Nerida

Zvyšok plesu bol pre mňa utrpením. Schopnosť usmievať sa, keď sa mi chcelo plakať, som však mala rokmi vytrénovanú.

Snažila som sa vnímať, čo mi otravy rozprávali. Moje vnútro však vrieskalo, nech už sklapnú, že sa darmo snažia, aj tak ide len o splodenie následníčky a nič iné. Akoby to nevedeli, akoby všetci dúfali, že moje oplodnenie im zlepší postavenie.

V žiadnom prípade. Tak to jednoducho nefungovalo. Nemohli odmietnuť, pretože keby to chceli urobiť, stačilo by pár sladkých slov podčiarknutých mojou schopnosťou a ich slobodná vôľa by odišla do hája.

Tak prečo sa vôbec snažili? Len preto, že si chceli užiť s peknou princeznou?

Nepoznala som odpovede a v skutočnosti ma ani nezaujímali. Všetko bola len jedna obrovská pretvárka. Pozlátka. Prázdna a bezvýznamná. Ako ich chválenkárske reči.

Najhoršie na tom bolo, že som sa nemohla vytratiť, musela som ostať až do samotného konca. V sále som obstávala ešte aj vtedy, keď sa na parkete tackalo len pár na mol opitých šľachticov.

Keď som sa konečne dostala do postele, odpadla som vyčerpaním. Aj tak som však videla tmavohnedé oči, z ktorých sršala nenávisť. Nedokázala som si vysvetliť, čo ju zapríčinilo.

***
Zo spánku ma vytrhlo otvorenie dverí a následne pálčivé svetlo, ktoré ma donútilo prižmúriť oči a podráždene zamrnčať.

„Čo je? Prečo ma budíte tak skoro?" zamrmlala som do vankúša.

„Nie je skoro, dcérka, už je obed."

Matka sa posadila na posteľ a ja som sa na ňu pozrela ubolenými očami, keď som si sadla aj ja.

„Vybrala si si niekoho?"

V mysli sa mi objavili nespočetné mužské tváre, ich otravné reči a dotyky. A potom ten príjemný hlboký hlas a tmavé oči. A ten nepochopiteľný odpor, ktorý ich zatieňoval.

Smutne som zdvihla zrak k matke a pokrútila hlavou. Už sa nadychovala, že mi niečo povie, ale ja som ju predbehla. „Bolo ich príliš veľa. Potrebujem si to nechať prejsť hlavou."

Natiahla ku mne ruku a pohladila ma po tvári. „Dobre, môžeš si to pokojne premyslieť." Jej jemný tón a povolenie ma zastihli nepripravenú.

Na chvíľu sa odmlčala a ja som dúfala, že táto debata skončila. Samozrejme som sa mýlila.

„A čo Sinerrat? Ten pôsobí zaujímavo."

Už len pri zmienke jeho mena som pocítila červeň v tvári a uhla pohľadom. Jeho odporné slová mi stále zneli v hlave.

„Ten sa viac zaoberal Nurilou ako mnou."

Matka sa na mňa skúmavo zahľadela. „Tak predsa sa ti páči."

Pozrela som na vlastné ruky, ktoré som si žmolila v lone. Sama sebe by som najradšej vypálila facku za to, že mala pravdu. Napriek tomu, čo mi povedal, fyzická príťažlivosť sa mu nedala odoprieť. A koniec koncov, nešlo len o to? Veď sme nemali mať vzťah, ani sa zbližovať. Mal so mnou len splodiť dieťa.

Ale ani túto vec, hoci som sa ju snažila vnímať len na čisto živočíšnej úrovni, som si po jeho slovách nedokázala predstaviť.

Matka ma chytila za ruku a ja som k nej konečne zdvihla zrak.

„Nurila je mladá a bláznivá, muža si bude vyberať až o pár rokov. Ak sa mu aj páči, je to jedno. Keď niečo chceš a máš tú možnosť, musíš si to vziať. Inak ťa tento svet zničí. Čím skôr to pochopíš, tým lepšie pre teba." Poťapkala ma po ruke a vstala. „Porozmýšľaj nad tým. Máš pár dní a potom očakávam definitívny verdikt. Voľba sa opakovať nebude, preto si zvoľ správne."

To mi naozaj pomohlo. Mala som pár dní, aby som si vybrala jediného muža, s ktorým kedy zažijem intímne zblíženie. A ten, ktorý ma zaujal, bol odporný tupec. Ale aký malo význam zachovávať si hrdosť a vybrať si niekoho, kto sa mi nepáčil, keď už nikdy nebudem mať túto príležitosť?

Vzala som vankúš, pritlačila si ho ku tvári a sťažka si doň povzdychla.

Čakali ma náročné dni.

***

Večer, keď celý palác spal, som si blonďavé vlasy zaplietla do tesného vrkoča a na seba si obliekla voľný plášť. Kapucňou som si zakryla hlavu, tvár som mala ponorenú v jej tieni. Ako každý týždeň, aj dnes som sa zakrádala tmavými chodbami nočného paláca, až som vošla do knižnice, kde sa za obrovským portrétom mojej prastarej mamy črtala tajná chodba vedúca do centra mesta. Na miesto, kde sme sa pravidelne stretávali s Keylou.

Chodba bola nepoužívaná, zarastená pavučinou a sem-tam som stretla aj zatúlaného potkana. Na to som si už však za tie roky zvykla. Ak som sa so svojou kamarátkou chcela stretávať, musela som zaťať zuby.

Návštevy obyčajného ľudu v paláci totiž neboli dovolené. Keyla tam kedysi žila aj so svojím otcom, ktorý bol mojím a Nuriliným učiteľom. Odkedy ho vyhodili z paláca, hľadala som cestu, ako naše priateľstvo udržať. A našla som ju v nechutnej tajnej chodbe.

