Darrel

Nerida ostala stáť na chodbe a ja som vošiel do oblúka.

Stoj!!! Zavrešťalo mi v ušiach a tentoraz som si obe dlane reflexne zdvihol k ušiam.

Nie dosť, Sinerrat. Ešte si nedal dosť, aby si mohol vstúpiť do Sídla bohov.

Chvíľu som sa zmätene obzeral, ale potom som pochopil. Luk som si prevesil cez chrbát a spoza stehna vytiahol dýku. Prerezal som si zápästie a sledoval, ako mi tmavá žilová krv stekala nadol a kvapkala na kamenistú podlahu podo mnou.

Ešte, ešte, ešte...

Dýku som znova priložil k zápästiu a ranu zväčšil, pričom som zaťal zuby, len aby som nesykol bolesťou. Teraz už krv tiekla tenkým cícerkom.

Ešte!

Zazrel som do prázdna pred sebou. Odmietal som ranu ešte zväčšiť, už teraz by som ju musel stlačiť, aby prestala krvácať. A tak som si stisol zápästie, aby jej tieklo viac.

Dlho sa nič nedialo, žiadny ďalší hlas sa neozval.

Moja úzkosť sa stupňovala a inštinkty mi opäť napovedali, aby som z tohto temného miesta vypadol.

V sekunde zhasli všetky fakle. Nastala úplná tma.

Moje srdce sa nepravidelne rozbúšilo. Ako sa Nerida dostane von v tejto tme?

Obzrel som sa smerom, kde som ju nechal stáť, ale nič som nevidel. Za mnou bola stena, ktorá tam ešte pred sekundou nestála a ja som akosi prestával veriť, že z tejto šialenosti vyviaznem živý.

Už som sa otáčal, aby som sa vrátil k nej, keď sa kruhovitá miestnosť predo mnou rozsvietila oslepujúcim svetlom. Zvraštil som obočie a prekryl som si oči krvácajúcim predlaktím.

Neodvážil som sa siahnuť po luku a dýku som schoval späť za stehno.

Snažil som sa zaostriť do priestoru predo mnou, ale keď už sa mi to takmer podarilo, zjavili sa rôznofarebné záblesky a machule prelietavajúce okolo mňa.

Tak toto je on? To je ten Neomylný, na ktorého sme tak dlho čakali?

Zaznel odporný piskľavý smiech.

Som zvedavá, čo bude ochotný obetovať. Ozval sa ďalší hlas.

Sinerrat, Sinerrat, Sinerrat...

Smiech, krik, piskot, všetko naraz sa mi zarývalo priamo do mysle.

Farebné záblesky okolo mňa vytvárali prievan, ktorý ma potlačil hlbšie do miestnosti. Strácal som sa v hlasoch a farbách, otáčal som sa okolo vlastnej osi, snažiac sa nájsť akýkoľvek stabilný bod.

Nedarilo sa mi.

Hlava sa mi točila, zo všetkých zvukov a zábleskov sa mi dvíhal žalúdok.

Lietali okolo mňa ako pestré tiene, ktoré boli čiastočne hmotné. Žeby to boli samotní bohovia?

Žeby tie hlasy patrili im? Alebo dušiam uväzneným v stenách tejto jaskyne?

Nedokázal som jasne myslieť, nedokázal som robiť nič. Oboma dlaňami som si zapchal uši a zrak sklopil k zemi.

V ušiach mi zaznel smiech rôznych tónov a intenzít. Ešte zreteľnejšie, ako keď som uši nemal zapchaté. Akoby tie zvuky vznikali priamo v mojej hlave a ja som svojimi dlaňami spôsobil to, že sa ozývali hlasnejšie.

Zložil som ich, môj dych prichádzal v nepravidelných intervaloch. Po chrbte mi stekal studený pot a mal som čo robiť, aby som nehodil tyčku rovno uprostred najsvätejšieho chrámu bohov.

Ako by na to asi zareagovali?

Bola by to ich vina, nemuseli by tu okolo mňa poletovať ako zmyslov zbavení a dvíhať mi žalúdok svojim splašeným tancom.

Aj by som sa nad tou myšlienkou uškrnul, ale všetku energiu som sústredil do toho, aby som raňajky udržal v sebe.

Pozeral som do zeme, ale aj tak som ich periférne vnímal a prievan, ktorý vytvárali, mi dvíhal vlasy. Točili sa okolo mňa, stále bližšie a rýchlejšie, až z nich vznikol jeden obrovský vír. Chystal sa ma pohltiť, už sa ma takmer dotýkal.

Sálala z nich energia, mocná a temná, ktorá mi žalúdok prevrátila hore nohami.

Už len kúsok.

