Nerida

Kým sa objímali a ja som hľadela do podlahy, prešla snáď celá večnosť.

„Astra, vôbec si sa nezmenila," povedal Darrel tónom, aký som uňho ešte nepočula. Uvoľneným, bez štipky irónie alebo štekania.

Odstúpil od nej, ale stále ju držal za ramená, kým si ju obzeral.

Astra na naňho zdanlivo skromne usmiala. Bola stelesnením ženskosti a hneď, ako sa zjavila, ovládla celý priestor. Nedalo sa pozerať inam ako na ňu, aj keď som svoj zrak stále márne tlačila k zemi.

„Za to tebe pribudli nejaké jazvičky," povedala na oplátku a prstom mu prešla po obočí. Rukou skĺzla k jeho pere, nad ktorou mal ďalšiu jazvu, a zdržala sa tam dlhšie, než by bolo nutné.

Zaťala som sánku a opäť sa pozrela do zeme. Darrel po mne švihol zvláštnym pohľadom, chytil ju za predlaktie a jej ruku nežne odsunul zo svojej tváre.

„To je ešte nič," povedal. „Keby si videla tie ostatné."

„Rada sa pozriem," zaševelila mu zvodne pri uchu.

Tentokrát som už zaťala aj päste.

Krava.

Darrel sa potichu zasmial, ten zvuk mnou vyslal zimomriavky. Jeho hlas bol už sám o sebe stelesnením zvodnosti, ale keď sa skombinoval s tichým smiechom, začalo mi byť horúco. „Naozaj si sa nezmenila."

„Veď vieš, že si ťa len doberám," povedala Astra a vtisla mu mľaskavú pusu na líce.

Vyjavene som na ňu hľadela. Museli si byť naozaj blízki, keď si k nemu dovolila tieto viac než priateľské gestá.

„Čo ťa sem privádza? Potrebuješ izbu?" jej laškovný tón sa stratil, vymenila ho za vecný a tá zmena bola taká prudká, až som uvažovala, či to celé predtým nebola len akási ich interná zábavka.

Darrel prikývol. „Izbu potrebujem, ale čo ma sem privádza ti nepoviem. Vieš, tajné záležitosti." Uškrnul sa, až to vyznelo, že ju len naťahoval, hoci mne bolo jasné, že jej naozaj nič nepovie.

Asi si to tiež uvedomila, pretože len prevrátila zelenohnedými očami olemovanými hustými riasami. „Dobre, Sinerrat, nechám ti pripraviť izbu. Pre dve osoby?" Pozdvihla obočie smerom ku mne a keby som nebola vycvičená rokmi princeznovských povinností, asi by som sa pod jej pohľadom začala ošívať.

Sršalo z nej také množstvo sebavedomia, ktoré som si ja mohla len želať. Dokázala som ho len hrať, prirodzene som ho príliš nemala. Teda podľa mňa som ho mala tak akurát dosť, uvedomovala som si svoje kvality aj slabosti, ale princezná si sebou musela byť viac než istá, čo som ja určite nebola. Ďalšia maska.

Darrel prikývol.

„Dobre, daj mi pár minút," povedala a sladko sa usmiala, ale keď jej pohľad padol na mňa, jej úsmev sa v sekunde stratil. 

Aj keď som bola zahalená, do tváre mi nevidela a vo veľkom plášti nemohla s istotou rozoznať ani moje pohlavie, mala som pocit, že ma mala prečítanú. Jej výraz bol vševediaci, sebavedomý, taký, ktorý hovoril, že ju nikto neoklame.

Takmer ma striaslo. Mohla vedieť, kto som? A keby áno, bolo to dobré, či zlé znamenie? Podľa jej zamrznutého úsmevu skôr zlé. Darrel asi neklamal, keď hovoril, že väčšina miestnych obyvateľov sympatizuje s rebelmi.

