Nerida

Za celú noc sme neprehodili ani slovo. Spalo sa mi zle, stále sa mi v hlave prehrávali veci, ktoré mi povedal, jeho pohľad plný odporu a neželané súdy.

Navonok som sa dokázala tváriť chladne a ľahostajne, ale mojím vnútrom zmietala búrka. Nevedela som, čo si o ňom myslieť, nedokázala som si predstaviť, ako nás chce zbaviť našej schopnosti. Ale vedela som, že môj čas sa krátil.

Potrebovala som čo najskôr ujsť a varovať matku. Nemohla som dopustiť, aby sme sa dostali do situácie, že by sa niektorá z nás spoľahla na mágiu a tá by nefungovala. Presne ako sa to stalo mne.

Lenže sama som nemala šancu to zvládnuť. S Darrelom sme sa však každým krokom dostávali ďalej a ďalej na východ. Potrebovala som nájsť nejakú osadu, ľudí, ktorí by mi pomohli a dostali ma domov. Kým som ešte mala schopnosť a mohla si pomoc zabezpečiť.

Les okolo nás sa postupne zrieďoval. Pomedzi lístie prenikalo viac a viac svetla a o niekoľko desiatok minút sme sa ocitli uprostred lúky, ktorá sa tiahla, kam som len dovidela.

Putovali sme otvoreným priestranstvom, vzduch bol naplnený vôňou čerstvej trávy a kvitnúcich kvetov. Naokolo poletovalo množstvo bzučiaceho hmyzu.

Zhlboka som sa nadýchla a užívala si slnečné lúče, ktoré ma hladili po tvári.

Zavrela som oči a kráčala s hlavou vytočenou do nebies, ale po chvíli sa nado mnou zjavil tieň a narazila som do niečoho pevného. Teda niekoho.

Vyjavene na mňa pozrel. „Čo robíš?"

„Ja? Čo robíš ty? Prečo stojíš?"

Podal mi plášť a povedal: „Daj si ho na seba. Môžu sa tu objaviť nejakí ľudia. A dopredu ťa varujem, väčšina z nich sympatizuje s rebelmi. Tak sa radšej o nič nepokúšaj."

Aspoň do mňa tentokrát ten plášť nehodil. Príjemná zmena.

Jeho slová vo mne prebrali nádej, ale zároveň ma zneistili. Čo ak moja mágia nebude fungovať a ja sa vrhnem do náručia rebelov?

Stále som netušila, ako bolo možné, že na únoscov neúčinkovala. Pýtať sa Darrela nemalo význam, najmä po našej poslednej výmene názorov.

Nemala som však na výber, budem to musieť risknúť. Čas sa krátil a matka stále netušila, čo nám hrozí. A ani to, že vôbec žijem. Musela byť strachom bez seba. A Keyla... Nechcela som si ani predstaviť, akú paniku prežívala, keď som sa už niekoľko týždňov neobjavila na našich pravidelných tajných stretnutiach. 

Pokračovali sme v ceste, lúku vystriedali polia.

V diaľke som zbadala niekoľko ľudí ponorených do ťažkej práce. Moja srdce sa rozbúšilo vzrušením. Neprichádzalo však do úvahy, že by som sa pokúsila utiecť teraz, Darrel by ma chytil skôr, ako by som prešla čo i len pár metrov.

Možno v noci, keď zaspí.

Prezerala som si postavy v diaľke a zarazila sa. Až keď sme sa dostali o pár metrov bližšie, uvedomila som si, že väčšinu pracovníkov tvorili deti.

„Prečo tam pracujú deti?" opýtala som sa s pohľadom namiereným k nim.

Darrel zastal a pozrel sa ich smerom so zvrašteným obočím. „Musia. Ak chce rodina prežiť, musia pomáhať všetci členovia."

„Ale... ale veď by sa mali učiť, nie tu makať. Nie sú na to stavané," habkala som zamračená pobúrením. V hlavnom meste neprichádzalo do úvahy, že by deti pracovali. Čo to mali za rodičov, že to od nich vyžadovali?!

