Nerida

Keď som po dlhých minútach konečne vychladla, uvedomila som si, že mal pravdu. Nech som akokoľvek túžila prekonať hranicu, bolo viac než isté, že by som to nakoniec trpko ľutovala.

A možno aj preto som to tak veľmi, až nevydržateľne, chcela. Pretože človek vždy túžil najviac po tom, čo buď nemohol mať, alebo vedel, že ho to nakoniec zničí. Ako závislosť, ako droga, od ktorej viete, že sa máte držať ďaleko, ale aj tak podľahnete.

Prišla som si ako závislák, schopný kvôli svojej dávke pošliapať svoje bezpečie, nádej na normálny život a všetko, čomu kedy veril a čo mu bolo drahé.

Nie. Bola som síce hlboko, ale stále existovala cesta späť. Ešte sa dalo vrátiť z tejto zdanlivo nekonečnej priepasti, na konci ktorej predsa len čakal nechutný dopad.

A presne to musím urobiť. Odpútať sa, vrátiť sa k racionálnemu mysleniu, poslúchať rozum a nie moje zúfalé telo prosiace o všetko, čo by mi Darrel mohol ponúknuť.

Nechcela som si pripustiť, že to, čo ma k nemu ťahalo, už dávno nebolo len fyzické.

Chcela som si nahovoriť, že bolo.

Od začiatku až doteraz sa mi páčil a priťahoval ma. A to bolo všetko. Nič viac, nič kvôli čomu by som mala stáť na jeho strane a obetovať vlastné ciele a nádeje.

Mal pravdu, neodpustila by som si to. Vo chvíli, keď ho opäť znenávidím, a tá chvíľa skôr či neskôr príde, by som znenávidela aj samu seba. Že som mu podľahla, že som neposlúchala rozum, ako ma celý život učili a ako mi to bolo prirodzené.

Náramok.

Rozum na mňa vrieskal toto jedno slovo, hoci srdce ani netušilo, o čom hovoril. Ale tentokrát to naozaj bude rozum, ktorým sa budem riadiť. Nech moje srdce krváca, koľko len chce. Nakoniec si poďakujem a v konečnom dôsledku ochránim pred sklamaním aj ten úbohý kus svalu, ktorý sa v mojej hrudi zakaždým rozbúšil, keď sa na mňa Darrel čo i len zahľadel.

***

Čakala som, kým zaspí. Ležali sme blízko seba, bližšie ako kedykoľvek predtým, keďže v malom úkryte uprostred stromu, navyše s koňom vo vnútri, to nebolo príliš priestranné. Strnulo, ležiac na chrbtoch vedľa seba, sme si dávali pozor na každý nepatrný pohyb, aby sme sa náhodou nedotkli.

Obaja sme vedeli, kam viedli dotyky, aké dilemy v nás, alebo aspoň vo mne, prebúdzali, a posielali rozum niekam veľmi ďaleko, odkiaľ som jeho vrieskanie počula len ako tichý, bezvýznamný šepot.

Trvalo dlho, kým sa jeho napäté dýchanie konečne premenilo na pravidelné odfukovanie. Za posledné týždne som jeho dych mala preštudovaný do najmenších detailov. Len na jeho základe som si bola takmer istá, kedy spal a kedy sa tak len tváril. Ako posledné desiatky minút.

Aj tak som ešte hodnú chvíľu počkala, aby zaspal o čosi hlbšie, a potom sa pomaly zdvihla na lakťoch.

Sadla som si a jednou dlaňou mu bláznivo švihala pred tvárou, skúmajúc jeho reakciu. Toto bola moja jediná skutočná šanca, nemohla som riskovať, že ho prebudím a náramok z jeho ruky už nikdy nedostanem.

Mal ho na pravej ruke, tesne vedľa nej bol položený luk so šípmi. Videla som len obrysy, čo mi sťažovalo úlohu, no nemienila som sa vzdať. Nevedela som, či to urobil naschvál, ale jeho pravá ruka bola odo mňa vzdialenejšia. Ležala som po jeho ľavom boku, ako snáď každú noc za posledné týždne. Možno to robil vedome a možno náramok len inštinktívne držal čo najďalej odo mňa.

Natiahla som sa ponad neho, kým som ani nedýchala, len aby som ho náhodou nezobudila. Srdce v hrudi mi nepríjemne nadskakovalo a ruky sa mi klepali. Opatrne som sa dotkla náramku tak, aby jeho pokožka ostala nedotknutá, a snažila sa nájsť akýsi patent, ktorým by som ho rozopla.

Jednou rukou som sa však opierala o zem, snažiac sa udržať rovnováhu, čo mi všetko sťažovalo.