A popravde, po tom, čo som videla na poli, som sa im ani nedivila. Ak mali pocit, že vojna, za ktorú podľa nich mohla moja matka, nútila ich deti ťažko pracovať, odpor voči vláde a podpora rebelov bola viac ako logická.

Astra sa stratila z dohľadu a ja som osamela s Darrelom. „Čo to má byť? Prečo sme tu?" šepla som tak, aby ma počul len on.

„Je tu bezpečne, o tejto osade nikto z rebelov netuší. A kráľovskí rytieri sem nemajú prečo prísť."

„To nie je odpoveď na moju otázku."

Povzdychol si. „Nechceš sa aspoň jednu noc vyspať v normálnej posteli?"

Pravdaže som chcela. Telo som mala každým dňom stuhnutejšie z nekonečnej chôdze a zo spania na tvrdej zemi, čo regenerácii mojich svalov rozhodne nepomáhalo.

Ale stále to nebola odpoveď.

Zamračila som sa a sykla: „Vyhýbaš..."

„Izbu máte prichystanú. Tú, čo vždy," prerušil ma Astrin hlas, keď sa zjavila spoza dverí, ktoré sa nachádzali za barovým pultom.

Obaja sme k nej zvrtli pozornosť, Darrel prikývol a vzal si od nej kľúč.

Vybral sa naprieč hostincom a ja som ho nasledovala. Vyšli sme hore schodmi, tie vŕzgali pod každým krokom, prešli sme tmavou chodbou olemovanou drevenými stenami a vošli do dverí na jej konci.

Izba bola pomerne priestranná, ale tmavá, okno príliš malé a navyše sa už vonku zotmelo. Keď mi však pohľad padol na posteľ uprostred miestnosti, zasekla som sa.

„Jedna posteľ?"

Darrel sa uškrnul, moje srdce sa rozbúšilo. Bola dosť veľká, manželská, ale aj tak sa mi predstava noci strávenej v jednej posteli s Darrelom nepozdávala. Alebo pozdávala až príliš a to ma desilo ešte viac. Tú myšlienku som ihneď potlačila.

„Je dosť veľká, ani o sebe nebudeme vedieť. Veď sme už veľakrát spali vedľa seba," povedal už vážne, obzerajúc sa po miestnosti.

Zjavne sem chodil pravidelne. Vodil si sem aj iné ženy? Astra nevyzerala prekvapene, keď si uvedomila, že nebol sám. A navyše mu dala tú izbu, čo vždy.

Opäť sa vo mne prebudil nezmyselný osteň žiarlivosti. Pokrútila som hlavou a mysľou sa navrátila k problematike jednej postele.

Vedľa seba sme spávali pravidelne, ale aj tak to bolo iné. Každý z nás mal vlastný spací vak, svoj vlastný intímny priestor. Ale v jednej posteli?

Pery som stisla k sebe a napäto prikývla. Posadila som sa na posteľ, mäkký matrac ma ihneď lákal, nech sa doň zvalím celá.

„Tak už mi povieš, prečo sme tu?" opýtala som sa po chvíli ticha.

Zvrtol sa ku mne, jeho tmavé oči ma skúmali, kým si vyzliekal kožený kabát. Pod ním mal iba tričko, ktoré mu odhaľovalo pevné paže a ja som sa musela všemožne snažiť, aby som pohľadom ostala na jeho tvári.

Na sucho som preglgla, keď sa napokon posadil vedľa mňa. „Mali sme to cestou, tak som si povedal, že tu prespíme."

Prižmúrila som oči. „Cestou kam?"

„Dobrý pokus," povedal potichu a uškrnul sa. Odkedy sme prišli do tejto osady, usmieval sa viac ako za posledný týždeň dokopy. 

To mi na pery vytislo otázku: „Pochádzaš odtiaľto? Je to tvoj domov?"

Úškrn z jeho tváre sa stratil, skúmavo si ma prezeral. „Áno, vyrastal som tu," povedal a ja som bola prekvapená, ako ochotne mi odpovedal. Bez štekania a zahmlievania.

