka som sa nadýchla a slzy potlačila. „Povedz mi pravdu, Nurila. Snažila sa ma matka zachrániť?"

Jej úsmev zamrzol a výraz zvážnel. „Snažila," povedala a moje zlomené srdce sa naplnilo iskierkou nádeje. Každé dieťa predsa túžilo po rodičovskej láske. „Ale nie dostatočne." A iskra opäť vyhasla.

„Ozvali sa jej tvoji únoscovia a žiadali stretnutie, kde by sa dohodli na podmienkach tvojho vrátenia. Ale ona sa s nimi odmietla stretnúť. Tvrdila, že so zločincami vyjednávať nebude a zachráni ťa vlastnou cestou. Lenže prešlo niekoľko týždňov a nič sa nezmenilo. Nedokázali ťa nájsť, zmizla si bez stopy. Prosila som ju," jej hlas sa už lámal. „prosím ťa, ver mi, prosila som ju na kolenách, aby sa s nimi stretla. Aby ťa dostala domov. Ale nie, ona si húdla svoje. Že ťa nájde inak a všetci tvoji únoscovia kruto zaplatia. Ja... už som prestávala veriť, že si nažive. Preto som sa tak zložila, keď som ťa zbadala..." dodala už šeptom, bojujúc s vlastnými slzami.

To bol posledný dôkaz, ktorý som potrebovala na to, aby som si bola istá, že Nurila videla, čo s matkou urobila koruna. Posledný dôkaz, aby som si bola istá, že som vo svojej sestre našla spojenca.

„Musím ti ešte niečo povedať." 

***

Prekvapenie! :) Dnes neplánovane nová kapitola. Je zo mňa už vážny pracujúci človek ďaleko od domova a na víkend sa chystám ísť domov, takže zajtra by som ju nestíhala  zverejniť. Popravde neviem, či sa mi podarí ďalšiu zverejniť v nedeľu, no najneskôr v pondelok ju budete mať :) 

Ešte som nestihla odpovedať na komentáre pri predošlej kapitole, ale každý som čítala a mám z nich obrovskú radosť :) ďakujem za všetky Vaše teórie a dojmy, teším sa na ďalšie :) A na komentáre, samozrejme, odpoviem čím skôr:)