Nerida

Nemali sme šancu prebojovať sa z tejto situácie. Mali príliš veľkú presilu. Moja myseľ fungovala na plné obrátky, kým som si obzerala bojovníkov okolo seba a pohľadom splašene hodila na Darrela.

Nastal čas využiť svoje princeznovské schopnosti a vedomosti.

Podľa toho, čo som sa učila, väčšina domorodých kmeňov bola vo svojej podstate mierumilovná. Darrel zvieral luk a druhou rukou siahal ku stehnu, kde mal pripevnenú dýku.

Pohľadom som mu naznačila, aby sa nehýbal, keď som urobila krok dopredu. Spýtavo na mňa zdvihol obočie, ale poslúchol.

„Dobrý deň. Prepáčte, že sme vás tu takto pozorovali. Určite to vyzeralo všelijako, ale uisťujem vás, že naše úmysly neboli nekalé."

Tmavovlasá žena, ktorá nás oslovila pozdvihla obočie a uškrnula sa. „Naozaj nie?"

„Teda, ak sa snaha o prežitie dá považovať za nekalý úmysel, tak možno," pripustila som a jemne sa na ňu usmiala. „Už celé hodiny sme sa snažili niečo vystopovať a uloviť, ale vôbec sa nám nedarilo. Potom sme narazili na váš kemp. Priznávam, že nám napadlo, že by sme sa s vami pohostili."

„Pohostili s nami alebo nám jedlo ukradli?" opýtala sa až nadpozemsky pokojne, kým sa tucet bojovníkov v bielych róbach ani nepohol. Akoby zamrzli, tak pokojne dokázali stáť.

Pravdu alebo lož?

V hlave sa mi zrodila dilema, ktorú som nenechala preniknúť na svoju tvár, kým som držala jej zelenooký pohľad. Niekto by dokázal oceniť úprimnosť, ale iní by zas úmysel kradnúť považovali za neodpustiteľný.

Rozhodla som sa teda pre polopravdu. „Preferovali by sme a boli by sme vám neskonale vďační, keby sme sa mohli pohostiť s vami. Ale ak by ste nás odmietli, možno by nás hlad donútil k odsúdeniahodným riešeniam."

Nasledujúce ticho trvalo večnosť. Žena predo mnou sa tvárila absolútne nečitateľne, na ostatných som sa neodvážila pozrieť.

Tmavé vlasy mala stiahnuté v pevnom chvoste, ktorý ju pohladil po ramene, keď hlavu naklonila do strany. „V tom prípade máte šťastie. Keďže je dnes Deň spolupatričnosti, všetci hostia sú vítaní," povedala už s úsmevom.

Pomaly, tak, aby si to nevšimla, som si vydýchla úľavou. Usmiala som sa na ňu a sklonila hlavu. „Ďakujeme."

Ona ku mne pristúpila a natiahla pred seba ruku, ktorú som vďačne prijala. „Ilara," predstavila sa.

Stisla som ju. „Ne... Nedira," zaimprovizovala som, keď mi v poslednej sekunde došlo, že by som nemala prezradiť svoje skutočné meno. „Ale priatelia ma volajú Dira," povedala som a prisahala by som, že Darrel po mojom boku sa všemožne snažil zadržať smiech.

Nenápadne som ho kopla do členka, na čo sa mykol a pristúpil k nám bližšie. „A ja som..." Už som sa uškŕňala, čakajúc, aké meno si vymyslí. „...Remuel."

Vyjavene som naňho šibla pohľadom a rýchlo sa pozrela späť na Ilaru pred nami. Podozrievavo zvraštila obočie, ale potriasla mu rukou. „Dobre teda. Vitajte u nás, Dira a... Remuel. Hostinu si však musíte zaslúžiť. Pomôžete nám s prípravami."

„Samozrejme," odpovedali sme naraz s Darrelom. Momentálne by som pre kúsok jedla urobila snáď čokoľvek.

„Poďte za mnou."

Ilara sa vybrala smerom do kempu a obaja sme ju nasledovali. Darrel sa ohúrene obzeral na všetky strany, keď som ho schmatla za predlaktie a zasyčala mu do ucha. „Remuel?! Vážne? Nikto menej nápadný ako mýtický vodca kreatúr ti nenapadol?"

Darrel sa len uškrnul a mykol plecami. „Ty máš čo hovoriť, Nedira. Veľmi nenápadné a najmä úplne odlišné od tvojho skutočného mena."