Netušil som, čo robiť, aby prestali a tiež, čo sa stane, keď ma ich šialený pestrofarebný vír zasiahne.

Bol príliš rýchly a ja som čakal, že pri prvom dotyku mi nemilosrdne odtne časť tela, ktorej sa dotkne.

Nebolo to tak.

Miesto, kde sa ma vír dotkol, pohltila pálčivá bolesť, horšia ako akákoľvek, ktorú som dovtedy zažil. Trafil ma presne na tom mieste, kde aj kopija. Bolesť mi zahmlila zrak a v zornom poli vytvorila obrovské čierne škvrny. Celé telo sa mi naplo. Nech som sa snažil akokoľvek, nedokázal som zadržať výkrik, ktorý sa mi vydral z hrdla.

Nebola to normálna bolesť. Ich temná mágia cez zvláštnu ranu prenikla priamo do mňa, zasiahla všetky nervy nachádzajúce sa v okolí a pozdĺž nich sa šírila sa až ku končekom prstov.

Svet okolo mňa sa točil, nielen kvôli víru navôkol. Kmásala sa samotná podlaha.

Dopadol som na kolená.

A všetko prestalo.

Tak toto chceli? Aby som si kľakol?

Svet okolo mňa bol rozmazaný. V strede kruhovitej miestnosti sa nachádzal akýsi oltár, ale nedokázal som naň zaostriť. Rukami som sa oprel o podlahu, zameral sa na jeden bod pred sebou a zhlboka dýchal.

Točenie však neprestávalo.

„No konečne, Sinerrat," ozval sa hlboký mužský hlas a na podlahe predo mnou sa zjavili vojenské čižmy.

Zdvihol som zrak. Predo mnou stál muž, výzorom nie starší ako ja. Pri jedinom pohľade do jeho tmavých očí však bolo jasné, že prežil mnoho životov a tisícky rokov. Na sebe mal svetlohnedý bojový oblek, ktorý obopínal jeho mohutné telo. Nemusel som sa dlho zamýšľať, aby som zistil, kto stál predo mnou.

Ornas, boh vojny a najsilnejší zo všetkých bohov.

Podráždene som zafunel a pokrútil hlavou. To naozaj musím mať česť zrovna s ním?

„Zdá sa, že celkom nevieš, čo sa patrí pred bohmi," povedal, z jeho tónu bolo jasné, že sa pri tom uškŕňal.

„Stačilo povedať, že si mám kľaknúť," zamrmlal som si sám pre seba a hneď to oľutoval. Asi by som si mal dávať pozor na jazyk. Tu mi luk a šípy určite nepomôžu.

Ornas sa neúprimne zasmial, kým kráčal popred mňa ako stelesnenie sily a sebavedomia.

„Odvaha ti nechýba," poznamenal a ja som naňho zdvihol zrak a zvraštil obočie.

Fakt sa tu budeme rozprávať o ničom?

Chcel som čím skôr vypadnúť a rozhodne som nemal záujem s ním viesť akékoľvek zdvorilostné konverzácie.

Pohľad do jeho očí bol na nevydržanie. Akoby videl až na dno mojej duše. A asi aj videl. Chrbticou mi prebehli zimomriavky.

„Prejdime k veci, čo povieš?"

Veď na to som sa sem dotrepal.

Takmer som pretočil očami, ale ovládol som sa a poslušne prikývol.

„Vstaň," zavelil a ja som urobil, ako kázal.

Boli sme približne rovnako vysoký, až ma prekvapilo, ako obyčajne pôsobil zoči voči. Ale pri každom pohľade do jeho očí mi bolo jasné, že mal od obyčajnosti na míle ďaleko.

Prázdne, ako vyprahnuté hlboké studne. Črtala sa v nich len akási zvrátená zvedavosť a mrazivý chlad. Neridin najchladnejší pohľad bol oproti tomuto plný ohňa a vášne.

„Viem, čo chceš, Sinerrat," povedal nezainteresovane a opäť sa prechádzal po miestnosti, kým som z neho nespúšťal zrak.

To mi je ale prekvapenie, veď si najsilnejší z bohov. Opäť ma premáhala túžba pretočiť očami.

V tom sa z ničoho nič ocitol celkom pri mne, z prázdnych očí mu teraz šľahali blesky hnevu. „Viem presne, na čo myslíš, takže si dávaj pozor na myšlienky," zasyčal mi tesne pri tvári.

Doriti.

„Ospravedlňujem sa, ale rád by som to už mal za sebou," povedal som na svoju obranu.

Vystrel sa a opäť sa zasmial. „Úprimnosť sa cení." Úsmev z jeho tváre sa stratil rovnako rýchlo, ako sa ukázal. „Ale ako môžeš byť úprimný k niekomu inému, keď nie si úprimný ani sám k sebe, hm?"

