Nerida

Kúpeľ mi padol viac než dobre, hoci sa mi chladná voda zarezávala do pokožky ako ľadové ostne. Darrel bol neznesiteľný, ale nenechala som sa vyviesť z miery. Na nahotu som bola zvyknutá, bežne ma umývali a obliekali slúžky. Aj keď pred ním to bolo iné a chvíľu som váhala, či do jazierka nevojdem v bielizni.

Myslel si, že jeho pohľad nevnímam. Ako na mňa ohúrene pozeral, zrazu sa zamračil, a potom štekal. Nechápala som zmenu jeho nálady, ale ani som sa príliš nesnažila. Sinerrat bol pre mňa nepochopiteľný a taký asi aj ostane.

Nohavice som na sebe mala prvýkrát v živote. Boli mi trochu voľné, ale musela som uznať, že sa v nich naozaj kráčalo lepšie a ja som sa zamýšľala, prečo ženy nohavice nenosili.

Keď Darrel opäť zastal, nevzrušovala som sa nad tým. Určite ďalšia veverička alebo srnka. Ale keď som začula rytmické šuchotanie, ktoré nemohlo byť spôsobené jedným zvieraťom, spozornela som. Pomedzi stromy som zbadala niekoľko rytierov kráľovskej armády.

Našich rytierov.

Moje srdce sa splašene rozbúšilo. Určite prišli pre mňa. Lepšia príležitosť sa mi nemusela naskytnúť.

Už som sa išla rozbehnúť smerom k nim s výkrikom na perách. „Hej, tu...!" zakričala som, keď ma Darrel nemilosrdne schmatol, chrbtom ma pritlačil k najbližšiemu stromu a na ústa mi priložil svoju dlaň.

„Zbláznila si sa?!" zavrčal potichu.

Celým telom ma tisol ku kmeňu a obzeral sa smerom, kde sa nachádzali rytieri. Nemohla som odpovedať, bránila mi v tom jeho dlaň. Frustrovane som vydýchla, kým som ho prepaľovala vražedným pohľadom.

Snažila som sa mu vytrhnúť, ale on sa na mňa natlačil ešte viac, až som na každom kúsku cítila jeho pevné telo a na chrbte aj cez látku drsnú kôru stromu.

„Počuli ste to?" ozvalo sa.

„Išlo to odtiaľ," povedal ďalší. Nevidela som, ktorým smerom ukázal.

„Doriti!" zahrešil Darrel a mne bolo jasné, že sa blížili k nám.

Nádej na slobodu sa opäť zobudila a začala som sa mykať ešte zúrivejšie.

Darrel sa na mňa snáď prosebne zahľadel, keď sykol: „Prestaň."

Neposlúchla som. Zúfalo som sa mu snažila vytrhnúť, vydral sa zo mňa zvuk podobný vzlyku.

Nespúšťal pohľad z mojich očí, tie jeho tmavé boli naplnené zúfalou prosbou. Vtedy mi to došlo. Pokiaľ by ma našli, Darrel by pravdepodobne zaplatil životom.

A nech. Veď ma uniesol a zradil celé kráľovstvo.

Nezaslúžil si to?

Ale napokon ma oslobodil. Teda... Dalo sa to nazvať skutočným oslobodením?

Tak či onak, riskoval kvôli mne vlastný život. Otázkou bolo prečo. Naozaj mi chcel pomôcť alebo sledoval nejaké vlastné plány?

Kým som sa zamýšľala, Darrel ma posúval z dohľadu rytierov. A kým som stihla rozlúsknuť svoju dilemu, rytieri priestor skontrolovali, nenašli nás a odišli.

Ešte dlho sme stáli v nezmenenej polohe, Sinerrat sa medzitým mierne uvoľnil, v jeho očiach sa črtala úľava. A možno aj vďaka?

Nemusel ďakovať mne, mohol ďakovať jedine mojej zmätenej nerozhodnosti.

Pohľadom som skúmala jeho drsnú tvár, jazvu v jeho obočí aj nad perou a zhlboka dýchala. Celkom som si neuvedomovala, čo sa práve udialo.

Keď ma po snáď nekonečnej chvíli pustil, popri kmeni som sa zviezla až na zem a tvár si schovala do dlaní. Zhlboka som dýchala, snažiac sa spamätať z toho, čo som práve urobila. Možno som premárnila svoju najlepšiu príležitosť na záchranu.

Prečo som to urobila?!

Prečo som sa nechala zmiasť jeho prosebným pohľadom?

Nemala som s ním prečo súcitiť. Jeho vlastné voľby ho doviedli tam, kde bol teraz. Na rozdiel odo mňa, ktorá som sa do tejto situácie dostala nevinne. Kvôli nemu.

„Ďakujem," povedal potichu.

Stál blízko mňa, týčil sa nado mnou, kým som ja sedela na zemi ako klbko zúfalstva. Poďakovanie bolo to posledné, čo som od neho čakala, ale nedala som to najavo. 

Zdvihla som k nemu zrak a pokrútila hlavou. „Neďakuj. Túto chybu už nezopakujem."

Moje city ma zradili a prekazili perfektnú príležitosť na útek. Už od malička mi mama hovorievala, že som príliš citlivá a musím sa svoje emócie naučiť ovládať. Prenechať uzdu zdravému rozumu.

