Nerida

Žily mi naplnil priam hysterický hnev. Nie smútok, nie panika, ale obrovská zlosť zmiešaná so zúfalstvom.

Vycerila som zuby, kým som mu strelila facku. Sama som nevedela, či ho tá facka mala prebrať, alebo len uľaviť mojej rozbúrenej duši.

„Zobuď sa!" zvrieskla som naňho, až som sa pri tom strašidelnom zvuku takmer sama strhla.

Do očí sa mi tisli slzy a moje ruky sa chveli.

Nič, bez reakcie.

Opäť som ho fackala ako zmyslov zbavená, z očí mi už tiekli slzy a hruď sa natriasala hlasnými zlostnými vzlykmi, ktoré som sa ani nesnažila potláčať.

Nemohol ma tu nechať... Nemohol umrieť a ešte k tomu zbytočne!

Odmietala som sa zmieriť s myšlienkou, že bol naozaj mŕtvy. Samotná predstava toho, že už nikdy neuvidím tie tmavé uhrančivé oči, nepocítim jeho pery na mojich, jeho dych a strnisko na mojom krku, že ma už nikdy nevytočí do nepríčetnosti, neobjíme, neuteší, mi hruď trhala na polovicu. Až tak, že sa mi vzlyky nakopili v hrudi, tvár som mala zvraštenú v bolestnej grimase a nevychádzal zo mňa žiadny zvuk, až kým som sa pískavo nenadýchla, keď sa mi došiel kyslík.

Mysli, Nerida!

Musel sa nadýchnuť vody. V panike som rozmýšľala, ako ju z neho dostať von. Celou silou som sa doňho zaprela, aby som ho otočila na bok, zovrela päsť a udierala ho medzi lopatky, dúfajúc, že vodu vykašle a preberie sa.

Niekoľkokrát som to zopakovala, ale nič sa nedialo. Stále bol bezvládny a nedýchal.

Zvalila som ho na chrbát a udrela ho tentoraz do stredu hrudníka, nie príliš silno, aby som mu ešte viac nepoškodila, ale dostatočne na to, aby to mohlo mať nejaký efekt na vodu v jeho dýchacích cestách.

Nič sa však nezmenilo a ja som sa pomaly rúcala. Zlosť prehrala súboj so zúfalstvom. Tá na mne sedela ako balvan a tlačila ma k zemi, tlačila moju samotnú dušu a srdce, až som čakala, že mi ho každú chvíľu rozpučí a ja umriem vedľa neho. Obomi predlaktiami som sa oprela o jeho hruď a sklonila hlavu.

„Ty namyslený tupec," zamrmlala som pomedzi zaťaté zuby zaseknutá medzi zlosťou, zúfalstvom a beznádejou. „Preber sa, prosím," dodala som šepky, keď ma realita pomaly vytrhávala z falošných nádejí.

Dlaňami som kŕčovito zovrela jeho kožený kabát a tvár zaborila do jeho hrude, kým ma ovládal plač, ktorý sa pomaly premieňal na zlomený, rezignovaný.

Jeho hruď sa natriasala pod vplyvom mojich vzlykov.

V zlomku sekundu mi hlavou prebleslo niekoľko myšlienok. Nedokázala som sa zaoberať tým, čo bude ďalej. Nedokázala som rozmýšľať nad tým, kam pôjdem, ako sa zachovám a ako vôbec bez Darrela prežijem. Jediné, čo ma zaujímalo, bolo, že pravdepodobne umrel.

Umrel.

Slovo také krátke a jednoduché a pritom také definitívne.

Koniec.

Viac písmen, ale význam rovnaký. Pretože nie zánik mojej schopnosti, ale Darrelova smrť predstavovala ten skutočný koniec. Koniec mojej radosti, smiechu, vášne. Koniec nádeje.

Koniec.

Spod môjho ucha sa ozval chrčivý zvuk a moje srdce sa šialene rozbúšilo.

Blúznim?

Zdvihla som hlavu a pozorovala nehybného Darrela.

Nič sa nedialo.

A potom ním trhlo, prudko sa zdvihol a hlavu naklonil do strany. Z úst mu išla voda asi zmiešaná so zvratkami. Nikdy som nebola radšej, že som mohla pozorovať, ako niekto zvracia a vykašliava vodu.

Po tvári sa mi spustili nezastaviteľné slzy úľavy a zrodil sa ten najžiarivejší úsmev.

Konečne sa na mňa obzrel, v unavených tmavých očiach mu tancovali iskričky, keď zachrapčane povedal: „Tak namyslený tupec, hej?"

Netušila som, že ma mohol počuť, ale to ma trápilo najmenej. Zasmiala som sa pomedzi vodopády stekajúce po mojich lícach a vrhla sa mu okolo krku tak prudko, až som nás oboch zvalila do prachu.

Darrel to nečakal a prekvapene zjojkol. Znova som sa zasmiala.

