Darrel

Neprekvapilo ma, keď som sa zobudil na to, že mi Nerida šmátrala okolo náramku. Keď sa naň zahľadela, kým som sa s ním ja, nepozorný debil, hral, bolo mi jasné, že jej všetko došlo. Bola príliš bystrá, aby si to nepospájala.

Popravde, asi by som bol trochu sklamaný, keby sa mi ho nepokúsila ukradnúť. Ak som o nej niečo vedel, bolo to to, že sa len tak nevzdávala a vždy sa snažila uvažovať racionálne. A z toho hľadiska išlo o jediný správny a prípustný krok. Nemohol som sa ňu hnevať, pretože by som na jej mieste konal presne rovnako.

Ale teraz sa oboma roztrasenými dlaňami opierala o moju hruď a srdcervúco nariekala. Ženské slzy a emotívne výstupy ma dokázali rozčúliť, neznášal som teatrálnosť. Ale v jej prípade nešlo o žiadne prehnané divadielko. V každej situácii sa snažila zachovať si chladnú hlavu a rozhodne nebola žiadnou urevanou sliepkou.

O to viac ma jej plač desil. V jej vnútri sa muselo diať niečo také intenzívne, čo nedokázala ďalej potláčať. Možno to spustil prekazený pokus o ukradnutie náramku a možno niečo celkom iné. Niečo, čo aj mňa už dlhšie ťažilo.

Hľadel som na ňu vydeseným pohľadom a snažil sa z jej tváre prečítať odpovede.

„Lebo?" opýtal som sa, keď sa zasekla uprostred vety a namiesto vysvetlenia sa z nej spustila ďalšia vlna vzlykov.

Moje srdce sa rozbúšilo. Tušil som totiž, čo malo nasledovať, ale nechcel som, aby to bola pravda. Nie, to nemohla byť pravda. Nemohla takto nariekať kvôli mne, kvôli nám, kvôli príťažlivosti, ktorá aj mne zatemňovala úsudok a sedela na mojej hrudi ako balvan. Pretože to bolo nereálne, nebezpečné, nevhodné a milión ďalších ne-.

Nie, jednoducho nie. A nepripustím si to. Minimálne dokým to nevysloví nahlas.

Jej vzlyky ma však trýznili a zasahovali miesto, o ktorom som ani nevedel, že ho mám. V hrudi sa mi popri balvane usídlila akási dýka. Ostro ma pichala s každou jej slzou a vzlykom, s každou sekundou, kým sa jej ruky chveli pod mojimi.

Musel som urobiť niečo, čokoľvek, aby to prestalo. Aby sa upokojila a prestala plakať. A tak som si sadol a zovrel ju do náručia.

Tvár som zaboril do jej vlasov, kým sa ona márne snažila zhlboka nadýchnuť, lebo ju pri každom pokuse prevalcovala nová vlna vzlykov.

Hladil som ju po vlasoch, kým ma oni hladili po tvári. „Neplač, prosím," povedal som priam bolestne a sám žasol nad tým, ako som pri nej zmäkol.

Ako ma jej plač dokázal zasiahnuť priamo do srdca, zovrieť mi ho tak, až som mal pocit, že mi ho každú chvíľu rozpučí.

Už som si pripadal, že ju neustále o niečo prosím, ale ani jednu prosbu som neľutoval. Každá bola úprimná.

Ona sa však rozplakala ešte náruživejšie, moje tričko už bolo premočené jej slzami. Zovrel som ju po stranách tváre a zahľadel sa do jej očí. „Povedz, čo mám urobiť, aby si prestala plakať, a ja to urobím."

V tej chvíli som bol taký zúfalý, že aj keby mi prikázala, aby som jej dal náramok, asi by som to ja debil urobil. Čokoľvek, len aby táto agónia skončila. A tak som dúfal, že to žiadať nebude. Vtedy som si uvedomil, v akej moci ma držala, že by ma dokázala ovládať, keby chcela, a to aj bez svojej schopnosti.

Prehltla ďalšie vzlyky a dívala sa na mňa rovnako zničene, ako ja na ňu. Ako sme sa sem dostali? Prečo sme boli obaja zúfalí jeden z druhého? Prečo sme sa nemohli ostať pri nenávisti?

Vtedy bolo všetko jednoduchšie.

Nič nehovorila, iba sa ďalej snažila zadržiavať plač a upokojiť sa. Vtedy som si spomenul na účinný spôsob odpútania jej pozornosti, ktorý som už raz použil.

Vedel som, že som svojím konaním všetko len zhoršoval, že som sa ju snažil utešiť možno presne tým, čo ju tak rozhádzalo. Ale nedokázal som si pomôcť.

Naklonil som sa k jej krku, kým som jej stále pozeral do očí. Už som bol len kúsok od jej pokožky, tá ma priam volala k sebe, vábila moje ruky, moje pery, môj jazyk, aby sa jej dotýkali a láskali ju.