„Ty si mal viac času na rozmyslenie. To už sme rovno mohli povedať, že sme Zarmé a Remuel," zasyčala som späť, na čo Darrel vyprskol smiechom.

Ilara sa na nás obzrela a pousmiala sa.

Úsmev som jej opätovala a keď sa otočila späť pred seba, pokrútila som nad Darrelom hlavou.

Kráčali sme pomedzi stany, nikto si nás nevšímal. Množstvo ľudí pobehovalo navôkol a zdobili celý priestor girlandami z pestrofarebných kvetov, ktoré vešali na stany a stromy, a ikebanami rozmiestnenými na stoloch pomedzi misy s jedlom.

Vzduch bol presiaknutý vôňou pečeného mäsa, ovocia a kvitnúcich kvetov. Naplnil ma zvláštny pokoj. Títo ľudia pravdepodobne žili jednoduchý život, ktorý si ale vychutnávali plnými dúškami. Bez mocenských sporov, vojen a zrád.

Dúfala som, že si naozaj nažívali tak pokojne, ako sa zdalo na prvý pohľad. To, že niekto dokázal žiť takto, ma napĺňalo zvláštnou nádejou.

Asi som nebola jediná. Darrelove tmavohnedé oči žiarili a uškŕňal sa tak úprimne, že pôsobil ako malý chlapec.

Z myšlienok ma vytrhla Ilara. „Večer po hostine naši bojovníci predvedú svoje umenie."

Obzrela som si mužov a ženy v bielych róbach, ktorí nás sprevádzali. Mňa boje príliš nelákali, ale radosť a očakávanie sálajúce z Darrela boli priam hmatateľné. Kútiky pier mi zdvihlo dohora.

„Ale teraz do práce. Remuel," oslovila Ilara Darrela a ja som mala chuť pretočiť očami. Naozaj si nemohol vybrať iné meno?

Trvalo pár sekúnd, kým sa na ňu pozrel a spýtavo pozdvihol obočie.

„Ty choď pomôcť mužom s prenášaním stolov. A ty, Dira, nám pomôžeš so zdobením."

Darrel mi ešte venoval jeden chlapčenský úsmev a vybral sa za mužmi. Osamela som s Ilarou.

„Kde mám začať?" opýtala som sa.

„Môžeš ísť so mnou a podávať mi ozdoby."

Prikývla som a spoločne sme sa pustili do práce. Ubiehalo mi to rýchlo, Ilara bola príjemná spoločníčka.

https://youtu.be/-3BkDESKFSA

Prižmúrila som oči do silného slnka a obzrela sa po zvyšku kempu. V diaľke som zbadala Darrela prenášajúceho ťažký drevený stôl s jedným z bojovníkov. Bol hore bez, jeho pevné telo sa lesklo potom a svaly sa mu striedavo napínali. Stôl položil a prehrabol si vlhké vlasy, kým s bojovníkom o niečom diskutoval a pritom sa usmieval.

Ani som si neuvedomila, že som sa tiež škerila, až kým ma nerozboleli líca.

„Je to krásne," povedala Ilara, čím upútala moju pozornosť. Hľadela smerom na Darrela.

„Čo myslíš?"

„To, čo máte medzi sebou s Remuelom."

Moje srdce urobilo salto, kým som zvraštila obočie. A čo sme medzi sebou vlastne mali? Zatiaľ sme to nijako nepomenovali a aj keď som tušila, čo som k nemu cítila ja, nevedela som, či to opätoval. Srdce napovedalo, že áno, ale aj tak som si nemohla byť istá.

„A čo to vlastne je?" opýtala som sa, ani som nevedela, či samej seba alebo Ilary.

„Stačí sa na vás pozrieť a je jasné, že by ste pre seba urobili snáď čokoľvek. Sála z vás niečo krásne a čisté. Jedinečné."

Moje srdce sa opäť stiahlo a urobilo otočku. Naozaj sme na ňu takto pôsobili? Do tváre mi stúpla červeň. Nebola som zvyknutá rozprávať sa o osobných veciach a už vôbec nie s niekým cudzím. Ale z Ilary vyžaroval taký pokoj a úprimnosť, že sa rumenec rýchlo stratil.

Nebola to žiadna dvorná dáma snažiaca sa byť milá len preto, aby zo mňa vytiahla klebety.

