Nerida

Astra zradila Darrela, pretože si myslela, že ju a ich ľudí zradil on. Keby sa každý pozeral len na svoje vlastné svedomie a nechcel zradu pomstiť ďalšou zradou, nemuseli sme sa ocitnúť v tejto situácii.

Pár vecí, ktoré som mala pri sebe, som hodila do Darrelovho batoha a o pár sekúnd sme sa už náhlili smerom k stajniam.

Astra bežala za nami, stále so slzami v očiach. „Prepáč. Pokúsim sa ich zdržať."

Obzrel sa na ňu ponad plece a so zaťatou sánkou prikývol, kým istým krokom kráčal ďalej.

Vošli sme do stajní a môj zrak dopadol na nehybného krvavého muža so šípom v hrudi. Muža, ktorý mal predstavovať moju cestu domov. Zamrzla som, zrak sa mi zahmlieval. Zomrel mojou vinou. Keby som ho nezačarovala, nič by sa mu nestalo. Možno ho doma čakala rodina, žena a deti, ale on sa už nikdy nevráti. Len kvôli mne.

Po tvári mi stiekla osamelá slza, kým Darrel pripravoval sedlo tak, aby sme sa tam vošli obaja.

Keď som k nemu nepristúpila, iba stála a so slzami stekajúcimi po tvári sledovala muža, ktorý sa už nikdy nenadýchne, obzrel sa na mňa a pristúpil ku mne. Jeho výraz zmäkol.

„Nemôžeš za to. Ty si nevystrelila šíp, ktorý ho zabil. To oni," povedal jemne, ale jeho slová ma len obišli.

Nič nemenili na tom, že sa v tej situácii ocitol len mojou vinou. Napriek tomu som prikývla a utrela si slzy. Na výčitky bude času ešte dosť, teraz sme ho nemali.

Darrel bol kvôli mne takisto v ohrození života a zdržovaním by som naše šance na úspešný útek pred rebelmi len znížila.

Opäť ma chytil za ruku, gesto, na ktoré som si už začínala zvykať a vždy, keď ma pustil, prišla som si ako bez ruky.

Pomohol mi vysadnúť do sedla a vzápätí vyskočil za mňa. Obkolesil ma obomi rukami a chytil opraty, kým ma teplo jeho tela obalilo do horúcej prikrývky.

Popohnal koňa, ktorý sa za mohutného zaerdžania pustil do cvalu.

Vietor mi strhol kapucňu, vlasy mi voľne viali, až som sa divila, že Darrelovi nezastierali výhľad na cestu pred nami. Kľučkovali sme pomedzi stromy v nekončiacom lese, keď sa spoza nás ozval dupot mnohých kopýt.

„Doriti!" zahrešil mi Darrel do ucha. „Už sú tu."

Striaslo ma. Jediné naše šťastie spočívalo v tom, že nás zahaľovalo rúško tmy a to, že sa Darrel dokázal orientovať aj v neprehľadnom, husto porastenom priestore.

Dupot kopýt za nami ustal. Astra snáď dodržala svoje slovo a pokúsila sa ich zdržať a poskytnúť nám väčšiu šancu na úspešný útek.

Lenže dokedy budeme utekať? Dokedy sa budeme skrývať v lesoch a jaskyniach? Kedy toto celé konečne skončí?

Keď prídem o schopnosť alebo až keď ma napokon niekto zabije?

Darrel, akoby vycítil moje spanikárené myšlienky, sa ku mne natlačil zozadu svojou hruďou a rukami ma objal okolo tela, kým stále zvieral opraty. „Celá sa trasieš. Upokoj sa," pošepol mi do ucha tým hypnotizujúcim hlasom, jeho horúci dych ma pohladil na krku. „Bude to v poriadku. Astra ich zdrží a oni nás nikdy nenájdu," dodal a moje splašené srdce sa pomaly upokojovalo.

Vzápätí sa však opäť nepravidelne rozbúšilo, pulzovalo mi až v krku. „Ale čo bude potom?"

Darrel si povzdychol, bradu si položil na moje rameno a povedal: „Tým sa teraz netráp. Najskôr musíme prežiť, inak žiadne potom nebude."

