...you tear the walls down one by one...

...we tried to run, we tried to hide in fear of losing ourselves...

Nerida

Pobalili sme sa a vybrali sa do lesov. Darrel sa snažil vystopovať nejakú korisť a uloviť jedlo, keďže nám už žiadne neostalo. Môj žalúdok bol zovretý v hladnom kŕči a neustále škvŕkal, lenže ani po niekoľkých desiatkach minút sa nám nepodarilo nič vystopovať.

S Darrelovými schopnosťami som neverila, že by sme sa v to ráno nenajedli.

No každou minútou a každým ďalším márnym hľadaním stôp sa vráska na jeho čele prehlbovala.

Zohol sa k zemi, už asi miliónty krát, a skúmal suché lístie, hľadajúc stopy po zvieratách.

„Nič," zamrmlal a vráska sa opäť o niečo prehĺbila. Tiež už musel umierať hladom a podpisovalo sa to aj na jeho nálade.

Bol mĺkvy, zrazu sa neuškŕňal na všetky strany.

„Ako je vôbec možné, že sme nenarazili ani na jednu jedinú stopu?" opýtala som sa.

Darrel kráčal predo mnou a pokrčil ramenami. „Neviem, je to zvláštne. Možno preto, že sme stále blízko k Jaskyni bohov. Videla si, ako les vyzerá v jej okolí. Zvieratá to asi cítia a sťahujú sa odtiaľto čo najďalej."

To by dávalo zmysel. „Keď sme už pri tom, čo je to vlastne za miesto? Naozaj tam sídlia bohovia? A ako to, že som o ňom nikdy nepočula?"

Darrel opäť mykol ramenami. „Medzi obyčajným ľudom je to miesto pomerne známe, ale len málokto má dosť odvahy sa tam vybrať a žiadať niečo od bohov. Ľudia si myslia, že je múdrejšie držať sa od nich ďalej a žiť v ich očiach nenápadne. Nikdy nie je príliš dobré, keď bohovia poznajú tvoje meno. Nie sú to ľudia, empatia im nič nehovorí. Len rovnováha. Nič nie je zadarmo." Povzdychol si. „Ale prečo si o Jaskyni bohov nikdy nepočula, to neviem. Predpokladám, že tvoja matka nechcela, aby si to miesto poznala. Určite vie, že odtiaľ pochádza vaša schopnosť. A vidíš, čo si sa tam dozvedela. Myslím, že tvoja matka chcela zabrániť presne tomuto." Ponad plece sa na mňa zahľadel a usmial sa. „Asi vie, aká si zvedavá a že by si chcela zistiť viac, keby si o Jaskyni vedela."

Zamyslene som zahmkala. Mal pravdu, keby som tušila o Jaskyni bohov a že práve od nich pochádzala naša schopnosť, nedalo by mi to spať, kým by som tomu neprišla na kĺb. Aj tak som sa na našu mágiu neustále vypytovala, ale nikto mi neposkytol dostatočné odpovede. Predpokladala som, že jednoducho nikto nevedel viac ako ja. Zjavne som sa mýlila.

Stále mi prišlo zvláštne pozerať sa na svoju matku ako na bezcitného, prešpekulovaného tyrana. Predsa to bola moja matka. Síce niekedy chladná, no aj tak milujúca. Vedela som, že mala svoje muchy, že pre ňu moc znamenala veľa, ale že by bola ochotná prizerať sa, ako trpia nevinní ľudia len kvôli jej egu, to som si nemyslela.

Láska niekedy dokázala zaslepiť.

Zahľadela som sa na Darrelov chrbát pred sebou. Nezaslepovali sme sa aj my dvaja navzájom? Nezačali sme si veriť až príliš bezhranične?

Povzdychla som si a pokrútila hlavou. Keby to aj bol ten prípad, nedokázala som s tým urobiť nič. Zakaždým, keď som sa naňho pozrela, verila som mu o čosi viac. Neublížil by mi a aj keď mi pred časom povedal, že by za mňa život nepoložil, teraz som vedela, že by urobil všetko, čo bolo v jeho silách, len aby ma udržal v bezpečí.

Nepovedal mi to priamo, ale cítila som to z každého jeho pohľadu, úsmevu a nežného dotyku. A ja by som preňho urobila to isté.

Nech to znelo akokoľvek zvláštne, na svete nebol nikto, komu by som svoj život vložila do rúk viac ochotne ako jemu.

Možno to zo mňa robilo naivnú, hlúpu hus. Ale keď človek jednoducho niečo vedel, existovalo len málo vecí, ktoré by ho presvedčili o opaku.

„Odkiaľ si to vlastne vedel ty?"

