Nerida

„Je čas, aby si si vybrala muža," povedala matka, sediac na kresle, kým jej slúžka česala blonďavú hrivu.

Pozrela som na ňu cez zrkadlo olemované zlatým rámom a potlačila túžbu pretočiť očami. Táto debata tu nebola prvýkrát. Nemala na mysli manžela, ani partnera. Iba muža, ktorý ma mal oplodniť, zasiať do mňa semeno ako do živnej pôdy.

Zahmkala som a ďalej sa venovala rozčítanej knihe v mojom lone. Matka nervóznym gestom odohnala slúžku, kým sa na otočnej stoličke zvrtla smerom ku mne. Zdvihla som na ňu zrak, neodvážila som sa ju ignorovať.

Prepaľovala ma svojím nebeským pohľadom a napriek tomu, že sa už na jej tvári črtali jemné vrásky, stále bola nádherná. Hypnotizujúca.

„Nerida, vieš, že máš zodpovednosť. Nemôžeš sa tomu vyhýbať donekonečna."

Povzdychla som si a zaklapla knihu. „Viem."

Kým nastúpim na trón, mala by som mať aspoň jednu dcéru, aby mal ľud istotu, že po mne bude mať kto prevziať kormidlo. Ale predstava, že si mám vybrať muža, ktorého sotva poznám a nič k nemu necítim, aby ma oplodnil, sa mi hnusila.

Matka si tiež povzdychla a súcitne sa na mňa zahľadela. „Mala by si čítať menej romantických kníh." Hlavou kývla k môjmu lonu. „Láska prinášala len skazu. Rozum," s pozdvihnutým obočím si poklepkala po spánku, „len ten je skutočný a len ten ti pomôže viesť krajinu. Láska všetko zničí," povedala s trpkosťou v zamatovom hlase.

Jej príbeh som dobre poznala. Už odmalička nám neustále opakovala, ako sa sklamala láskou a až potom zistila, čo bolo skutočne dôležité – rozum a ríša. Ja som však stále verila, že láska nemohla byť taká zlá, ako ju neustále vykresľovala.

Ale ako následníčka trónu som nemala nárok to zisťovať.

Ruky zopäla pred sebou a žiarivo sa usmiala, čím vo mne prebúdzala zlú predtuchu. „Usporiadame ples a tam si už definitívne vyberieš," dodala a jej tón hovoril jasne. Námietky neprijímala.

Prehltla som túžbu oponovať, kráľovnej sa predsa neodvrávalo. Iba som so strojeným úsmevom prikývla, jemne sa uklonila a bez ďalších rečí sa vybrala späť do svojej komnaty.

Ako si mám na jednom plese vybrať muža, jediného muža, s ktorým zažijem niečo intímne? Tá predstava ma desila viac, ako som si pred pár týždňami dokázala predstaviť.

Ponorená vo vlastných myšlienkach som sa na chodbe takmer zrazila s Nurilou. Ako vždy mala na tvári široký úsmev, blonďavé vlasy jej pri chôdzi, ktorá pripomínala ladný tanec, poskakovali na všetky strany.

„Čo sa tak mračíš, sestrička?"

„Matka zase začala. Vraj usporiada ples a ja si na ňom musím vybrať svojho oplodňovača."

Nurila sa zvonivo zasmiala. „A prečo to berieš tak tragicky? Konečne si užiješ trochu mužskej pozornosti," povedala a veľavravne na mňa zdvihla obočie. „Nepovedz mi, že po tom netúžiš."

Túžila som, to áno. V dvadsiatich rokoch sa ma žiadny muž nedotkol inak ako v rámci slušnosti a ja som si často predstavovala, aké by bolo vyjsť z týchto nudných medzí. Lenže nie takto. Nie pod nátlakom. Nie s niekým, koho sotva poznám.

Ani nebudem vedieť, či po mne naozaj túžil, alebo to urobil len kvôli môjmu postaveniu a schopnosti.

Nurila moje dilemy nemala. Svoju schopnosť si náramne užívala a tešila sa na okamih, kedy si bude môcť muža vybrať ona.

„Kašli na to, s tebou nie je rozumná reč," ukončila som našu nezmyselnú debatu a pokračovala bielou mramorovou chodbou k vlastnej komnate, kde ma privítalo svetlo prenikajúce cez obrovské okná na oblúkovitej stene.

Moje pokojné miesto, obľúbené útočisko. Zrak mi dopadol na kreslo pri okne a tam, s jednou nohou opretou o druhú, sedel Merit. Jeho vrásky v jasnom poludní pôsobili ešte výraznejšie ako inokedy.

„Čo tu robíš?" opýtala som sa s povzdychom, kým som za sebou zatvárala dvere.

„Poslala ma tvoja matka. Blíži sa ples, musíme trénovať."

Merit bol okrem matkinej osobnej stráže jedným z mála mužov, ktorí s nami bývali v paláci. Nechápala som, prečo sa dal na túto prácu. Prečo sa nechal dobrovoľne ovládať.

Pretočila som očami. „Veď neprešlo ani päť minút. To už stihla zalarmovať celý palác?"

Merit zvraštil obočie a karhavo sa na mňa zahľadel. „Tak by si o svojej matke nemala hovoriť. A najmä takým tónom."