Už som sa nadychovala, že mu niečo odpoviem, ale v tom tvár natočil k môjmu krku. Jeho strnisko ma pichalo na citlivej pokožke a vysielalo milióny šteklivých vĺn naprieč celým mojím telom. Všetky sa stretávali v jednom bode, v centre môjho vnútra, ktoré sa už len pri jemnom dotyku na krku chystalo vybuchnúť.

Nevedela som, či to bol jeho zámer, ale zrazu všetky vystrašené myšlienky opustili moju myseľ. Srdce mi stále rýchlo búšilo, teraz však z celkom iných dôvodov.

Pomrvila som, čo som robiť nemala, pretože ma jeho strnisko opäť pošteklilo o čosi viac a vyslalo nové vlny vzrušenia.

Zrazu sa k príjemnému pichaniu pridal vlhký dotyk, ktorý mi zatemnil zrak. Pobozkal ma, jemne a krátko, ale keď napokon tlmene vydýchol a svojím horúcim dychom pohladil vlhké miesto, zavrela som oči a zaklonila hlavu, až som sa temenom opierala o jeho rameno.

Chcela som viac, chcela som spoznať každý pocit, ktorý svojím dotykom spôsobí, chcela som sa ocitnúť mimo času a priestoru, len aby som si mohla vychutnať daný okamih.

Telom sa mi prehnali zimomriavky, zachvela som sa, na čo som pocítila jeho spokojný úškrn tesne pod uchom.

„Mohla si mať oveľa viac, keby si ma neodmietla," zamrmlal mi do krku a opäť ma pobozkal.

Zahryzla som si do vnútornej strany líca, oči prižmúrila, snažiac sa ovládať vlastné telo a pocity, ktoré v ňom prúdili v nevydržateľných záchvevoch.

Po chvíli svoju hlavu zdvihol, čím prerušil náš kontakt a mňa prebral ľadový vietor na krku, ktorý ešte pred chvíľou horel.

Prudko som otvorila oči a zahľadela sa do tmy pred sebou.

„Ale teraz na to, bohužiaľ, nemáme priestor ani čas."

Pokrútila som hlavou. Chvalabohu. Keby pokračoval, nedokázala by som sa brániť túžbe, ktorá ma pohlcovala, a pokojne sa mu oddala aj priamo na koni.

Do líc mi stúpla červeň, keď som nasucho preglgla a nesmelo si prečistila hrdlo. Tlmene sa zasmial.

Cválali sme nevedno kam, Darrel sa od toho krátkeho rozptýlenia naplno venoval len jazde na koni.

Jeho prítomnosť za mojím chrtom dotýkajúcim sa jeho hrude mi stále predhadzovala hriešne predstavy a ja som všetku zvyšnú energiu venovala ich potláčaniu, až som vyčerpaním zadriemala opretá o jeho hruď.

***

Prebudili ma prvé ranné lúče prenikajúce cez hustý lesný porast.

„Dobré ránko, princezná," pošepol mi Darrel do ucha a v doznievajúcom opare spánku ma jeho slová pohladili na duši.

Na chvíľu som nevnímala, kde sme boli, kam sme išli, ani to, že nám každú chvíľu hrozilo smrteľné nebezpečenstvo.

Pomrvila som sa a otvorila oči, keď na mňa realita doľahla plnou silou. Stále rozospatá som sa obzrela na Darrela, ktorý sa na mňa polovične usmial, až moje srdce poskočilo.

Prečo na mňa tak účinkoval?

Jeden úsmev a bola som hotová. Robilo ma to slabou, bezmocnou. Jeden bozk na krku a keby pokračoval, neodolala by som mu. Pritom som netušila, čo so mnou plánoval, čo plánoval s celou mojou rodinou. To, že nás pripraví o schopnosť, mohlo byť len začiatkom, ale tiež koncom všetkého, čo som doteraz poznala. Možno aj koncom môjho života, ktorý mi doteraz tak urputne zachraňoval.

Nie, nemôžem mu podľahnúť, nemôžem mu veriť a nechať sa ovládať. Ja by som mala byť tá, ktorá ho ovláda a nie naopak. Aj keď naňho moja schopnosť neúčinkovala, existovali predsa aj iné spôsoby, ako sa niekomu dostať pod kožu. Možno by som mala začať bojovať jeho vlastnými zbraňami. 

***

Dúfam, že sa Vám toto kapitolka páčila. Je síce kratšia, ale aj tak patrí medzi moje obľúbené. :) Čo myslíte, vyjde Neride jej zámer? :D