...heart made of glass, my mind of stone...

***

Nerida

„Prečo to vôbec robíš? Prečo riskuješ všetko, len aby si ma udržal pri živote?" opýtala som sa už snáď miliónty krát, keď sa po dlhých desiatkach minút vrátil dovnútra úkrytu a spoločne sme sa pustili do jedla, ktoré nám zabalila Astra.

Stále som to nedokázala pochopiť. Morálne zásady boli jedna vec, ale riskovať svoj vlastný život a všetko, čo mu bolo známe a blízke, len kvôli mne, ktorou od začiatku opovrhoval?

Nešlo mi to do hlavy.

Spočiatku som si myslela, že ma zavádzal, lebo si u mňa chcel vybudovať dôveru. Ale po konverzácii s Astrou a po tom, ako bez mihnutia oka zabil dvoch rebelov, ktorí mi chceli ublížiť, som neverila, že by mohol byť takým dobrým a prefíkaným hercom.

Darrel si povzdychol a bol ticho tak dlho, až som si myslela, že ani neodpovie.

Prehrabol si vlasy a potom sa na mňa zahľadel. „Vieš, moje zásady sa väčšinu života zhodovali s tým, čo som chcel. Prišlo mi to jednoduché – určiť, čo je správne a nesprávne, čo je čierne a čo biele. Morálny kompas ukazoval rovnaký smer, akým sa uberali aj moje ciele. Lenže..."

Opäť sa dlho odmlčal, kým som naňho so záujmom hľadela. On pozeral niekam do neznáma, akoby sa mysľou ocitol niekde inde. Až po chvíli sa jeho pohľad stretol s mojím. „Lenže svet nie je čiernobiely. A momentálne sa moje ciele vôbec nezhodujú s morálnym kompasom. A čo si vyberieš? Zachrániť svet alebo sám seba?" opýtal sa, ale nečakal na odpoveď. Pokrútil hlavou. „Asi sa mám príliš rád, aby som obetoval vlastnú dušu pri záchrane ostatných."

„Takže moja smrť by ťa stála vlastnú dušu?"

Opäť si povzdychol a pretrel si tvár. Zahľadel sa na mňa, intenzívnejšie ako predtým. „Nech to znie akokoľvek zvláštne, ja tomu verím. Či už by som ťa zabil priamo ja, alebo by som dopustil, aby to urobil niekto iný."

Zvraštila som obočie. „Ale prečo? Už si predsa zabil mnohých."

„To vôbec nie je to isté. Keď som niekoho zabil, išlo o to, že keby som to neurobil, zabili by oni mňa. Alebo niekoho mne blízkeho. Ale to nebol tvoj prípad. Najhoršie, čo si mi spravila, bolo, že si ma donútila pobozkať ťa proti mojej vôli," povedal a uškrnul sa.

Do tváre mi opäť stúpla červeň, hoci po minulej noci to vôbec nebolo na mieste. Samozrejme musel využiť každú príležitosť, aby mi to vyhodil na oči.

Lenže môj plán využiť svoje zbrane stále platil, a tak som sa donútila neuhnúť pohľadom.

„A čo chceš vlastne dosiahnuť? Ako som pochopila, svojich cieľov sa nikdy nevzdáš. To si aj sám povedal."

Povzdychol si a rozhodil rukami, akoby mi to malo byť jasné už od začiatku. „Slobodu, mier, svet, v ktorom sa nebudem musieť báť pozrieť niekomu do očí zo strachu, že sa ma pokúsi ovládať."

Opäť ma premohla vlna hanby a pohľad mi zatlačila do zeme. Premohla som ju a pozrela sa mu do tmavých očí, v ktorých som sa zakaždým strácala. „Prečo by si sa niečoho takého bál? Veď naša moc na teba zjavne neúčinkuje."

Mimovoľne si chytil zápästie a zovrel náramok so zvláštnym kamenným amuletom. Nezaujímavé, spontánne gesto, no mne stačilo na to, aby sa mi v hlave začala formovať skladačka a rozbúšila moje srdce.

Akoby ma práve osvietilo a všetko do seba zapadlo.

Zdvihol ku mne zrak, čo som vnímala len periférne, pretože som stále uprene hľadela na jeho náramok. Keď si to všimol, príliš rýchlo si ho zakryl rukávom a ruky spustil voľne do lona.

Zdá sa, že ani náramok s amuletom nepomôže proti jej magickej vagíne.

Zaznela mi v hlave spomienka z udalosti, ktorú som sa všemožne snažila potlačiť, a asi preto mi to nedošlo skôr. V tom stave som poriadne nevnímala slová útočníka a najmä ich význam.

Takže to náramok ho ochraňoval pred mojou mocou. Stačilo mu ho dať dole a mohla som sa dostať domov späť ku všetkému, čo som dôverne poznala, kde som bola v bezpečí a nie v neustálom boji o holý život.

Lenže bolo to stále to, čo som chcela?