Na chvíľu zaváhal, ale napokon sa pustil do rozprávania. „Eulis, veliteľ rebelov, sa raz pripitý prekecol. Povedal, že to bude naša posledná šanca, eso v rukáve. Asi vedel, čo bola cena. Preto si to nechával len na koniec a nikomu neprezradil cenu. Ťažko by hľadal niekoho, kto by obetoval svoj život."

Zaujímalo by ma, odkiaľ veliteľ rebelov vedel o mojej schopnosti viac ako ja sama. Ponorená vo vlastnej mysli, som si uvedomila až neskoro, že Darrel predo mnou zastal. Takmer som doňho narazila, ale v poslednej chvíli som sa zastavila.

„Čo sa deje?" zašepkala som mu do chrbta.

„Niečo som začul."

Môj žalúdok sa opäť bolestivo stiahol. „Nejaké zviera?" opýtala som sa s nádejou, ktorú však hneď zahasil pokrútením hlavou.

„Skôr ľudia."

Srdce sa mi prudko rozbúšilo. Ľudia v našej situácii neznamenali nič dobré. Či rebeli, či rytieri, stále sme s Darrelom nemali plán, čo ďalej. Potrebovali sme si to poriadne premyslieť a prebrať.

Darrel rukou siahol k hustým krom po jeho pravej ruke. Odkryl ich a pohľad, ktorý sa nám naskytol, mi priam vyrazil dych.

Že ľudia... Celá kopa ľudí v akomsi zvláštnom kempe len niekoľko desiatok metrov od nás, pobehovali pomedzi stany, muži aj ženy každého veku. Pospevovali si, upratovali. Pripomínali mi mravce. Z diaľky pôsobili chaoticky, no keď som sa zamerala na jedného, presne vedel, kam má ísť a čo robiť.

„Čo to má byť?"

Darrel pozeral na scénu pred sebou ešte vyjavenejšie ako ja. „To bude jeden z domorodých kmeňov."

Prečo ho to až tak prekvapilo? Hlboko v lesoch sa rôzne kmene vyskytovali pomerne často. To som vedela ešte aj ja, hoci som nikdy poriadne nevystrčila päty z hlavného mesta.

„No a?" nabádala som ho, aby mi vysvetlil svoje prekvapenie.

Mykol plecami. „Nečakal som, že tak blízko Jaskyne bohov niekto žije. Navyše, čo vôbec jedia?" opýtal sa a presne v tej chvíli k nám zavanula vôňa pečeného mäsa. Ihneď sa mi v ústach nahromadili slinky.

„Nevyzerajú, že by mali problém s nedostatkom jedla. A možno preto je tu tak málo zvierat. Asi ich museli uloviť veľa, aby si nachystali túto hostinu."

Drevené stoly sa priam prehýbali pod množstvom dobrôt. Keď som to zbadala, mala som chuť sa tam rozbehnúť a rovno sa do niečoho zahryznúť.

„Čo budeme robiť?" opýtala som sa šepky s pohľadom fixovaným na plné stoly.

„Kradnutie sa mi hnusí..." začal, kým pozeral rovnakým smerom ako ja. „Ale majú toho viac než dosť. A netušíme, či o nás nevedia. A ak áno, na ktorú stranu by sa postavili." Pokrútil hlavou. „Požiadať ich by bolo príliš nebezpečné. To neprichádza do úvahy."

Povedal a ja som prikývla. Bolo rozhodnuté. Ak sa chceme najesť, budeme si musieť niečo ukradnúť.

Moje princeznovské ja sa priečilo, ale škvŕkajúci žalúdok a hromadiace sa slinky ho rýchlo potlačili. Snáď im pár kusov mäsa nebude príliš chýbať. A možno ešte krajec chleba. A jablko. A čerešne!

Och, čerešne...

„Ako to urobíme?" šepla som.

„A čo také by ste chceli robiť?" spoza nás sa ozval sa neznámy ženský hlas. Vôbec som nepočula, že sa k nám niekto približoval a podľa jeho vyjaveného výrazu, ani Darrel.

Skôr, než sme stihli čokoľvek odpovedať, sa spoza okolitých krov ukázalo ďalších snáď tucet ľudí. Mužov aj žien v zvláštnych čisto bielych róbach. Spoza chrbta vytiahli akési palice a všetky na nás namierili.  

***

Čo myslíte? Majú Nerida s Darrelom pred sebou ďalšiu komplikáciu? 

Čo hovoríte na ich vzťah a Neridine zamyslenie ohľadom dôvery medzi nimi? Veríte Darrelovi tak ako ona? Teším sa na Vaše názory :)