Nerida

Prešlo ďalších niekoľko dní a nič sa nezmenilo, okrem mojej úzkosti, ktorá sa s každou hodinou strávenou v komnate stupňovala, až sa stala takmer nevydržateľnou. Už som sa rozprávala sama so sebou, len aby som z nekonečného mlčania neprišla o hlas, ktorý ešte budem potrebovať.

Teda budem?

Už som prestávala veriť, že sa z tejto zlatej klietky niekedy dostanem.

Vrátim sa po teba.

Moja nádej sa nechtami zaryla do Darrelových slov a nechcela ich pustiť, hoci som si uvedomovala, aké nebezpečné by bolo, keby sa naozaj vrátil. Nemal šancu ma odtiaľto dostať, palác aj moja komnata boli neustále strážené.

Aj tak som sebecky dúfala, že sa o to aspoň pokúsi. Samota mi nikdy nevadila, užívala som si ju, zbožňovala ju. Ale po niekoľkých dňoch, ktoré sa prelievali z jedného do druhého, až som sa v nich strácala, som si uvedomila, že mi samota dokázala liezť na nervy rovnako ako davy otravných ľudí.

Ak nie ešte viac.

A Nurila? Prečo ešte nič neurobila, aby mi pomohla?

Pokrútila som hlavou a potlačila horké myšlienky. Nurila možno zažívala tiež nejaké peklo, o ktorom som nemohla vedieť, keďže som nevedela nič.

Dvere mojej komnaty sa otvorili, až som sa mykla, lebo určite nebol čas, kedy mi zvykli nosiť jedlo. Nemýlila som sa. Matka vošla dovnútra a prezrela si ma od hlavy po päty. Korunu na hlave nemala a ja som si vydýchla frustráciou a úľavou zároveň. Keby ju mala, asi by som naozaj urobila niečo hlúpe.

Otočila som sa a zahľadela sa von oknom, nemala som jej čo povedať. Tvárila som sa nezainteresovane, hoci ma zožierala myšlienka, či sa im nepodarilo zajať Darrela, a srdce mi búšilo až v ušiach.

Matka ku mne pristúpila bližšie, no ja som ju stále ignorovala.

„Tak čo, dcérka, nezmenila si svoj postoj? Nechceš mi povedať, čo sa skutočne stalo?"

„Nemám ti čo povedať," ozvala som sa zachrípnuto. Odkašľala som si a pokračovala: „Všetko som ti už povedala."

Frustrovane si povzdychla a až vtedy som sa na ňu konečne zahľadela. Pozdvihla som obočie a čakala, čím ma bude chcieť presvedčiť tentokrát. Na jazyku ma pálila otázka, ako pokročili v pátraní, či už niečo zistili, ale ovládala som sa.

„Dcérka, pochop ma. Vždy som pre teba a Nurilu chcela len to najlepšie," povedala a neklamala. Lenže naše životné hodnoty a priority sa diametrálne líšili a to, čo za najlepšie považovala ona, som ja nezdieľala. „Vidím, že si sa nechala oklamať. A ver mi, že raz to zistíš aj ty a trpko to oľutuješ. Využil ťa – od začiatku až doteraz. Ak ťa naozaj miluje, prečo tu ešte nie je? Prečo sa ťa nesnaží vyhľadať a byť pri tebe? Nechá ťa, aby si kvôli nemu trčala zamknutá v izbe, a vôbec ho to netrápi?"

Doteraz som netušila, odkiaľ matka zistila, čo medzi nami bolo. Mala však výnimočné pozorovacie schopnosti a dokonale čítala medzi riadkami, preto ma to príliš neprekvapovalo.

Jej slová poliali semienko pochybností vo mne, no nenechala som ich preniknúť na svoju tvár. „Neviem, o čom hovoríš. Nemám s Darrelom a jeho zmiznutím nič spoločné a nevidím dôvod, prečo by sa mal vracať kvôli mne," odrecitovala som bezvýrazne, hoci som vedela, že ju neoklamem. Čo som mala robiť? Nemohla som jej predsa povedať pravdu a hádať sa s ňou o úprimnosti našich citov, aj keď to vo mne vrelo. Len preto, že sa ona v láske sklamala, nemusel byť každý cit odsúdený na neúspech.