Otočil sa ku mne a povzdychol si. „Je zaujímavé, že následníčka trónu ani netuší, ako žijú obyčajní ľudia v jej kráľovstve," zamrmlal, v jeho tmavých očiach sa prebúdzal už známy odpor. „Takmer nemajú čo jesť, škola je to posledné, čo ich zaujíma. Musia prežiť. A ak chcú prežiť, musia pracovať. Vojna je drahá a dopláca na to najmä obyčajný ľud, zatiaľ čo vy v hlavnom meste si usporadúvate nezmyselné plesy, kde za jeden večer miniete viac peňazí, ako títo ľudia zarobia za rok."

Znechutene si odfrkol a ja som pozrela do zeme pohltená potupou a úzkosťou, ktorá mi stiahla vnútornosti. Naozaj to bolo takto? Naozaj pracovali deti, len aby sme my mohli žiť v luxuse?

Pokrútila som hlavou. To by snáď matka nedopustila. Určite o tom nevedela. Alebo áno a bolo jej to jedno?

Nie, nie, to nemohla byť pravda. Bola síce tvrdá a niekedy chladná, ale nebola bezcitná. Tiež len nosila nutnú masku, inak by vo svete plnom mužov, ktorí čakali na jej chybu, neprežila.

Nech už to bolo akokoľvek, keď sa konečne dostanem domov, musíme s tým niečo urobiť. Toto bolo neprípustné.

Darrel na mňa chvíľu zazeral, vnímala som ho však len okrajovo. Potom si opäť povzdychol a pokračoval v chôdzi.

***

V diaľke som zbadala niekoľko drevených domčekov. Moja nádej na útek opäť vzrástla. Snažila som sa vryť si do pamäte, ktorým smerom by som musela ísť, aby som sa k nim dostala. Po zotmení ich totiž uvidím len ťažko.

Na moje prekvapenie sme sa k nim približovali.

Obloha sa sfarbovala do odtieňov oranžovej a ružovej, slnko zapadalo za nami a príjemne ma hrialo na chrbte.

Každým krokom sme sa ocitali bližšie a bližšie pri skromnej osade. Divila som sa, veď sme sa celé dni skrývali po lesoch, ale mlčala som. Vlastne mi to vyhovovalo. Osada znamenala ľudí a ľudia znamenali šancu na útek.

Zotmelo sa, ale smer našich krokov sa nezmenil. „Skloň hlavu a s nikým sa nerozprávaj," povedal, keď sa otočil ku mne a napravil mi kapucňu tak, aby mi nebolo vidno do tváre.

Skúmala som jeho sústredený výraz a vzápätí sa naše pohľady stretli. Oči také tmavé, až boli takmer čierne, také hlboké, že by som sa v tej krásnej temnote mohla utopiť, keby som si nedala pozor. Chvíľu sme na seba tupo civeli a zrazu, akoby sme sa prebrali z tranzu, sme obaja uhli pohľadom.

Jemne som potriasla hlavou, aby som sa navrátila do reality.

To sa naozaj chystáme prespať priamo v osade plnej ľudí?

Všetko tomu nasvedčovalo.

Kráčali sme ďalej, okolo nás sa zjavovalo stále viac okoloidúcich, mieriacich z osady alebo do nej. Každý, kto položil zrak na Darrela, úctivo naklonil hlavu do strany a pozdravil sa. Poznali ho tu.

Ale kto nepoznal Sinerrata?

Asi iba ja nie, kým som ho nestretla na plese. Ale už na prvý pohľad bolo jasné, že sa jednalo o niekoho výnimočného. Či už z jeho statnej postavy, rozhodnej chôdze alebo sebavedomia, ktoré z neho sršalo. Bolo na ňom niečo, čo k nemu ľudí priťahovalo. Teda mňa určite, aspoň do chvíle, kým som nezistila, aký odporný dokázal byť.