„Ten najnamyslenejší tupec na svete," zamrmlala som mu do ucha, kým som ho zvierala tak, že sa snáď ani nedokázal pohnúť. „Ale živý, to je hlavné."

Dlho sme tam len ležali a objímali sa, Darrel plnými dúškami nasával kyslík a pomedzi to vykašliaval posledné zvyšky vody. Až o niekoľko dlhých minút sme sa obaja trochu spamätali, sadli si a ticho na seba hľadeli, až sa v jeho očiach opäť objavili tie známe iskričky.

„Hmm, namyslený tupec..." povedal zamyslene. „Namyslený možno trochu som, uznávam. Ale tupý? No dovoľ," povedal, kým sa odo mňa naoko urazene odtiahol, ale spokojne sa usmieval.

„A ako by sa dal nazvať tento tvoj nápad, pri ktorom sme obaja skoro zomreli?"

Zamyslene zvraštil obočie a potom si porazene vzdychol. „No dobre. Asi to nebol ten najlepší nápad," povedal už vážnejšie, keď sa rukami natiahol k mojim ramenám a palcami ich hladil.

„Nerida, odpusť mi... Zradil som ťa a ohrozil tvoj život. Navyše úplne zbytočne. Chcel som len to najlepšie pre všetkých, ale možno by som sa mal niekedy radšej riadiť srdcom."

„Ako to myslíš, že si sa mal riadiť srdcom?" opýtala som sa, keď som sa po chvíli zamyslela nad skutočným významom jeho slov. V tomto kontexte mi to nedávalo zmysel.

Darrel ma jednou rukou pustil, aby si prehrabol vlasy. „Nepripúšťal som si, že ťa v skutočnosti nechcem pripraviť o schopnosť. Lebo som vedel, čo pre teba znamená, že predstavuje tvoju istotu. Súčasť teba. Presviedčal som sa, že to chcem a musím urobiť, ale bohovia mi videli priamo dovnútra. Vedeli, že to v skutočnosti nechcem. A aj to ich tak rozzúrilo," povedal, kým som sa naňho dívala s otvorenými ústami. „Okrem iného," dodal s úškrnom.

Zažmurkala som a úsmev mu opätovala. „Viem si predstaviť, že ich už dávno nikto tak nevytočil ako ty. Máš na to talent."

Chvíľu na mňa vyjavene pozeral a potom sa rozosmial. Zvuk taký čistý a krásny, celá jeho tvár sa rozžiarila a predviedol mi takmer všetky svoje biele zuby. Ja som ho pozorovala a usmievala sa ako zmyslov zbavená.

Napĺňala ma neskonalá úľava.

Keď sa prestal smiať, opäť sa na mňa vážne zahľadel a pohladil ma po líci, čo mnou ihneď vyslalo zimomriavky.

„Ako to, že sa nehneváš? Tak ľahko si mi odpustila? To sa mi na teba nepodobá."

Vedomie, že aj keď si to spočiatku nepripúšťal, v skutočnosti som preňho bola dôležitejšia ako rebeli, vojny a jeho neoblomné zásady, ma naplnilo nesmiernym šťastím. Sám sebe klamať mohol, ale bohov neoklamal a pravda bola, že ma o schopnosť nechcel obrať. Naozaj mi nechcel ublížiť.

„Okrem toho, že som si pred chvíľou myslela, že si mŕtvy a príde mi banálne hnevať sa na teba za niečo, čo si ani nechcel urobiť, sa ešte čosi udialo..."

Rozpovedala som mu svoju zvláštnu víziu a to, že práve Elinara, moja prastará mama, nás pravdepodobne zachránila. A čo odo mňa žiadala.

Darrel snáď ani nedýchal, keď si po nekonečnej chvíli prehrabol vlasy a takmer nečujne sa opýtal: „Takže sme v tom skutočne spolu?"

Ja som s trpkým úsmevom prikývla. „Ale mám podmienku. Chcem, aby moja rodina ostala v bezpečí. Schopnosť sa pokúsime zničiť, ale ak sa nám to podarí, Nurilu aj matku vezmeme niekam do bezpečia. Nechcem, aby sa im niečo stalo, keď sa prevalí, že naša schopnosť už neexistuje. Bez nej matka aj tak nenapácha ďalšie zlo."

Darrel zvraštil obočie a napokon prikývol. „Dobre." Pohladil ma po tvári. „Vieš, že si neprajem žiadnu smrť. Keby som chcel, tvoju matku som mohol dávno zabiť, ale to by problém neriešilo. Chcem umieranie zastaviť." 

***

Teraz nás čaká pár pokojnejších, ale trochu frustrujúcich kapitol, však uvidíte :D Som nesmierne zvedavá na Vaše reakcie, pretože patria medzi moje obľúbené. Takže sa môžete pripraviť na trochu romantiky a napätia. :)