Nerida

Srdce mi tĺklo až v hrdle. Kráčala som ulicami Parnosu s vystrčenou bradou a nezahalenou hlavou pokrytou Keylinou parochňou. Nasledovali ma dvaja Darrelovi priatelia, za ktorých by Astra položila ruku do ohňa.

Takmer som to od nej aj žiadala, keďže som sa poučila a ani zďaleka nemohla veriť komukoľvek. Nepovedala som im nič o svojom pláne, vlastne som konverzáciu obmedzila na minimum. Netušili, že s nami putovali dva kráľovské klenoty, a nevedeli ani to, ako som sa Darrela chystala oslobodiť. A aj tak ma nasledovali len preto, že mu chceli pomôcť.

„Už by bolo načase, aby si nám povedala svoj plán, princezná," ozval sa Mauris, ktorý mi pripomínal Darrela čím ďalej, tým viac. Jeho tón a uštipačné poznámky boli tak podobné, že mi Sinerrat chýbal každou sekundou v jeho prítomnosti ešte neznesiteľnejšie.

Aj to ma presviedčalo, že som mu mohla veriť.

Druhý, Runal, bol tichý a zádumčivý, nehovoril viac, ako bolo nutné, čo mi vyhovovalo.

„Ešte nie. Všetko sa dozviete v pravý čas," povedala som, na čo si Mauris zhlboka povzdychol.

„Všetko sa dozviete v pravý čas," napodobnil ma smiešnym vysokým hlasom. „Asi o tridsať sekúnd zakotvíme pred základňou rebelov. Kedy akože bude ten pravý čas?"

„Presne vtedy, keď tam zakotvíme."

„Nemyslíš, že je trochu nefér nás ťahať do smrteľného rizika bez toho, aby sme aspoň vedeli, čo plánuješ? Keby sme chceli, dávno sme ťa mohli zabiť, zajať, vydierať, čokoľvek. Ešte stále nám neveríš?"

„Sklapni, Mauris!" prerušil ho Runal, ktorému dlhé kučeravé vlasy večne padali do tváre.

Vďačne som sa naňho pousmiala a on mi úsmev nesmelo opätoval.

„Naozaj skvelé, Runal... Nemal by si byť náhodou na mojej strane?!"

Runal nereagoval, a keď som sa naňho obzrela, Maurisa prepaľoval naštvaným pohľadom. Zjavne si rovnako ako ja želal, aby konečne sklapol.

„Stále máš čas si to rozmyslieť. Buď do toho ideš, alebo nie. Je to na tebe," odsekla som Maurisovi.

Podráždene si povzdychol. „Nenechám predsa nášho drahého Sinerratka napospas osudu."

„To mi je ale zaujímavé, lebo keď ho zajímali, veľa si toho neurobil."

„Čakal som na teba, princezná, snívalo sa mi o tebe," povedal, a keď som nad ním pretočila očami, žmurkol na mňa. Hoci ma štval, bola som rada, že ma svojimi debilnými poznámkami privádzal na iné myšlienky. Keď sme mlčali, dookola mi v hlave bežalo niekoľko otázok. Žije Darrel? Je v poriadku? Nezažil hrôzy, z ktorých sa už nepozbiera? Nejdeme neskoro? Nie je to už celé v kýbli?

„Neviem, či niečo okrem svojich hlúpostí vnímate, ale sme tu," zamrmlal Runal asi najdlhšiu vetu, ktorú som od neho počula. Skôr ako som sa nad tým stihla dlhšie zamýšľať, som zdvihla zrak z chodníka na budovu pred sebou a zovrelo mi hruď.

Základňa rebelov.

„Dobre, princezná, ukáž, čo je v tebe. Som zvedavý."

Zazrela som na Maurisa a odhodlane vykročila priamo k dverám. Nečakala som, lebo by som si to celé rozmyslela, a rýchlo som zaklopala.

Kapucňu som si nechávala zloženú. Väčšie podozrenie by som vzbudzovala v nej ako v hnedovlasej parochni.

Pomaly, kontrolovane som nasala kyslík do pľúc a dvere sa po chvíli otvorili. Len na pár centimetrov.

„Čo chcete?!" ozval sa hrozivý hlas spoza nich.

Nesmelo som si prečistila hrdlo a čo najmenej roztrasene sa ozvala: „Potrebujem hovoriť s vaším veliteľom. Je to otázka života a smrti. Budúcnosti kráľovstva."