Predtým, ako som vstúpila do ulíc mesta, som sa ešte z tieňa poobzerala na obe strany. Nikoho nikde nebolo, a tak som pokojne vyšla von. Ocitla som sa v tmavej uličke. Mala by mi naháňať strach, ale keďže pre mňa predstavovala spojenie s Keylou a sčasti aj bežným životom, mala som s ňou len pozitívne asociácie.

Tu som bola anonymom, nikým výnimočným. Zrazu som nebola princeznou, na ktorej za každých okolností viselo aspoň niekoľko párov očí. Bolo to oslobodzujúce a ja som po čase pochopila, že som tieto výlety nemilovala len kvôli Keyle.

Neďaleko som zbadala nízku postavu zahalenú v plášti a hneď som k nej priskočila. Keyla ma privítala širokým úsmevom, pri ktorom sa jej v lícach vytvorili rozkošné jamky.

Objali sme sa a keď sme sa od seba odtiahli, jej pery sa zvlnili v úškrne. „No čo, už si si vybrala muža?" opýtala sa neprirodzeným strojeným hlasom, ktorý dokonale pripomínal moju matku.

Musela som sa zasmiať, vedela ju totiž napodobniť tak dobre, až som si na chvíľu myslela, že sa do nej moja matka prevtelila. Asi aj preto, že sa venovala herectvu a jej celoživotným snom bolo nájsť si skupinu kočovných hercov, s ktorými bude putovať naprieč kráľovstvami. Dva v jednom – ako vždy hovorila. Bude robiť, čo ju baví, a navyše precestuje svet.

Jej otec, vzdelaný a konzervatívny učiteľ, mal samozrejme iný názor. Ale Keyla sa nikdy nevzdávala.

Na našom poslednom stretnutí som jej povedala o plese a matkinom nátlaku. Ona ma na rozdiel od Nurily dokázala pochopiť. Sama túžila po láske, vlastne sme sa skamarátili vďaka obľube romantických kníh.

Kým sme kráčali vydláždenými ulicami mesta, rozpovedala som jej, čo sa udialo na plese.

„Takže Sinerrat je nielen tým najlepším lukostrelcom všetkých dôb, ale je ešte aj sexi? Vždy som si ho predstavovala ako niekoho ohyzdného."

Uškrnula som sa. „Od toho má ďaleko. Nie je dokonale krásny, ale niečo na ňom je. A možno len to, že je tupec," dodala som potichu, keď mi v hlave opäť zazneli jeho slová.

„Možno ťa chcel len vyprovokovať," povedala Keyla a ja som sa nad jej slovami na chvíľu zamyslela.

Pokrútila som hlavou. „Prečo by to robil?"

„No aby ťa zaujal predsa. Všetci sú k tebe až príliš milí, tak ako sa najlepšie odlíšiť od davu?" opýtala sa a teatrálne rozhodila rukami navôkol, keď počas chôdze priskočila predo mňa a cúvala. „Ó, spanilá, krásna Nerida, všimni si nás." Potom ustúpila do druhej strany, čím zamenila roly, zazrela na mňa a ruky si založila na hrudi. To všetko, kým predo mnou cúvala. „To sa nikdy nestane, drahá," zopakovala jeho slová tak verne, až mi prišlo nereálne, že ho pri tom nevidela. Naozaj mala talent.

Napriek všetkému som sa uškrnula a pokrútila hlavou. Keyla sa zaradila späť ku mne a kráčala po mojom boku. „Tak kto ťa zaujal viac?" Rukami napodobnila misky váh a pozdvihla obočie. „Ak to bol naozaj jeho zámer, zjavne mu to vyšlo. Veď o nikom inom nerozprávaš."

Nad jej poslednými slovami som sa zamračila. Neverila som, že by mohla mať pravdu. Veď keby som ich s Nurilou nevyrušila, pokojne by pokračovali ďalej a dostali sa až ktovie k čomu. Nemohol predsa vedieť, že ich tam nájdem.

Povzdychla som si. Aj tak to bolo jedno. Ak by to aj urobil preto, aby si získal moju pozornosť, bol ešte väčším tupcom, ako som si myslela.

***

Dnes sa Keyla ponáhľala na stretnutie so svojimi hereckými kolegami, a tak ma neodprevadila až ku vchodu do tajnej chodby ako zvyčajne. Stretávala sa s nimi po nociach, keďže jej otec sa o tom nemohol dozvedieť.

Nevadilo mi, že som sa prešla aj sama, aspoň som si usporiadala myšlienky.

Nie, Darrel to nebude. Aj keby mal byť tým posledným chlapom na zemi.

Ponorená vo vlastnom svete plnom mužov z plesu som si takmer nevšimla, že oproti mne po inak prázdnej ulici niekto kráčal.

Osamote a v noci som okoloidúcich stretávala len nerada. Mohli by ma spoznať, čo by nebolo vôbec dobré, a takisto ma premáhal aj strach. Vždy som sa však upokojovala svojou schopnosťou. S ňou by mi nikto nemal ublížiť.

Aj tak som pridala do kroku. Pozerala som do zeme, ale keď som prechádzala okolo zahaleného muža, predsa som zdvihla zrak. Sama som nevedela prečo, ale neodolala som.

Naše pohľady sa stretli, jeho oči sa po chvíli rozšírili šokom. Moje tiež, ale rýchlo som sklopila zrak a pokračovala rýchlejšie.

To snáď nemôže byť pravda! 

***

Túto kapitolku mám celkom rada, najmä kvôli Keyle. Čo na ňu hovoríte? :)