Teraz som urobila presný opak a mohlo ma to stáť všetko. Zľutovala som sa nad vlastným únoscom ako taká naivná hus. A pritom mi obrátil život naruby, dostal ma na hranu smrti a nemal pre mňa pekného slova. Od začiatku mi spôsoboval len samé problémy.

A čo som ja hlupaňa urobila?

Obetovala kvôli nemu nádej na skutočnú slobodu.

Nie, takú chybu už naozaj neurobím. Otázkou však bolo, či sa mi takáto dokonalá príležitosť ešte niekedy naskytne.

Na to, aby som sa pokúsila o útek na vlastnú päsť, sme ešte boli príliš ďaleko od hlavného mesta. Potrebovala som sa dostať bližšie, aby som mala reálnu nádej na prežitie. Zatiaľ sme smerovali na sever, čo mi vyhovovalo, a po Darrelovom boku som mala vyššiu šancu.

***

V noci sme sa opäť zložili v úkryte podobnom tomu predtým. Keď som si ľahla, ani po dni plnom namáhavej chôdze, spánok neprichádzal. V hlave mi hučali myšlienky, ktoré mi nedovolili zavrieť oči.

Darrel ležal potichu vedľa mňa a pravidelne odfukoval. S najväčšou pravdepodobnosťou spal.

Po chvíli sa pomrvil a akosi podráždene si povzdychol.

Tak možno predsa nespal.

„Čo bude ďalej?" šepla som do tmy.

Dlho bolo ticho, až som si myslela, že ani neodpovie alebo naozaj spí. Napokon sa však ozval. „Nemôžem ti to povedať."

Nahromadila sa vo mne zlosť, ktorá ma prudko zdvihla do sedu. Neznášala som byť v nevedomosti, ale za posledné týždne som sa z nej nedokázala vymaniť. Navyše som mu dnes pomohla, dlžil mi odpovede.

„Akože nemôžeš? Tvrdíš, že mi pomáhaš a nič mi nepovieš. Nezaslúžim si odpovede?!"

Podľa zvuku a obrysov som usúdila, že sa zdvihol na lakťoch. „Nikdy som netvrdil, že ti pomáham. Iba že ti zachraňujem život."

So zvrašteným obočím som sa zahľadela jeho smerom. „A to nie je to isté?"

„Nie tak celkom," povedal a ľahol si späť. „Spi už, zajtra nás čaká ďalší dlhý deň."

Darrel

Miatla ma. Tak skurvene ma miatla. Keď sa zjavili rytieri, nepochyboval som, že ma s radosťou podhodí a s úsmevom na perách sa bude pozerať, ako ma na mieste zabijú alebo aspoň zajmú.

Od prvého momentu som si myslel, že som ju mal prečítanú. Namyslená princeznička, ktorá sa tešila na trón, falošne sa usmievala na všetky strany a netúžila po inom, len svojou dokonalou tváričkou a schopnosťou ovládať celý svet.

Žeby som sa v nej mýlil?

Možno som ju nemal prečítanú vôbec. Možno som ani netušil, čo sa v tej blonďavej hlave skrývalo. A možno bola vo svojej hre taká dokonalá, že aj toto urobila za nejakým vyšším účelom. Aby ma zmiatla, aby ma presvedčila, že nie je taká prázdna a povrchná, ako som si dovtedy myslel.

A asi jej to vychádzalo.

Nevedel som zaspať, netušil som, čomu veriť. Čo bolo skutočné, čo len hrané, čo plánované a kalkulované.

Keď sa začala vypytovať, opäť mi v hlave zazneli poplašné zvony. Možno to urobila len preto, aby som jej prezradil svoje plány. Tie som jej však povedať nemohol, boli mojou jedinou nádejou, ako si opäť pevne sadnúť aspoň na jednu zo stoličiek. Tej šance som sa nemienil vzdať, potreboval som predsa niekam patriť. 

Momentálne som bol sám proti všetkým, nikomu som nemohol veriť a už vôbec nie požiadať o pomoc. Aj tak som sa najradšej spoliehal len na seba, ale chýbal mi pocit, že za mnou niekto stojí. Zvolil som si sám, ale na výber neboli dobré možnosti. Iba tie zlé a úplne hrozné. 

Túžil som po spojencovi a asi som tak trochu dúfal, że ho nájdem v Neride. Veď v kom inom? Lenže ona bola tou poslednou, ktorej by som mal veriť a to aj napriek tomu, že mi dnes pravdepodobne zachránila život. 

Nie. Nemôžem ju nechať dostať sa mi pod kožu. Žiadne ďalšie zbližovanie, žiadne nočné rozhovory. Žiadne pohľady ani zmätené myšlienky.

Musím ostať verný sám sebe, svojim presvedčeniam a cieľom. A jedna princeznička mi to rozhodne neprekazí. 

***

Ľudkovia, blížime sa k 1k prečítaniam, za čo Vám nesmierne ďakujem, ako aj za každú hviezdičku a komentár :) Veľmi si vážim Vašu podporu. 

Momentálne sme s priateľom na dovolenke, ale nebojte, vydávanie kapitoliek to neovplyvní. :) 

Čo myslíte, dodrží Darrel sľuby, ktoré dal sám sebe? :D