Aj tak sa mi zdalo, že z neho neboli príliš unesení. Hoci mu preukazovali úctu, pôsobili, akoby bolo bežné, že sa v ich skromnej osade zjavil niekto ako on.

Niekto, koho poznali v celom kráľovstve, niekto tak legendárny, že ho mnohí považovali za mýtus alebo rozprávku. Kým ho nestretli a nezistili, že chýry neklamali.

Môj obdivný vnútorný monológ som znechutene potlačila vo chvíli, keď sme vchádzali do jednej z drevených budov.

Zvnútra sa ozýval spev a iné zvuky opilcov, ktoré prezrádzali, že sa jednalo o hostinec.

O čo mu ide? Chce si ísť vypiť?

Napriek mojím neprestajným otázkam som ho mlčky nasledovala s hlavou sklonenou v tieni kapucne.

Keď roztvoril dvere, na chvíľu všetci stíchli. Niekoľkí muži k nemu priskočili a veselo sa s ním vítali.

„Darrel! No konečne si sa ukázal," povedal jeden, kým ho bratsky klepal po pleci.

Tak predsa tu naňho boli zvyknutí. Zobral ma do rodnej osady? Vyzeralo to, akoby sa po dlhom čase vrátil domov.

Rozprával sa s mužmi, kým ja som stála za ním a nikto si ma nevšímal. Zvláštny pocit.

Vždy som bývala stredobodom pozornosti ja. Vždy som si musela dávať pozor na výraz a zdvorilo konverzovať. Teraz som mala luxus v podobe zakrytej tváre, a tak som mohla ostatných slobodne pozorovať bez slova a bez toho, aby ma niekto hodnotil. Oslobodzujúce.

Muži okolo Darrela vytvorili klbko, on po mne sem tam šibol pohľadom, aby sa uistil, že nerobím žiadne hlúposti.

„Hej, veď ho nechajte! Len teraz prišiel z dlhej cesty a už mu nedáte dýchať!" ozval sa zvučný ženský hlas, ktorí prehlušil aj prekrikujúcich sa opilcov. Tí sa rozostúpili a poskytli mi výhľad na ňu.

Vysoká, s vlasmi bordovými ako plameň a poriadne obdarená žena sa usmiala od ucha k uchu, pohľadom smerujúc na Darrela.

Pozrela som naňho, on jej úsmev opätoval. Taký, aký mne nikdy nevenoval. Dokonca ani na Nurilu sa nepozeral s toľkým úprimným rozčarovaním. Prisahala by som, že sa jeho oči zaleskli.

Pichlo ma pri srdci a pozrela som do zeme.

Periférne som vnímala, že k sebe pribehli a vpadli si do srdcervúceho objatia, na čo som si potichu odfrkla a topánkou ryla do podlahy.

Nechcela som, aby ma to vyviedlo z miery. Nerozumela som, prečo som sa na nich nedokázala dívať bez toho, aby moje vnútro vrieskalo, nech sa pozriem inam.

Veď to bolo dobré znamenie. Ukazovalo, že aj Sinerrat mal niekoho úprimne rád. Že aj on bol napriek všetkému obyčajný človek s citmi.

Ale nie s citmi k tebe.

Ozvala sa moja myseľ a pichla mi ďalší osteň do hrudníka. Na mňa sa nikdy tak nepozrie, nikdy nebude taký šťastný, že ma vidí.

Prečo by aj mal?

Od začiatku bolo zjavné, ako ma vnímal. Že mnou opovrhoval, dokonca som sa mu možno hnusila. Neviem, či som čakala, že zmení názor. Zjavne nezmenil a každým dňom mi to dával najavo.

Prečo som vôbec mala potrebu mu niečo dokazovať?

Chystala som sa utiecť. Už ho pravdepodobne nikdy neuvidím.

A tak to bude najlepšie. 

***

Kapitoly z tejto osady patria medzi moje najobľúbenejšie. :) Medzi Neridou a Darrelom sa to pomaly začne lámať a čaká nás aj nejaká akcia :) Tak snáď sa máte na čo tešiť.