„Akým veliteľom, čo to tu trepete?!"

Jasné, rebeli boli v tajnosti. Tak inak.

„Poznám spôsob, ako kráľovnú obrať o schopnosť. Ale poviem ho jedine vášmu veliteľovi," povedala som odvážnejšie než som sa cítila.

Chvíľu bolo ticho a ja som počítala ohlušujúce údery vlastného srdca.

„Kto ste?" ozval sa muž spoza dverí. S akousi zvedavosťou, štipkou strachu a veľkou dávkou nehostinnosti.

„Nebudem sa rozprávať s nikým iným ako vaším veliteľom. A keď mi ho do piatich minút nezoženiete, urobím cirkus na celý Parnos."

Za mnou sa ozvalo Maurisovo zachechtanie, ktoré sa neúspešne pokúsil zakryť kašľom. „Ó, prosím, drahý pane, ušetrite nás toho a zavolajte jej ho."

Vtipkoval, ale cítila som, že bol na hrane, čo naznačovali aj obe ruky v dosahu jeho zbraní.

„A neskúšajte nám ublížiť. Čo by povedal váš veliteľ, keby sa dozvedel, že ste mali zvrhnutie kráľovnej na dosah a nepovedali mu o tom?"

Spoza dverí sa ozval nerozhodný povzdych. Dobre. Teraz bol čas zatlačiť ešte trochu viac. „Budeme sa rozprávať vonku. Nech príde sám, inak mu nič nepoviem."

Dvere sa zabuchli tak prudko, až mnou myklo dozadu.

„Čo teraz?" opýtal sa Runal, kým nervózne klepal nohou o chodník.

„Teraz sa konečne dozvieme, čo dráha princeznička plánuje."

***

Stáli sme pred dverami snáď celú večnosť. „Nepáči sa mi to," zabručal Mauris a prehrabol si svetlohnedé vlasy. „Možno by sme mali odísť, lepšie to premyslieť a..."

Všetci sme sa v sekunde zvrtli, keď sa dvere tajnej základne napokon otvorili.

Von vyšiel muž v rokoch, jeho svetlozelené oči žiarili v slnečných lúčoch, no hlboké vrásky okolo pier naznačovali, že sa mu naša nečakaná návšteva vôbec nepozdávala.

„Chceli ste so mnou hovoriť."

Nadýchla som sa, aby som sa upokojila. Tento muž ma chcel zabiť, len aby tým mojej matke dokázal, kam až boli rebeli ochotní zájsť pri oslobodení kráľovstva spod jej tyranie. Lenže v čom bol potom lepší od nej?

Potlačila som strach a zadívala sa mu priamo do očí. „Áno. Poznáme spôsob, ako kráľovnú pripraviť o schopnosť. Ale táto informácia, samozrejme, nebude zadarmo."

Muž predo mnou si posmešne odfrkol. „Ako inak. Čo chcete? Peniaze? To vás sklamem."

Skôr ako stihol pokračovať, som mu skočila do reči. „Nechceme peniaze."

To zaujalo jeho pozornosť. Ruky si založil vbok a so záujmom si ma prehliadol. Bola som vďačná za oslepujúce slnko, vďaka ktorému som žmúrila, a tak mi nemohol vidieť zreteľne do očí a spoznať ma.

„A čo teda?"

„Chcem s vami spolupracovať. Ale mám niekoľko podmienok."

Neveriacky sa zachechtal. „Prečo sa do tohto vôbec zapájaš, dievča?! Nie je ti vlastný život dosť drahý?" povedal a obzrel sa na budovu za sebou. Nasledovala som jeho pohľad a všimla si, že za oknami stálo množstvo mužov a mierili lukmi priamo na mňa, Maurisa a Runala.

Preglgla som a donútila sa pokračovať. „Máte na dosah zvrhnutie kráľovnej a ukončenie vojny a vás zaujíma, prečo sa zapájam? Možno by ste si mali ujasniť priority."

Nasledujúce ticho prerušoval len môj dych, ktorý som nútila k pokoju, a nepravidelné údery môjho srdca.

Konečne si povzdychol, prehrabol si zarastenú bradu a povedal. „Dobre. Myslím, že o nič neprídem, keď si ťa vypočujem. Aké sú tvoje podmienky?"

„V prvom rade chcem, aby sa z nás stali rovnocenní spojenci. To znamená, že spolu preberieme každý ďalší krok, ktorý sa budete chystať urobiť."