Darrel sa pomrvil a ja som zamrzla.

Jeho ruka našťastie ostala na mieste, stále som končekmi prstov hmatala náramok. Keď sa jeho dych opäť navrátil k spiacej pravidelnosti, pokračovala som v skúmaní. Postupovala som opatrne, po milimetroch.

Po dlhých minútach, keď mi už ruka, ktorou som sa opierala, stŕpla, som konečne narazila na zapínanie.

Mierne som vydýchla úľavou, čo však bolo predčasné.

Okolo mňa sa ocitli pevné paže, môj úchop na náramku zmizol a zrazu som sa lícom opierala o Darrelovu hruď.

Objal ma.

Bol ticho, nič nepovedal a ja tiež nie, počula som len vlastné srdce, ktoré mi pripomínalo moje momentálne zlyhanie. V jeho objatí sa moje vnútro stiahlo a pocit sklamania sa rýchlo otupoval. Snažila som sa upokojiť svoj dych. Nič nenapovedalo, že sa prebudil, pôsobil, že spal. Že ma objal iba zo spánku.

Tá myšlienka mi stisla srdce. Naozaj by ma mimovoľne zovrel do náručia?

Spamätaj sa, Nerida! Možno sa mu sníva s Astrou a myslí si, že objíma ju.

Ozval sa môj drahý rozum, ktorý ma vždy dokázal schladiť. Ale keď ma Darrel začal hladiť po chrbte, jeho vreskot sa opäť stlmil, až som ho takmer nepočula.

„Mhmmm, nezbedná princezná..." zabručal ospalým hlasom a v mojom vnútri sa spustila búrka. Srdce mi búšilo, hlava išla vybuchnúť a vnútro horelo.

Vie, že som to ja. Vie, že objíma mňa.

Ale práve som si prekazila šancu na útek!

Jeho ruka na mojom chrbte...

Náramok!

Jeho pevná hruď pod mojou tvárou...

Chce nás obrať o schopnosť!

Jeho rozospatý hlas, ktorým ma oslovil princezná....

Dosť!

Šibe mi! Darrel Arcas ma práve priviedol na pokraj šialenosti!

Mala som pocit, že nevydržím vo vlastnom tele, vo vlastnej mysli, vo vlastnom vnútri, srdci, rozume.

A ako šialenej, ktorou som sa práve stala, mi po lícach začali stekať slzy, a hrudník sa mi otriasal vzlykmi.

Chcela som niečo, čo som nemohla mať, čo som vlastne nechcela mať, nevedela som, čo chcem, čo je správne, čo je nesprávne.

Teda vedela som.

Ale prečo niečo nesprávne chutilo tak správne? Prečo každý pohľad, dotyk pôsobil tak, že mi vymazal všetko racionálne z hlavy? Prečo som ľutovala a zároveň sa tešila z toho, že sa mi nepodarilo zložiť mu náramok?

Príliš veľa protichodných emócii a myšlienok. Potrebovali ísť von.

A tak som plakala, až kým ma jemne neodtisol a nepozrel mi do očí.

„Prečo plačeš?"

Zasmiala som sa ako šialenec, ktorým som sa vďaka nemu stávala.

„Pretože mi šibe. Lebo chcem a nechcem. Viem a neviem. Lebo-" zasekla som sa.

Akoby do mňa udrel blesk a svet okolo mňa sa stratil. Kruté, nechcené uvedomenie sa práve zrodilo v mojej mysli a už som ho viac nedokázala potlačiť. Pripustila som si to až teraz, až keď som ho mala na jazyku a takmer ho z ničoho nič vybafla.

Nech som si klamala akokoľvek, nech som sa snažila nahovoriť si čokoľvek, pravda sa viac popierať nedala. Moje ruky, ktorými som sa práve opierala o jeho hruď sa nekontrolovateľne roztriasli a spustila sa zo mňa nová vlna hlasných vzlykov.

Zovrel mi ruky a moje naivné srdce opäť radostne poskočilo, kým rozum naň nenávistne zazeral.

Darrel na mňa pozeral, nevidela som mu síce do tváre, ale jeho výraz aj v tme pôsobil chápavo. Nie odsudzujúco ani vydesene, čo by sa k môjmu nepochopiteľnému výstupu hodilo.

„Lebo?" opýtal sa pošepky.

Lebo som sa do teba asi zaľúbila, ty namyslený tupec!

***

Darrel nevyzerá byť nahnevaný, že sa mu pokúsila ukradnúť náramok, ako ste viceré predpokladali :) V ďalšej kapitole bude už aj jeho pohľad. 

Dúfam, že sa Vám dnešná kapitola páčila. :)