„Nie všetci majú to šťastie, aby boli voči vašej moci imúnni," povedal, snažiac sa zakryť pravdu, ktorá mi práve udrela do očí.

Bolo však neskoro, už mi bolo jasné, že jediné, čo ma delilo od slobody a normálneho života, bol náramok na jeho zápästí.

„A ty? Prečo sa tak veľmi nechceš vzdať svojej schopnosti?" opýtal sa, jeho slová však nezneli ironicky, akoby som očakávala. Obočie pozdvihol s úprimným záujmom.

„Keď máš v živote jednu jedinú istotu, na ktorú si zvyknutý, tiež by si sa jej nechcel vzdať."

Naše pohľady sa stretli, ale ten jeho bol akýsi neprítomný, akoby sa nepozeral na mňa, ale priamo do môjho vnútra a snažil sa ma pochopiť.

„Vidíš, nikdy si nemôžeš byť absolútne istá ničím. A ani sa na nič nespoliehať. Ale to už si asi zistila aj sama."

Chcela som sa opýtať na jeho náramok a ako je možné, že ho proti mne ochraňuje. Ale aj keď mu pravdepodobne došlo, že sa mimovoľným gestom prezradil, nechcela som mu dať tú istotu. Stále mohol mať aspoň mizivú nádej, že som si to nepospájala a práve tá mohla byť mojou záchranou.

Lenže čo bude so Sinerratom, keď ho donútim priviezť ma späť domov? Čo mu urobia? Uväznia a popravia? Nie, to by bolo príliš jednoduché. Určite by matka chcela zistiť o rebeloch čo najviac informácii. A to by ani nebolo príliš ťažké. Keby nemal náramok, po jednom pohľade do jej očí by všetko vyklopil.

A nikdy si to neodpustil, hoci by za to vôbec nemohol.

Alebo mohol?

Keby sa nerozhodol zachrániť ma, nevystavil by sa tomuto riziku. Určite si všetky dôsledky svojho konania uvedomoval, ale aj tak sa mi rozhodol pomôcť a ušetriť ma istej smrti v rukách rebelov.

Tak čo si vybrať? Zachrániť si vlastný život a zničiť ten jeho? Alebo žiť naďalej v neistote a kúsok od smrteľného rizika, len aby som ho ochránila?

A čo keby som pred matkou tvrdila, že ma vlastne zachránil z rúk rebelov a on s nimi nemal nič spoločné?

Pochybovala som, že by na také niečo pristúpil. Jedine, ak by som ho pomocou mágie presvedčila, že to tak naozaj bolo. Lenže tým pádom by sa z celého jeho života stalo jedno veľké klamstvo. A navyše, svoju mágiu som nedokázala ovládať až na takej úrovni, aby som mu do hlavy vtesnala vymyslený život pred týmto všetkým. Veď s rebelmi spolupracoval už celé roky, to by znamenalo roky vymazaných spomienok, z ktorých ho každá jedna vyformovala do osoby, ktorou bol teraz.

Nie, to som urobiť nemohla.

Mohla by som mu prikázať, aby ma odviedol domov a potom ušiel niekam ďaleko, niekam, kde ho rebeli a ani moja matka nenájdu. A ani ja.

Och, začínala ma z toho bolieť hlava. Zvraštila som obočie a pošúchala si oba spánky.

Úprimne som ho nechcela ovládať, najmä nie po našom nevydarenom bozku. Ale čo mi ostávalo? Mala som sa vydať na neistú cestu, len preto, že mi doteraz pomáhal, alebo radšej vziať osud do vlastných rúk aj za cenu, že ma navždy znenávidí?

Vlastne ma nenávidel už dávno, ale predsa sa niečo za posledné týždne zmenilo. To sa nedalo poprieť, aj keby som sa akokoľvek snažila.

Vytvorila sa medzi nami zvláštna spolupatričnosť, akési puto, ktoré nás k sebe viazalo. Už to nebol len osud a životné voľby, ale aj niečo, čo som nedokázala pomenovať.

A možno nechcela.

Jedno však bolo isté. Náramok mu budem musieť zložiť, aby som si aspoň do budúcna zabezpečila možnosť voľby. Možnosť rozhodnúť sama o sebe.

A urobím to dnes v noci.

***

Drahí čitatelia, máte za sebou nateraz poslednú nenapätú a pokojnú kapitolu. Od tohto momentu sa udeje naozaj všeličo 🙈 Obrňte sa, prosím, trpezlivosťou a prichystajte si nejakú studenú vodu 😈😂

Za nasledujúce štyri kapitoly (a to ešte nie sú tie najfrustrujúcejšie, ktoré nás čakajú, však leonalevinski ? 😁) ma, tuším, budete buď milovať alebo nenávidieť, ale za ich ukončenia ma budete chcieť roztrhať asi všetci 🙈 Tak Vás radšej upozorňujem dopredu. ☺️

A samozrejme, NEUVERITEĽNE sa teším na Vaše reakcie ❤️