Obzrela som sa späť na Darrela, ktorý sa práve na niečom smial. Zvuk doľahol až ku nám a v mojom bruchu sa usídlil kŕdeľ motýľov. Jeho smiech bol jeden z najkrajších a zároveň najpríťažlivejších zvukov, aké som kedy počula.

Zamyslela som sa nad jej slovami a usmiala sa. Mala pravdu. To, čo bolo medzi nami, síce len v zárodkoch, bolo čisté a úprimné. Možno som bola naivná, ale verila som tomu celou svojou dušou.

„Aj keď sa tak asi nevolá," dodala.

Hlavu som k nej zvrtla tak prudko, až som si takmer vylomila väzy.

„Remuel? Keď už chcel použiť falošné meno, mohol si vymyslieť niečo uveriteľnejšie."

Srdce sa mi závratne rozbúšilo a dlane sa mi v sekunde spotili. Už som išla vyhabkať nejakú odpoveď, keď ma odzbrojila úsmevom.

„Pokoj. Každý máme svoje tajomstvá. Pokiaľ nám nechcete ublížiť, tak ste tu vítaní, akokoľvek sa voláte."

Z hrude mi spadol balvan, prudko som vydýchla. Zaujímalo by ma však, či by názor nezmenili, keby vedeli, že som následníčkou trónu a dcérou tyranky, ktorá svojimi voľbami sužuje kráľovstvo.

Darrel

Prenášali sme stoly, ukladali na nich misy s jedlom už celé hodiny. Keď sme konečne skončili, slnko už zapadalo a obloha tmavla. Obzeral som sa po Neride a po chvíli som ju zbadal v spoločnosti Ilary. Neridina tvár bola spokojná, nie napätá a princeznovská.

Takto by som sa na ňu dokázal dívať aj celé hodiny. Ako sa usmievala, ako uvoľnene jej črty pôsobili. Akoby na pleciach neniesla snáď celú váhu sveta.

Môj pohľad si všimla a zakývala mi, čím ma vytrhla z tranzu. Vybral som sa k nej a Ilare.

„Ukážem vám váš stan, poďte za mnou."

Vyjavene sme na seba s Neridou pozreli. „Stan?" opýtal som sa, keď sme už kráčali za ňou.

„Prespíte tu predsa, nie? Kým program a hostina skončia, bude hlboká noc."

Spýtavo som zdvihol obočie na Neridu, ktorá s úsmevom pokrčila plecami. „To je od vás veľmi milé, ďakujeme," povedal som, keď sa spamätal z nečakanej ponuky.

Ilara len švihla rukou vo vzduchu, akoby o nič nešlo. Takáto pohostinnosť však rozhodne nebola bežná a prekvapovala ma.

Zašli sme až na okraj kempu, kde sa nachádzal náš budúci stan. Bol malý, ale spali sme už aj v stiesnenejších priestoroch.

„Pokojne sa zložte a príďte za mnou do centra kempu. Keď sa všetci dostavia, začne hostina."

V odpovedi na jej slová sa môj žalúdok stiahol očakávaním. Podľa Neridinho túžobného výrazu na tom bola rovnako.

Batoh som hodil do stanu a okamžite sme sa vybrali za jedlom, ktorého vôňa sa niesla celým kempom.

Pri dlhých stoloch už sedelo množstvo ľudí, bojovníci v bielych róbach medzi ostatnými v jednoduchých tričkách a nohaviciach.

Ilara nám kývala spoza vrchu stola. Bola mladá, ale musela mať v kmeni významné postavenie.

Sadli sme si s Neridou oproti sebe. Jedla s takou chuťou ako snáď nikdy, ústa mala zamastené a pôsobila absolútne neprinceznovsky. Rozkošne.

Zachechtal som sa. „Spomaľ, bude ti zle."

Kombinovala mäso s ovocím, jeden hlt stehienka nasledovali tri čerešne. Potom koláč a opäť mäso. Krútil som hlavou.

„Dhávno som nejedla thaké dobré jedlo," zamrmlala s plnými ústami, na čo som sa zasmial.

Ilara sa tiež uškŕňala. „Nech ti dobre padne."

Keď sme sa najedli, Ilara schmatla Neridu za ruku a niekam ju odtiahla so slovami: „Na program sa musíš patrične obliecť a upraviť."