Hľadela na mňa a jej dych sa už nezasekával kvôli vzlykom, ale kvôli môjmu dychu na jej pokožke.

Perami som ju pohladil na krku, keď prudko vydýchla a vydral sa z nej tlmený ston, ktorý mi okamžite vyslal tlak do nohavíc.

Schytil som ju pevnejšie, jednou rukou ju držal okolo pása a tou druhou na rozhraní sánky a krku na opačnej strane oproti mojim perám. Pritisol som si ju k sebe bližšie a pobozkal ju, tentokrát hlbšie, náruživejšie.

Obe jej ruky vyleteli do mojich vlasov, na čo som prudko vydýchol. Pred očami sa mi zatemnilo, vnímal som len ju, jej hebkú pokožku, jej prehĺbený a zrýchlený dych a neznesiteľné tesno v gatiach.

Sám som nevedel, prečo som ju na krk bozkával, ale pery predstavovali zakázanú zónu, od ktorej som sa všemožne držal ďalej, hoci ma to stálo všetko úsilie. Možno som tušil, že keď ich napokon konečne ochutnám, reálne a nie z donútenia, už naozaj nebude cesty späť.

Asi už teraz nebolo, len som si to odmietal pripustiť.

Cítil som jej šialene zrýchlený pulz pod mojimi ústami a nedokázal sa nabažiť tej reakcie, ktorú som v nej vyvolal. Zatlačil som ju dozadu, ona sa poddala a ľahla si.

Rukou som jej vošiel do vlasov a bozkával ju ďalej, neschopný sa odtrhnúť. Hlavu zaklonila, čím mi uľahčila prístup. Vlhkými bozkami som jej zmapoval krk a kľúčnu kosť a najradšej by som putoval nižšie, celú ju vyzliekol, aby nás už nič nedelilo.

Ale ovládal som sa. Snažil som sa obmedziť len na pár centimetrov jej horúcej pokožky a uspokojiť sa s tým, čo mi ponúkla. Túžil som zájsť ďalej a prekročiť všetky existujúce aj neexistujúce hranice, odtrhnúť sa z reťaze a už sa viac nezastaviť. Predsa mi však ostal kúsok zdravého rozumu a krotil som sa.

A vlastne nebolo to už aj tak jedno?

Krk či pery, bozky či telo v tele... Zmenilo by sa tým až toľko?

Strácal som sa v nej, v jej vlasoch, jej vzdychoch, jej vôni a horúčosti. Ruky sa mi klepali, ako som sa ich snažil zadržať, aby neputovali do jej nohavíc, pod jej tričko a všade, kde som to až bolestivo chcel preskúmať.

Prsty mala vborené v mojich vlasoch, pevne ich zvierala pri korienkoch. Sal som pokožku jej krku a jemne ju uhryzol, na čo zavzdychala a potiahla mi vlasy až na hranicu bolesti. Určite jej tam ostane stopa, bolestná pripomienka toho, že som sa neovládol, že sa moja vôľa roztrieštila na milión drobných, neuchopiteľných kúskov.

Vlnila sa mi v náručí, panvu tlačila oproti mojej, môj stuhnutý rozkrok priam pulzoval túžbou dostať sa zo zovretia nohavíc.

Doriti! Nech sa ešte chvíľu takto hýbe a roztrhne ma.

„Ner-" začal som v snahe, nech s tými pohybmi prestane, lebo sa naozaj neudržím a vyseriem na všetky dôsledky, ale potiahla ma za vlasy tak, až som bol nútený zakloniť hlavu.

Až vtedy som si všimol, že cez štrbinu už prenikali prvé nevýrazné lúče svetla.

Naše pohľady sa stretli, môj vyjavený, ten jej potemnený. Skĺzol som zrakom na jej poodchýlené pery, ktoré sa zachveli.

Obaja sme prudko dychčali, hľadiac si na pery, tie jej také lákavé, plné, krásne vykrojené. A zrazu som nevidel nič, len jej ústa, ktoré sa pomaly približovali k mojim. Moja pozornosť sa zúžila len na nevydržateľnú túžbu ich konečne okúsiť a ja som nemal inú možnosť, len sa poddať.

Nedokázal som sa viac držať ďalej, odtiahnuť sa a odísť sa schladiť, nedokázal som myslieť na dôsledky svojho konania.

Tesne pri mojich perách rozochvene šepla: „Pobozkaj ma, Darrel, prosím."

A tým prekonala poslednú hranicu, poslednú bariéru, ktorá ma držala na uzde. Bol som v jej moci, nie tej magickej, ale ešte silnejšej.

A tak som ju poslúchol. 

***

Nezabite ma za ten záver, prosím :D Každopádne si myslím, že sa v nasledujúcej kapitole máte na čo tešiť :)