Nerida

Nurila niečo vykríkla a chcela sa rozbehnúť k nám alebo ku matke, ale ktosi ju zadržal. Diera v mojej hrudi sa zväčšovala s každou sekundou, kým matka chladne pozerala na Darrela.

„Urob to a v sekunde si mŕtvy," dodala a obzrela sa na balkóny, odkiaľ aspoň tucet lukostrelcov mierilo priamo na Darrela.

Moje srdce divoko tĺklo, ale zavrela som oči a donútila sa k pokoju. Ak mal byť toto môj koniec, nemohla som padnúť ako hysterická krava. Bizarná myšlienka, ale tá jediná v tej chvíli dávala zmysel. Keby som sa venovala tým ostatným, Darrel by ma nemusel zabiť. Zabil by ma pravdepodobne vlastný žiaľ a zdesenie nad vlastnou hlúposťou.

Predstavila som si všetky pekné chvíle, ktoré som zažila s tým, ktorého som milovala. Práve s tým, ktorý sa ma chystal využiť a zabiť. Darrel stojaci teraz tu a ten milovaný však boli dve rozdielne osoby.

Aspoň to som si v tej zúfalej chvíli chcela nahovoriť. To, čo som mu povedala, bola pravda. Ukázal mi život a aj keď to preňho možno nebolo skutočné, pre mňa bolo. A na tom záležalo. Ak umriem, umriem s vedomím, že som okúsila, aké je milovať a byť milovaná. S tým zomrieť dokážem.

Darrelova dlaň pri mojom krku sa mierne zachvela.

Už to príde.

Oči som držala zavreté, nechcela som vidieť vlastnú krv.

Nepochybovala som, že ma zabije a nechá sa zabiť so mnou. Pretože druhá možnosť bola, že padne do zajatia a matka ho donúti prezradiť všetko o rebeloch a tajných základniach. Smrť preňho určite predstavovala lepšiu alternatívu.

Okolitý svet sa spomalil. Počula som nariekajúcu Nurilu a hučiace ticho sálajúce z matky, ale len akoby z diaľky. Najhlasnejšie znel tlkot môjho vlastného srdca v pravidelnom, spomaľujúcom sa rytme.

Žeby som sa práve zmierila s osudom?

V tom ticho preťal zvuk dopadajúceho kovu na podlahu. Prudko som otvorila oči a svet sa opäť zrýchlil do svojho bežného tempa. Okamžite sa k nám dovalili rytieri, Darrela šmarili na zem a spútali ho. Ku mne pribehla Nurila a zovrela ma do zdrvujúceho objatia.

Ja som len vyvaľovala oči. Pod mojimi nohami ležala dýka. Tá spôsobila ten zvuk, Darrel ju musel pustiť.

Stálo ma to všetko sebazaprenie, ale neobzrela som sa naňho. Netušila som, či ho zasiahol jeden z lukostrelcov, alebo dýku pustil sám od seba. Napriek tomu ako nechutne ma oklamal a zradil, ma trýznila myšlienka, či nebol ranený.

Zovierala som Nurilu s prižmúrenými očami otočená chrbtom k Darrelovi, keď som jej šepla do ucha: „Je v poriadku?"

Ona len mlčky prikývla. Nepotrebovala vysvetlenia, nepýtala sa, prečo ma zaujíma, či je v poriadku muž, ktorý sa ma ešte pred pár sekundami chystal zabiť. Akoby chápala.

Odtiahla sa odo mňa a so zaslzenými očami si ma prezerala. „Nerida, prepáč mi. Prepáč, aká som k tebe bývala odporná. Prepáč mi, že som bola taká zlá sestra," bľabotala rýchlo a spanikárene, akoby sa myšlienky posledných mesiacov snažila vtesnať do niekoľkých viet.

Objala som ju tentokrát ja, kým Darrela odvliekli ktovie kam. Nemala som síl, aby som sa tým v tej chvíli zaoberala.

Prudko som krútila hlavou. „Nebola si zlá sestra. Jednoducho sme odmietali chápať jedna druhú."

Ani som si neuvedomila, kedy som na to prišla. Možno mi aj Darrel otvoril oči. Veci totiž nikdy neboli čiernobiele, vždy menili farbu podľa toho, z akého uhla sa na ne človek pozeral.

Premohli ma výčitky. Vôbec som si nemyslela, že sa Nurila mojím zmiznutím mohla trápiť až takto a ja som si na ňu za celý čas ledva spomenula. Až teraz, keď som ju zbadala a keď som ju objímala, mi došlo, ako hlboko som ju mala rada a že mi jej otravné podpichovanie nesmierne chýbalo.

Napriek našim rozdielom a nezhodám som v nej vždy mala osobu, na ktorú som sa mohla obrátiť. A teraz mi to dokázala viac ako kedykoľvek. Vlastným telom by sa ma pokúsila zachrániť, keby ju dvaja rytieri nezadržali.

„Ty mi prepáč, Nurila," šepla som jej do vlasov a oči prižmúrila. Nechala som sa uchlácholiť jej pevným objatím, potláčajúc všetky myšlienky na to, čo bude ďalej. S Darrelom, so mnou. Opäť sa mi chcelo vracať. Môj plán zlyhal ešte skôr ako vôbec začal.

Zo zamyslenia ma však vytrhol matkin hlas. „Nerida, dcérka," oslovila ma a v očiach sa jej mihlo ustarostenie.

Urob to.

Iba to mi znelo v hlave, keď som sa na ňu pozerala. Odtiahla som sa od Nurily a zazerala na ňu, neschopná viac potláčať svoje emócie a skrývať sa za akékoľvek masky. Nie, to som už mala za sebou.

„Viem, ako to vyzeralo," povedala a prisahala by som, že sa jej v očiach zaleskli slzy. „Ale ver mi, bol by mŕtvy skôr, ako by ti ublížil."

Už mi ublížil, aj keď nie fyzicky.

„Ale chcela som sa ho pokúsiť nechať nažive, aby sme tvoj únos mohli poriadne vyšetriť, preto som to povedala. Nikdy by som nedopustila, aby ťa zabil. Vedela som, že to neurobí," povedala a znela tak úprimne, až som jej to takmer uverila.

Nevládala som.

Nevládala som sa viac zamýšľať nad tým, kto ma skutočne miloval a kto to len hral. Kto len kalkuloval a plánoval, a kto ma chcel skutočne udržať v bezpečí. Darrel či matka? Ani jeden či obaja?

Nevládala som. Adrenalín ma opustil a v mojom vnútri sa spustila ďalšia búrka. Nahlas som sa rozplakala, ruky si schovala do dlaní a zviezla sa na zem. Matka sa zohla ku mne, aby ma pohladila po chrbte, ale ja som sa strhla. „Nedotýkaj sa ma!" zvrieskla som, až ňou myklo a ustúpila dozadu.

„Mrzí ma to, dcérka, naozaj," povedala, kým som na ňu stále zazerala, krútila hlavou a takmer na ňu vycerila zuby ako nejaké divé zviera.

Našťastie, skôr, ako som to urobila, sklonila hlavu a odišla.

Ja som nariekala ďalej. Nurila si sadla ku mne a plakala so mnou. 

***

Nuž, čo si budeme klamať, je to dosť nanič. Ale musia byť aj chyby a takéto momenty. Na všetkom zlom sa ale dá nájsť niečo dobré. Čo poviete na Nuriline ospravedlnenie? Veríte jej?