Knihu, ktorú som niesla v ruke, som položila na nočný stolík vedľa obrovskej postele a posadila sa oproti starému mučiteľovi.

***

Trénovali sme celú večnosť, až som mala pocit, že sa mi parilo z hlavy. A aj tak som ho k ničomu nedonútila.

Merit si povzdychol. „Nemôžeš s tým bojovať. Poddaj sa a pôjde to samo. Moc je tvojou súčasťou."

„Vieš, že ťa jednoducho nechcem ovládať. Je to nesprávne."

Vlastná schopnosť ma miestami desila. Využívala som ju minimálne, väčšinou v prípadoch, keď sa nedalo inak. Keď som sa dostala na pokraj vážneho problému, ktorému som sa za každú cenu potrebovala vyhnúť. V takých situáciách človek nad morálkou príliš nerozmýšľa.

Merit ma chytil za ruku a povzbudzujúco sa na mňa zahľadel. „Nerida, veď ma nemusíš nútiť robiť nič neúctivé ako má vo zvyku tvoja sestra," povedal a uškrnul sa. Nurila ho neraz nútila smiešne tancovať alebo sa škrabať na nevhodných miestach a náramne sa na tom zabávala.

Niekedy som sa zamýšľala, či bola ešte detinská alebo jednoducho zákerná. Keďže mala len o dva roky menej ako ja, prikláňala som sa skôr k druhej možnosti.

Napokon som Merita donútila k pár jednoduchým úkonom, hoci ma to stálo nemálo energie. Najmä kvôli tomu, že som v skutočnosti nemala záujem ho ovládať. Akoby sa moje vnútro bránilo a bojovalo samo so sebou.

***
Nasledujúcich pár dní prešlo až príliš rýchlo. Palác ožil prípravami na ples a ja som sa od rána do večera zaoberala výberom tých najkrajších šiat a účesu. Hoci sa mi do toho nechcelo, skúšať si nádherné róby mi vôbec nevadilo.

Všetko sa však zmenilo, keď som si ich napokon obliekla naostro.

„Sestrička, keď sa budeš takto mračiť, nikto ťa nebude chcieť," zašvitorila mi Nurila do ucha, keď sme stáli pred vstupom do sály, v ktorej sa už zhromaždili hostia.

Kým som sa chystala, zrak mi neustále ubiehal k oknu na prichádzajúce koče postupne zapĺňajúce nádvorie. Vyslúžila som si za to nejeden karhavý pohľad od slúžky, ktorá sa ma snažila pripraviť.

Bolo ich nespočetne veľa a pri asi desiatom som prestala počítať. Z každého vystúpili aspoň dvaja hostia, vo veľkej väčšine muži.

A teraz všetci v sále čakali na môj príchod.

„Niežeby mali na výber," zamrmlala som si a Nurila sa zasmiala. Jej smiech mi brnkal po každom nerve.

Jej sa ľahko hovorilo, ona sa tu práve nešla vystavovať ako predajná kobyla a hľadať si muža, ktorý ju oplodní. Prišla sa len zabaviť.

Hoci jej by určite nevadila ani moja pozícia. Jej nevadilo nič, všetko dokázala obrátiť vo vlastný prospech. Ako matka.

Niekedy som si medzi nimi prišla ako z iného sveta.

Premohla som túžbu chytiť si blonďavý pramienok vlasov pomedzi prsty, prejav mojej nervozity a neistoty.

Spotené dlane som si utrela do nariasenej nevädzovomodrej róby a zhlboka sa nadýchla.

„Nerida, už sa ukľudni, veď naozaj všetkých odplašíš!" sykla na mňa sestra, za čo som jej venovala vražedný pohľad, ktorým som ju preskúmala od hlavy po päty. Vo svojich priliehavých maslových šatách vyzerala naozaj nádherne. A príťažlivo.

Keby ma tak neštvala, možno by som ju aj pochválila.

„A o čo vlastne ide tebe? Prečo sa tak tešíš z môjho utrpenia?"

Prevrátila svojimi nebeskými očami, ktoré boli totožné s mojimi a matkinými, jej typický úškrn zmizol. „Prečo si myslíš, že je to o tebe? Ja som si dnešný večer prišla užiť a ty a tvoje starosti sú mi úplne u prdele. Tak mi to láskavo nekaz svojou neznesiteľnou nervozitou."

Vyvalila som na ňu oči, na chvíľu paralyzovaná jej karhaním a slovníkom nevhodným pre princeznú.

Pokrútila som hlavou. Nurila predsa nikdy nemusela spĺňať princeznovské štandardy až tak ako ja a ja som na to niekedy zabúdala.

„A čo si chceš, prosím ťa, užiť?"

Nurila sa sladko usmiala. „Mužskú spoločnosť predsa."

Nestihla som sa poriadne zamyslieť nad jej slovami, keď sa otvorili dvojité dvere do sály a zazneli fanfáry, ktoré ohlasovali náš príchod. 

***

Na dnes taká úvodná kapitolka, ale nebojte, veľmi rýchlo sa to rozbehne. Niektorí už z Minulého života viete, že nie som na rozťahané začiatky, takže už od nasledujúcej kapitoly to pôjde dosť rýchlo. :) 

Čo zatiaľ hovoríte na Neridu a Nurilu? Ako na Vás pôsobia?