Zmeravel som a vyjavene naňho pozeral. Prišlo mi neuveriteľné, že som sa rozprával s bohom, že mi videl priamo do hlavy a mal ma prečítaného ešte lepšie ako ja sám seba.

Až teraz mi poriadne dochádzalo, v akej situácii som sa ocitol. Dobrovoľne som sa podhodil na milosť krutým bohom, pre ktorých bolo vyjednávanie s ľuďmi a hazardovanie s ich životmi len zábavkou na skrátenie nekonečných dní. 

Strach sa mi zaryl do mysle ako červ do jablka a prevŕtaval sa stále hlbšie. Čo som si myslel? Bohov neoklamem. To už ľahšie oklamem sám seba.

Mlčal som a čakal, kedy naozaj prejdeme k veci.

„Vieš, aký je trest za to, keď bohov zbytočne vyrušíš?" opýtal sa akoby nič.

Prikývol som. Moja duša by ostala navždy uväznená v stenách tejto jaskyne a môj smrteľný život by skončil.

„Ja som ale neprišiel zbytočne."

„Naozaj nie?" Vševediaco sa usmial a pristúpil bližšie, kým ma prepaľoval tými prázdnymi očami. „Chceš kráľovský rod pripraviť o ich schopnosť?"

Aj tak mi čítal myšlienky, a preto som sa neunúval zadržať nasledujúcu vetu, ktorá mi skrsla v mysli: „Prečo sa vôbec pýtaš? Veď mi vidíš do hlavy, takže poznáš odpoveď."

Nesúhlasne zacmukal perami a pokrútil hlavou. „Ale odpoveď, ktorú vidím ja, značí, že si predsa len prišiel zbytočne." Srdce mi závratne trieskalo o hrudnú kosť, keď mykol plecami, akoby sa nechumelilo a v stávke nebol môj život a duša. „Preto sa pýtam," dokončil priam nevinne.

„Áno, chcem ich pripraviť o schopnosť."

„Môžeš klamať sám sebe, ale nás neoklameš," povedal a zdvihol obe ruky do vzduchu. Opäť sa zjavili poletujúce farebné tiene, v niektorých sa teraz črtali mužské a ženské tváre. Môj žalúdok sa už reflexne pretočil.

Zo samotných stien sa ozývala živá vrava, ale nedokázal som rozoznať slová. Potlačil som hromadiacu sa paniku a zadíval sa Ornasovi priamo do očí, čakajúc, čo bude nasledovať.

„Ticho!" zavelil pevným hlasom, farebné machule zastali a zvuky ozývajúce sa zo stien utíchli.

„Nechceš ublížiť svojej drahej princezničke, čo?" opýtal sa po chvíli so slizkým úsmevom na perách.

Zaťal som sánku a automaticky sa obzrel za seba. Lenže oblúk, cez ktorý som vošiel do Sídla bohov, tam už dávno nebol. Opäť ma oblial studený pot.

Mlčal som.

„Ako chceš, Sinerrat. Je to tvoje rozhodnutie. Otázkou je len to, či si ochotný zaplatiť adekvátne."

„Aká je cena?" opýtal som sa pomedzi zaťaté zuby, už som naozaj strácal trpezlivosť.

Lenivým krokom podišiel ku mne, kým hovoril: „Praješ si zrušiť Elinarino prianie. Cena teda musí byť rovnaká, akú zaplatila ona, keď si priala získať magickú schopnosť pre svojich ženských potomkov."

O Elinare som toho veľa nevedel. Iba toľko, že práve ona sa dohodla s bohmi, ktorý jej poskytli schopnosť, a preto som sa vybral práve sem. Ich moc pochádzala od bohov, jedine oni ju dokázali zobrať späť. Netušil som však, akú cenu Elinara zaplatila.

„A to je?" opýtal som sa s pozdvihnutým obočím.

Ornas už bol celkom pri mne a až neskoro som si uvedomil, že siahal na meč, ktorý mal pripevnený na chrbte. Jeho úsmev sľuboval smrť.

„Tvoj život."

A v tom mi jeho mohutný meč prebodol hrudník. 

***

Dnes mám pre Vás jedno prekvapenie. Keďže zajtra odchádzam na stanovačku a nebudem mať pri sebe notebook, kapitolu, ktorú som mala zverejniť v piatok, zverejním ešte dnes. :) Asi sa tešíte, že to vyšlo práve teraz, keď táto kapitola skončila takto :D 

Čo myslíte? Zachráni Sinerrata nejaký zázrak? A ak áno, aký zázrak by to mohol byť? Alebo naozaj umrie? Som zvedavá na vaše hypotézy :)