A tak som ostal sám, ale necítil som sa osamelo. Obzeral som sa po kempe a zamýšľal sa nad tým, ako ľahko som sa zrazu cítil.

Aj v našej ťažkej situácii sa našli pokojné chvíle ako táto, kedy sme sa mohli na pár hodín zastaviť a vychutnávať si prítomné okamihy. Ani som si neuvedomoval, ako veľmi som to potreboval. Vidieť Neridu spokojnú a uvoľnenú ma napĺňalo nepoznaným pocitom šťastia.

Netušil som, koľko času prešlo, kým som si vychutnával príjemnú atmosféru, keď sa za mnou ozvalo nesmelé odkašľanie. Otočil som sa, a keď som zaostril na nádheru predo mnou, takmer mi zabehlo.

Ak som si niekedy pomyslel, že Nerida pripomínala lesnú vílu, to bolo ešte nič oproti tomu, ako vyzerala teraz.

Zvlnené blonďavé vlasy mala čiastočne zopnuté, pár pramienkov jej obkresľovalo tvár. Namiesto koruny mala veniec z pestrofarebných kvetov a na sebe voľné biele šaty, vpredu o niečo kratšie ako vzadu. Najkrajšie však boli jej oči, modré ako nebo na pravé poludnie žiariace šťastím a spokojnosťou. Líca mala sfarbené dočervena a ja som sa zamýšľal, či to spôsobila nejaká farba, ktorú jej tam Ilara naniesla, alebo hanblivosť, ktorá jej pery skrúcala v neistom úsmeve.

Celú večnosť som na ňu len zízal, keď som sa konečne spamätal a postavil sa oproti nej. Znova som si ju obzrel odhora až po spodok a neveriacky pokrútil hlavou. „Si.... absolútne nádherná," povedal som a sám nespoznával svoj roznežnený hlas.

Nerida sklopila zrak na vlastné šaty. „Ďakujem. To je Ilarina práca."

Prstom som jej pozdvihol bradu, aby sa mi pozrela do očí. „Nemusela sa veľmi narobiť. Si krásna vždy. Ale teraz? Vyzeráš..." nedokázal som nájsť dostatočné slová, „čarovne."

Zapýrila sa o niečo viac, ale môj pohľad držala. Naklonil som sa k nej a bolo mi jedno, že nás mohli vidieť desiatky ľudí. „Nádhera," šepol som jej do pier a potom ich položil na tie jej.

Bolo neuveriteľné pobozkať ju takto pred zrakmi mnohých a inde by som si to asi nedovolil. Ale ocitli sme sa v domorodom kmeni a to bolo skoro to isté ako sa ocitnúť mimo reality. A tak som si túto nadprirodzenú chvíľu vychutnával plnými dúškami. Chytil som ju za pás a pritiahol si ju k sebe, až sa ocitla telom natlačená na mojom. Túžba vo mne sa už začala prebúdzať.

Poodchýlil som pery a ona urobila to isté. V tom však zaznelo bubnovanie, a tak sme sa od seba odtiahli. Stále sa červenala, obaja sme sa zhlboka nadýchli.

V strede kempu sa už zoskupovali bojovníci v bielych róbach až po členky. V rukách držali svoje zvláštne palice a za zvukov bubnovania sa zoradili do dvojíc.

Celý kemp stíchol a všetky zraky sa obrátili na nich.

Chytil som Neridu za ruku, sadli sme si vedľa seba a zatiaľ čo sme stále hľadeli na bojovníkov som si s ňou preplietol prsty a naše spojené dlane položil na svoje stehno.

Bojovníci stáli absolútne nehybne s vytasenými palicami v utvorených dvojiciach, až sa rytmus bubnovania zmenil a oni sa dali do pohybu.

Každá dvojica medzi sebou bojovala, ale len hrane, pripomínalo to skôr bojový tanec.

Behali, skláňali sa a skákali zdanlivo chaoticky, ale všetci spolu tvorili jeden bezchybný, zjednotený celok.

Keď skončili, nastalo ohúrené ticho a následne potlesk, ktorý sa niesol snáď celým lesom. Bojovníci sa uklonili a ako jeden odpochodovali preč.

Vystriedali ich ženy oblečené podobne ako Nerida, ktoré vytvorili kruh, pričom sa pochytali za ruky. Odrazu k nám pribehla Ilara, schmatla vyjavenú Neridu a ťahala ju smerom k ohňu. Chúďa Nerida ani nestihla odporovať a už bola zaradená do kruhu. Vrhla na mňa bezradný pohľad, na čo som sa len usmial a mykol plecami.