Pozdvihol obočie a viditeľne potláčal úškrn predierajúci sa na jeho tvár. „To je trochu drzé, nie? Prídeš ktovie odkiaľ s neistými prísľubmi informácii a žiadaš, aby som s tebou konzultoval naše najtajnejšie plány?"

„Presne tak. Pretože to, čo vám poskytnem na oplátku ja, ma môže stáť všetko. Musím vedieť, že ma nezradíte."

„A na to ti stačí moje slovo?"

„Pochopiteľne nie." Odmlčala som sa, čakala som, ako zareaguje.

Zjavne museli byť rebeli v slepej uličke, lebo si po chvíli porazene povzdychol. „Ako môžem vedieť, že si to celé nevymýšľaš?"

Presne na túto otázku som čakala. „Viem o Jaskyni bohov."

V jeho očiach sa mihol strach a nestrážene sa obzrel na svojich stúpencov v oknách. Nevedeli o nej, aj Darrel sa celý príbeh dozvedel len náhodou. A tak som trochu zvýšila hlas, aby ma všetci počuli. „Viem, čo je cenou za to, aby bohovia kráľovnú zbavili schopnosti."

To už ku mne pristúpil celkom blízko a schmatol ma za rameno. „Už ani slovo!" zasyčal mi do ucha.

Mauris s Runalom ku mne ihneď priskočili, ochotní ma brániť, no ja som sa veliteľovi vytrhla. „Prečo to svojim stúpencom tajíte?! Lebo by zistili, kde je hranica, ktorú nie ste ochotný prekročiť? Že nie ste až taký zanietený ochraňovať obyčajný ľud kráľovstva, aby ste obetovali život?" syčala som tak, aby ma počul len on. „Koľkokrát ste im sľubovali, že urobíte všetko, aby ste túto vojnu vyhrali? Že položíte život v boji za to, čo je správne?"

Kráčala som po tenkom ľade, ale bolo mi to jedno. Musel sa ma báť. Nemohla som mu ukázať, že som sa vnútri klepala strachom. „Koniec koncov nie ste až takým zanieteným bojovníkom za spravodlivosť, však? Každý túži po moci a vy nie ste výnimkou, inak by ste kráľovnú o moc pripravili už dávno. Takže buď pristúpite na moje podmienky, vzájomne si pomôžeme alebo tento váš domček z karát sfúknem jedným nádychom. Vaši stúpenci sa dozvedia, že sám nie ste ochotný urobiť to, čo oni robia denno-denne. Umierajú vo vašom mene, zatiaľ čo vy to nečinne sledujete, a pritom dávno poznáte spôsob, ako to celé zastaviť. Nepochybujem, že by ste tam poslali niekoho iného, komu by ste nepovedali, že ho to bude stáť život. No dobre viete, že bohov neoklamete. Iba by ste ich viac rozčúlili."

Veliteľ predo mnou zbledol, potom priam zozelenel a nakoniec sčervenal zlosťou. „Odkiaľ to všetko vieš?!"

Nedokázala som zabrániť spokojnému úškrnu, ktorý sa mi predral na pery. „Nie som taká zaslepená ako vaši stúpenci. A stavím sa, že aj oni by s troškou pomoci videli, čo majú priamo pod nosom. Že nie ste oveľa lepší ako kráľovná."

Frustrovane si povzdychol a prehrabol si vlasy. „A chceš mi povedať, že poznáš iný spôsob, ako ju pripraviť o moc?"

Prikývla som. „Taký, pri ktorom nikto nemusí umrieť."

„Odkiaľ ho vieš?"

„Myslím, že som vám už dokázala, že toho viem viac než dosť."

Zúfalstvo v jeho tvári bolo priam hmatateľné. Keď zajali Darrela, asi si mysleli, že získali poklad. No v skutočnosti im to neprinieslo vôbec nič. Nemali dosť mužov, aby sa kráľovnej postavili silou. Nemali prijateľný spôsob, ako ju pripraviť o moc, a tiež ju nemali ako vydierať. A ja som prišla v tej správnej chvíli.

„Tvoje podmienky," štekol po mne.

„Aby ste mi dokázali, že vám môžem veriť, prepustíte Sinerrata. Teraz hneď. Potom sa môžeme baviť ďalej." 

***

Čo myslíte, pristúpi veliteľ rebelov na Neridine podmienky? Môžem Vám povedať, že ich ešte pár bude :D