Prečistila som si hrdlo. Mala by som jeho dobrú náladu využiť a zistiť čo najviac. „Aj ty si pracoval na poliach ako tie deti?"

Jeho pohľad potemnel, keď pokrútil hlavou. „Bývalo to iné. Pred vojnou. Deti pobehovali po uliciach, hrali sa a učili. Nie ako teraz. Celé dni trávia na poliach a na zábavu im neostáva energia ani čas. Nemajú detstvo."

Pozrela som do zeme. Naozaj za to mohla vojna? Vrátilo by sa všetko do starých koľají, keby skončila?

Zažmurkala som, aby som sa vrátila k nášmu rozhovoru. Toto bola asi naša prvá pomerne normálna konverzácia za celý ten čas. Potrebovala som sa chytiť príležitosti. „A ako si sa dostal k lukostreľbe? A do armády?"

Namiesto odpovede sa postavil sa a prešiel k oknu. „Máš nejako veľa otázok."

Zvraštila som obočie. „A už som si myslela, že sa niekam posúvame. Konečne sme sa chvíľu normálne rozprávali," zamrmlala som si sama pre seba.

On ma však počul, lebo sa ku mne zvrtol, až sa mu tmavé vlny zachveli v prievane. „Sme z iných svetov, Nerida. My dvaja sa len ťažko môžeme normálne porozprávať."

Tie jeho predsudky. Človek by si pomyslel, že ja ako princezná vyrastajúca v luxuse budem ľudí odsudzovať viac ako niekto, kto vyrastal skromne. A pritom to častejšie bývalo naopak. Pretože tí menej šťastní si hľadali útechu v obviňovaní tých šťastnejších. Možno sa nemýlili, ale zášť im až príliš zatemňovala úsudok. Aspoň ten Darrelov určite.

„Povieš mi, prečo ma tak neznášaš?" opýtala som sa, kým som sa nútila neprerušiť náš očný kontakt. Dokonca som sa postavila a pristúpila k nemu bližšie, čo ma stálo všetko princeznovské sebavedomie.

Otvorené debaty mi nikdy nešli, ale už sa nebolo na čo hrať. Už mi bolo všetko jedno. Potrebovala som prísť tejto veci na kĺb, pretože som cítila, že niekde vnútri Darrel nebol zlý a možno mi naozaj zachránil život. A možno keby ma už od začiatku neodsudzoval, všetko mohlo byť iné.

Hľadel mi do očí, ale mlčal. Jeho výraz bol nečitateľný.

„Nie je to tým bozkom. To vieme obaja. Už dávno predtým si na mňa hľadel s nenávisťou a pritom si ma videl prvýkrát."

A potom urobil niečo, čo som nečakala ani vo sne.

Pristúpil ku mne, pohľadom mi blúdil po tvári. Srdce mi splašene búšilo a vnútornosti sa mi stiahli pod jeho úprimným, akýmsi zamysleným, skúmavým pohľadom. Ešte nikdy na mňa takto nepozeral.

Ruku zdvihol k mojej tvári a jemne, ako pierko vo vetre, ma pohladil po líci. Ja som sa ani nepohla, zamrznutá a šokovaná som naňho zízala. Zaťal sánku, akoby ma ani nechcel hladiť, ale nemohol si pomôcť. Akoby sa hneval sám na seba, že to urobil, ale aj tak nedokázal prestať.

Pozeral na vlastnú ruku a potom sa mi zahľadel do očí. Ani som nedýchala, kým sa moje vnútro chvelo a horelo zvnútra len z prostého nevinného dotyku.

„Nie je pravda, že ťa neznášam, Nerida," povedal a zhlboka vydýchol. „A to je ten problém."

Svoju ruku stiahol preč, až som mala pocit, že sa mi ten dotyk len sníval.

Schmatol svoj kabát a oddupotal z izby, nechávajúc ma stáť s poodchýlenými perami s tichou otázkou v hrdle.

Zamkol za sebou.