Zaznela hudba, netušil som odkiaľ, lebo hudobníkov som nevidel. Dievčatá začali v rytme hudby krúžiť okolo oltára, Nerida sa červenala a pôsobila strnulo, akoby sa najradšej vyparila. A ja som si kedysi myslel, že túžila byť stredobodom pozornosti. Zachechtal som sa a pokrútil hlavou. Nemohol som ju odhadnúť horšie.

Po pár minútach sa však uvoľnila, jej pohyby pôsobili omnoho prirodzenejšie a ľahšie. Ilara sa sklonila k Neridinmu uchu a čosi jej pošepkala s pohľadom fixovaným na mňa, na čo sa na mňa obzrela aj Nerida.

Zaklonila hlavu a úprimne sa rozosmiala. Keď sa takto smiala, mal som chuť pribehnúť k nej a rovno sa na ňu vrhnúť. Namiesto toho som si však len odpil z vína a pozoroval ju ako tancovala, smiala sa a užívala si každú sekundu bez tiaže problémov.

Tancovali dlho a keď napokon hudba utíchla, zadýchaná Nerida pribehla ku mne a prekvapila ma rýchlym bozkom na líce. Schmatla moju čašu a schuti sa napila.

Jej tvár sa však rýchlo skrútila v grimase a len sťažka prehltla. Rozkašľala sa, zatiaľ čo som sa rozosmial.

„Myslela som si, že je to voda."

Opäť som sa zarehotal. „Zjavne nie."

Pokrčila ramenami a teraz už pripravená na chuť vína sa znova napila.

Zrazu ma schmatla za ruku a ťahala za sebou. „Kam ideme?" opýtal som sa.

„Zatancovať si."

Uškrnul som sa, ale nenamietal som. Keby ma ťahala aj do samotných pekiel, asi by som sa nebránil a nasledoval ju bez jediného slova. Hudba spomalila, na pomyselnom parkete sa už vlnili viaceré páriky, a tak sme sa zaradili k nim.

Neridin veselý úsmev sa zmenil na hanblivý, keď neisto zdvihla ruky k môjho krku a obtočila si ich okolo neho. Ja som ju chytil za boky a spoločne sme sa vlnili do rytmu príjemnej hudby.

Pozerali sme si do očí, tie jej žiarili, čo na mojich perách vyvolalo spokojný úsmev.

Ruky som si obmotal okolo jej pása a pritiahol si ju k sebe, na čo sa z nej vydral prekvapený povzdych.

Pousmial som sa, kým si hlavu oprela o moje rameno. Jednou dlaňou som ju tlačil k sebe, tou druhou som ju hladil po vlasoch.

Onedlho jej asi vypité víno udrelo do hlavy, keď sa až príliš odvážne začala panvou vlniť oproti tej mojej.

Ako na povel mi do nohavíc prúdil tlak, ktorý ma donútil prehltnúť. Chytil som ju za zátylok a jej tvár od seba odtiahol. „Čo to robíš, Nerida?"

„Nič," povedala nevinne, ale v jej očiach tancovali iskričky.

Uškrnul som sa a naklonil sa k jej tvári. „Ak nechceš, aby som si ťa vzal tu a teraz pred všetkými, tak radšej prestaň," povedal som jej do pier.

Namiesto odpovede sa so šibalským úsmevom opäť zavlnila, pritláčajúc svoju k panvu k tej mojej, až sa mi pred očami zatemnilo.

Pobozkal som ju, pomaly a hlboko a z nej vyšiel slastný, spokojný, ale aj akýsi nástojčivý zvuk. Môj rozkrok priam bolestivo zabrnel.

„Stačilo. Nebudem čakať, kým nám to opäť niečo prekazí," povedal som, schmatol ju za ruku a ťahal smerom do nášho stanu.

***

Táto kapitolka je taká dlhá preto, lebo pôvodne išlo o dve kapitoly. Okresala som ich a spojila, keďže sú také pokojné a nič závažné sa v nich nedialo, tak som si povedala, že ich spojím. :) 

Dúfam, že Vás Remuel a celkovo zmienka postáv z Minulého života pobavila. :) 

No a môžete hádať, čo sa bude diať v ďalšej kapitole :)