„Dcérka, viem, že mu veríš. Ale si mladá a neskúsená. Koľko takých pobláznení už zažil on, hm? Nie je žiadnym tajomstvom, že rád striedal ženy. Prečo mu to so žiadnou nevydržalo? Myslíš, že by sa kvôli tebe zmenil?" opýtala sa priam posmešne a ja som zaťala zuby. Presne vedela, ako ma vytočiť, na aké struny zahrať, aby ma priviedla na pokraj výbuchu. „Nezmenil, Nerida. Ľudia sa len tak nemenia. Možno na chvíľku, ale ich pravá podstata sa aj tak časom prejaví," povedala a priam smutne sa pozrela do zeme. Už nerozprávala o mne, ale o sebe.

Zdvihla ku mne zrak a ja som neverila vlastným očiam, keď sa v tých jej zaleskli slzy a pery sa jej roztriasli. „Vieš, doteraz to bolí a nikdy neprestane. Tvoj otec mi tiež sľuboval, že to vydrží. Že keď sa stanem kráľovnou, medzi nami dvomi sa nič nezmení. Ale človek by nemal sľubovať to, čo nedokáže dodržať."

Vrátim sa po teba.

Tak kde si?

„Tvoj otec to nezniesol. Jeho ego nedokázalo prežiť, že som bola tá mocnejšia a on bol len môj manžel bez reálnej politickej moci," slovíčko „len" ironicky zdôraznila a pretočila očami. „Pritom spočiatku tvrdil, že iba na tom mu záležalo. Na mne a našej láske. Nie na moci. No mýlil sa. Mýlili sme sa obaja a nasledovalo trpké sklamanie. Nechcem, aby si dopadla rovnako," to už sa jej hlas zlomil a po líci jej stiekla slza.

Nehrala to, na to som ju už príliš dobre poznala. Sklamanie ju stále bolelo a možno ma naozaj chcela chrániť. Až príliš - za každú cenu. Aj keby ma v tejto izbe musela držať donekonečna.

Sebecká láska.

Nadýchla sa, zavrela oči, a keď ich opäť otvorila, slzy boli preč. Nasadila si svoju pokojnú, nezainteresovanú masku a mne jej zrazu prišlo ľúto. Koľko masiek nosila, len aby sa ochránila? Vedela ešte vôbec, ktorá tvár bola jej pravá?

Nemohla som byť šťastnejšia, že som sa na masky vykašľala. Radšej byť zraniteľná, ako sa neustále hrať na niečo, čím nie som a nikdy nechcem byť. Chladným kusom ľadu bez emócii. Bola som nesmierne rada, že som to pochopila, ešte kým existovala cesta späť.

Pre matku už bolo pravdepodobne neskoro. Tento prejav emócii bol u nej rovnako vzácny ako sneh v lete.

„Naša láska bola úprimná, ale ani to nestačilo. Niekto s našou mocou nemá nárok na lásku. Ten druhý to jednoducho neznesie a sklamaniu sa nedá vyhnúť. Darrel nie je žiadna výnimka. Keby bol, dávno by si po teba prišiel." Vedela, že opäť zasiahla citlivé miesto, a ja som nedokázala ďalej držať chladnú tvár. Sklopila som zrak, hoci som sa tým možno prezradila. Aj tak to bolo jedno, moje chabé lži ju o ničom nepresvedčili. „Rozmýšľaj nad tým," dodala a bez ďalšieho slova odišla.

Pokrútila som hlavou a odmietla nechať matkine slová, aby sa mi zaryli do mysle a podporovali pochybnosti, ktoré sa tam rodili. Nie, Darrel sa určite plánoval vrátiť, lenže to nemohol urobiť len tak. Nepremyslene, čím by ohrozil nás oboch. Nie, určite mal plán.

Napriek jej slovám, matka musela dúfať, že sa Darrel objaví v paláci, čím by jej sám skočil do pasce.

Vtedy by už matka na nič nečakala a nechala ho na mieste zabiť. Žiadne ďalšie väznenie. Žiadny čas navyše.

Moje srdce sa s krutým uvedomením rozbúšilo, až mi prišlo nevoľno. Nemohla som ďalej čakať.

Musím odtiaľto ujsť skôr, ako sa Darrel vráti. 

***

Ospravedlňujem sa za oneskorené zverejnenie kapitoly, ale zajtra bude ďalšia, tak mi snáď odpustíte. :) 

Ja práve idem písať záverečné kapitolky, držte mi palce. Po Novom živote sa bojím, že taký epický záver už nenapíšem :D  Sama som zvedavá, čo z toho napokon bude. Koniec samozrejme poznám, ale chápete :)